Hneď po Novembri ´89 sa mi ani neprisnilo, že by som sa s ním mohol hoci len rozprávať. Vtedy aj mnohí mu blízki politici Verejnosti proti násiliu (už len skratka VPN) chodili okolo Muža revolúcie numero uno , čo vtedy bol, len po „špičkách“. Ale paradoxy náhod a udalostí doby vedia neuveriteľne zamiešať v živote dobré či zlé karty.
Na blízku spoluprácu s Jankom Budajom si pamätám v detailoch ešte aj dnes. Ako vôbec a prečo vôbec začala koncom roka 1990 a skončila v polovici marca 1993. Keď som sa stal v poradí tretím blízkym spolupracovníkom (riaditeľom odboru pre médiá a neskôr už iba poradcom) prezidenta Kováča.
Prvá bola na Hrade (vtedy jeho sídla) osobná sekretárka pani Weberová a druhým spolupracovníkom bol univerzálny „vševedko“ pre všetko, Paľko Pollák. S toto trojicou a v holých múroch nad Dunajom začínala úradovať prvá hlava štátu.
Kým vo februári 1990 som sa po prvý raz osobne stretol s Jankom Budajom sa už stačilo udiať v mojom profesijnom živote veľa neočakávaných, významných i dramatických udalostí vtedajšej revolučnej drámy po páde komunizmu. Spoločných to vtedy nádejí a optimizmu. Práve táto revolučná riava zrodila neuveriteľné príbehy a nečakané kariéry aj celkom obyčajných, predtým bezvýznamných a komunistami utláčaných ľudí.
Pričom môj temer závratný kariérny vzlet nevyplynul z toho, že by som po 17. novembri rýchlo utekal do centrály VPN votrieť sa do priazne hlavných postáv revolučnej tribúny a ponúkol im svoje „neodolateľné služby“. Ako to u nás býva bežným zvykom.
Náhoda, nápad aj odvaha, tieto tri sestričky zmien a možností, si však so mnou zahrali dobrosrdečnú partiu pokru. V decembri 1989 som sedel v krčme a popíjal pivo s bývalým kolegom z denníka Smena (predchodca SME) s Ottom Fülӧpom. A z ničoho nič sa mi v hlave rozsvietil fanfazmagorický nápad, ktorý mi od základu zmenil ďalší život.
Keď sa po Novembri ´89 znenazdajky vetrala v štruktúrach a jednotlivých hlavách štyridsaťročná politická, hospodárska, kultúrna a morálna stuchlina, skrslo mi hneď, že treba o spoločenských zmenách čo najviac písať a pomôcť ich presadzovať. Preto som bývalému kolegovi zo Smeny Otovi Fülöpovi navrhol:
„Otík, nebudeme po redakciách ponúkať naše články, ale čo na to povieš, ak by sme si založili vlastné noviny?“ S údivom sa ma spýtal: „Čo ti naozaj haraší a preskočilo? Vieš vôbec, aké veľké peniaze by sme potrebovali? Ty si určite počas tej normalizácie celkom ohlúpol ...“
„Oto, vôbec to nevidím tak beznádejne. Veď stačí nám iba vypracovať dobrý projekt novín a investora už nájdeme.“
Práve porevolučné zmeny po roku 1989 zrodili nevídané možnosti, ktoré predchádzajúci režim zatracoval a stíhal. Mne, tvrdohlavému snílkovi, prišiel však na pomoc mocný spojenec – veľké šťastie. Veď každý schopný jedinec môže byť kováčom svojho šťastia a úspechu, ale o tom často nevie, alebo nemá pravé kováčske kladivo. Ale môže to byť aj inak – že nevie nič ukuť.
Podvodník, ktorý oklamal aj vládu
Môj nevypŕchajúci optimizmus však hneď v januári 1990 trošku schladila nepredvídaná udalosť. Došlo k nej potom, čo mi známy televízny moderátor Štefan Nižňanský (o dvadsať rokov generálny riaditeľ Slovenskej televízie) vybavil stretnutie s údajným americkým mecenášom a vhodným investorom s výstižným priezviskom Šumichrast.
Bol to Slovák z Trenčína, z ktorého sa vykľul mazaný podvodník. Jediné, čo bolo uňho pravé, bolo jeho meno a rodisko spod hradu Matúša Čáka. Nebol som však sám, kto mu naletel. S plnou vážnosťou s ním rokovala ako s dôveryhodným investorom do nášho zbedačeného hospodárstva aj vtedajšia vláda.
Po jeho prílete na pražské letisko som mal s ním „sľubné“ rokovanie vo vládnom salóniku. On dobre vedel, akým obrazom môže v rodisku zapôsobiť, že je dôveryhodným mecenášom, a potom môcť uzatvárať podvodné kšefty. Nuž, k tomu mu mala pomôcť práve Československá televízia, ktorú mu po dolete v Ruzyni vybavil u pražských kamarátov práve Štefan Nižňanský.
Na nezištnú pomoc zo zámoria čakali všetci Slováci a Česi, lebo si mysleli, že bohatí krajania chcú nám uľahčiť štart do demokracie a kapitalistickej hojnosti. Ale vôbec nerátali s tým, že skôr nás prišli ošklbať aj z toho, čo komunistický režim ešte nestačil rozhajdákať.
V tomto dynamickom ošiali novôt si nikto „doma“ nepomyslel, že aj v bohatom svete sa nič nerozdáva z vlastenectva, nostalgie a tobôž zadarmo. Veď aj tam sa podvádza, klame a kradne, iba podstatne menej ako vo východných končinách, lebo sa za podvody a zlodejstvá občas aj trestá.
Šumichrast údajne napálil aj bratov Čechov. V tatrováckej Kopřivnici „nakúpil“ na úver až dvesto šesťstotrinástiek, ktoré v Amerike speňažil ako vtedy raritné autá s motorom vzadu. Len zabudol za ne zaplatiť. Porevolučná (ne)skúsenosť mi tak dožičila prvú lekciu, že musím menej dôverovať, ale viac preverovať. Nedať ani na pekné reči a sľuby, lebo najrýchlejšie aj najľahšie zbohatnú podvodníci na hlúposti a dôverčivosti chudoby.
Porevolučné časy však majú veľké čaro v tom, že prinášajú nečakané zvraty, prekvapenia a neuveriteľné čudá. Žičia iniciatívnym jednotlivcom, ale aj hurá revolucionárom a dômyselným podvodníkom. V živote sa mi ani neprisnilo, že raz budem rokovať s údajným „americkým milionárom“ za prítomnosti celoštátnej televízie v komunistickom vládnom salóniku.
Moja vtedajšia cesta po februára 1990, ktorú mi umožnila prvé osobne stretnutie s politickou „jednotkou Novembra ´89“ Budajom, bola komplikovaná a bohatá na dramatické príhody a udalosti.
Po krachu s údajným americkým milionárom som hľadal inú možnosť, ako založiť vysnené periodikum a zabezpečiť jeho ekonomickú nezávislosť. Mojím šťastím bolo, že som vypracoval úspešný projekt pre vznik nezávislého týždenníka, ktorý by nezávisel od inzercie.
Lebo ak majú byť noviny nezávislé, potom budú nimi ťažko, ak by záviseli od reklamy a jej inzerantov. Moje predstavy však vyvolali medzi novinármi len úškrn. Zbaviť sa hlavného príjmu novín – inzercie sa javilo ako číry diletantizmus, čo v podstate aj bol.
Lenže bez ekonomickej sebestačnosti je nezávislosť každého média viac či menej len vrúcnym želaním. Presvedčil som sa o tom hneď po Novembri ´89. Práve som rokoval s generálnym riaditeľom vtedy najvýznamnejšej banky, keď rozhovor prerušil jej rozhorčený obchodný šéf. V rukách držal nejaké periodikum a ukazoval na článok, ktorý „generála“ rozpenil. Uhladený bankár razom stratil štýl a sebaovládanie: „Okamžite im zastavte všetku inzerciu! My ich budeme kŕmiť a oni pohryzú ruku, čo ich kŕmi? To teda nie!“
Keďže už pre noviny neplatila cenzúra, založil som po Novembri ´89 spolok Združenie nezávislých novinárov. Táto profesijná organizácia však nezískala očakávanú podporu novinárskej obce ani patričný vplyv. Nedomyslel som skutočnosť, že pre redaktorov z čias normalizácie bola nezávislosť médií zakázanou témou, s ktorou sa ešte nestačili skamarátiť.
Vo funkcii šéfredaktora bez novín
Keďže moje slniečko šťastia nezapadlo, podarilo sa mi získať pre môj projekt nezávislých novín tentoraz seriózneho investora, vtedy bohatý hospodársky kolos Slovenskú polygrafiu. Tá vlastnila tlačiarne po celom Slovensku. Jej generálny riaditeľ Ivan Kováčik, rozhodný manažér s profesijným nadhľadom a autoritou v odbore, napokon akceptoval môj návrh na vznik nového týždenníka.
Ako pracovník Slovenskej polygrafie som nastúpil do funkcie šéfredaktora ešte neexistujúceho periodika. Vo veľkej budove na Cintorínskej ulici oproti známej bratislavskej pivárni „Mamut“ mi „generál“ vyčlenil pre redakciu jedno celé poschodie. Vo veciach prípravy časopisu som mohol konať celkom samostatne. Chýbalo mi už len to hlavné – dobrí redaktori bez zjavných machúľ z minulosti.
Ale tých však bolo ako šafranu a ponuku od pre nich už dve desaťročia neznámeho novinára odmietali. Hoci som mienil zamestnať len málo skompromitovaných redaktorov, v nárokoch som musel ubrať a robiť značné kompromisy. Čo som však robil veľmi nerád.
Osožné bolo moje náhodné stretnutie s Romanom Kaliským, prvým ústredným riaditeľom televízie po roku 1989, a jej programovým šéfom Jožom Ruttkayom. Stretli sme sa na Obchodnej ulici a na jej chodníku zdržali len chvíľu. Príjemnejšie prostredie nám poskytla o desať krokov viecha „U sedliaka“.
Asi po litríku rizlingu sa ma Roman spýtal: „A máš už názov pre tie tvoje noviny?“ Priznal som sa: „Ešte nemám, stále hľadám originálne oslovujúci titul. Mal by vyjadrovať nezávislosť...“ Kaliský zvraštil čelo a začal titul vymýšľať. Ruttkay tiež nezostal bokom: „Ktorý deň chceš časopis tlačiť?“
Hneď ma trklo, že týždenníky vychádzali len v sobotu. Napadlo mi, že keď budeme na stánkoch už v piatok, o deň by sme predbehli konkurenciu. Roman na to zareagoval pohotovo: „To je dobrý ťah. Čo povieš, keby mal týždenník názov Piatok?“ Ostalo už len vymyslieť vhodný prívlastok, lebo „Nezávislý piatok“ by znel hlúpo a samotný „Piatok“ zasa chudobne. Preto sme ďalej vymýšľali. Vydýchol som si, až keď Kaliský víťazoslávne oznámil: „Už to mám, čo keby sa volal Slobodný piatok?“ Titul sa mi páčil, bol originálny a vystihoval aj ideu nezávislých novín.
Bolo hodinu pred polnocou, podľa manželky vraj už odbilo dvanástu, keď som vkročil šťastný do bytu. Tolerantná manželka Agnes, zvyknutá na moje meškanie, len poznamenala: „Kde si sa zasa túlal? Čo si stratil hodinky?“ Triumfálne a radostne som zanôtil: „S Kaliským a Ruttkayom sme vymýšľali titul môjho týždenníka. Bude sa volať Slobodný piatok...“ Duchaplná manželka ma však pohotovo uzemnila: „To vám až tak dlho trvalo? Veď 17. november bol v piatok.“
Ďalšia šťastná náhoda chcela, že po osemnástich rokoch som stretol pri Štrkoveckom jazere mladšieho kamaráta zo Smeny Dušana Juneka. Nevidel som ho odvtedy, čo tohto vtedy známeho karikaturistu v našom denníku vyhodili z vysokej školy architektúry v Bratislave.
Spomenul, že mal problémy sa zamestnať. Z Bratislavy musel odísť ďaleko do zapadákova, kde jeho meno až tak nekričalo. Povedal mi, že robí grafický dizajn. Preto som nezaváhal: „Dušan, samé Nebo mi ťa prihralo. Zakladám nový týždenník a potrebujem parádnu, originálnu hlavičku. Urobíš? Zaplatím však, až keď budú peniaze. Ale veľký honorár nečakaj...“ Odpovedal bez zaváhania: „To vieš, že urobím... A s honorárom si nerob starosti. Dáš, až keď budeš mať. A koľko dáš, bude len na tebe.“
Keď mi o dva týždne odovzdával dosky s hlavičkou novín, otváral som ich s veľkým napätím a rešpektom. Vzápätí som sklamane zareagoval: „Dušan, nezdá sa ti titul novín príliš veľký a ťažký? Nebude sa ním môcť posúvať. Ešte som podobnú ťažkú hlavičku nevidel.“ Neurazil sa, že mudrujem nad jeho výtvorom, za ktorý ani nevedel, či dakedy dostane honorár a len poznamenal: „Práve to, že je zvláštna a veľká, upúta na stánkoch pozornosť. Ako inak sa chceš presadiť medzi hŕbou novín a časopisov?“
Ukázalo sa, že Dušan mal pravdu. Hlavička novín medzi vyloženými periodikami na pultoch stánkov pútala veľkosťou, dobrým grafickým riešením aj osobitým tvarom písma. Vynímala sa medzi konkurenčnými titulmi a Slobodný piatok dobre predávala. Ale také prípady, aké boli náhodné stretnutia s bývalými kolegami Kaliským, Ruttkayom a Junekom, už dnes vylučujem. Stretnúť sa iba tak bez osobných záujmov a prospechu, družne si bez kšeftov posedieť a nezištne kolegovi pomôcť, to už stratilo pôvab. Predsa mrhať čas a nezarábať, to už nie je v móde.
P.S.: Keďže čítanie mojich blogov je administratívne-technicky minimalizované, čo dosvedčujú aj poslední ich čísla (335-krát a 301-krát), prosím čitateľov, ktorým sa článok páčil, aby ho v rámci možností a ochoty zdieľali „ďalej“. Ďakujem.
(Pokračovanie tohto dlhého príbehu bude v ďalších blogoch.)
