Ale genetický predpoklad mi na dlhý život v podstate chýbal. Keďže môj otec osirel už v detstve, rodičia mamy a jej dvaja bratia sa nedožili ani šesťdesiatky a môj jediný brat zomrel na infarkt v štyridsiatke. Až matka mi zomrela vo vyššom veku po operácii rakoviny hrubého čreva v 74–rokoch a otec skonal ako 77-ročný po mozgovej príhode.
Rovnako môj životný štandard vybočoval z nádeje na dlhé žitie. Už ako sedemnásťročný som sa vystavil v jáchymovskej uránovej bani dva roky rádioaktívnemu žiareniu. Ani povolanie novinára neprinášalo to, čo je osožné pre pevné zdravie. Vtedajšia profesionálna novinárčina si vyžadovala spoznávať ľudí, ich názory, myslenie a rozhodovanie nie ako dnes cez internet. Ale priamo v teréne a najmä po pracovnej dobe, často až do noci. To však neplatilo všeobecne medzi kolegami. U vtedajších hviezd žurnalistiky (Jano Čomaj, Gavril Gryzlov, Roman Kaliský a ďalších mojich priateľov) však áno.
Toto spoznávanie skutočného života sa vyskytovalo, kde inde ako vo vtedy profesijných kluboch (spisovateľov, novinárov, architektov a hercov). Práve v nich sa v tej dobe stretávali na „pokec“, na čaro ohnivých debát, múdrych úvah a protirečivej výmeny názorov ozajstné (nie televízne) osobnosti z oblasti kultúry. Samozrejme, že za prítomnosti aj známych novinárov.
Hoci to bolo za čias socializmu a hneď aj po ňom, najmä po úsvite veľkých nádejí a ešte väčšieho sklamania po Januári 1968 a po Novembri 1989, v iskrivých debatách sa vyskytlo viac súdržnosti a kolegiality (tiež menej odcudzenia, pretvárky a závisti), než je tomu dnes. Keďže vtedy ani nebol reálny dôvod, niečo niekomu závidieť, povyšovať sa a odcudzovať. Veď platila všeobecná zásada – rovnosti a uniformity.
Tieto moje dlhé posedenia s vtedajšími prominentami kultúrnej obce, a predtým v rokoch 1952 – 54 s intelektuálnou elitou, väznenou v uránovej bani s názvom v češtine Svatopluk, mi poskytli väčšie poznatky o vtedajšej politike, morálke a živote, než diplomy na Filozofickej fakulty UK aj za dva postgraduály na dnešnej Ekonomickej univerzite.
Lenže v samotnom živote okrem závisti nič nie je zadarmo. A preto za všetko treba zaplatiť. Preto aj dlhý čas, ktorý som iniciatívne obetoval „vedomostnému externému učeniu“ bol na úkor pohody rodiny, odpočinku aj zdravia. To mi našťastie vydržalo pomerne dlho. Zlyhávalo mi až koncom roka 1992, keď som počas dvoch rokov po založení prvého nezávislého týždenníka Slobodný piatok si „trúfol“ šéfovať na dvoch náročných pozíciách – šéfredaktora i konateľa (vydavateľa novín).
Takže som potom o dva mesiace po vzniku štátu prijal ponuku a prácu u prezidenta Kováča. Malo to byť len krátke dočasné riešenie. Keď si na novom pracovisku a v novom prostredí psychicky aj fyzicky trocha oddýchnem, naberiem „síl“ a vrátim sa späť do redakcie. Lenže smrteľník mieni a „Vyššia moc“ zmení.
Dočasne zastupujúci šéfredaktor a konateľ týždenníka už za krátky čas mojej neprítomnosti privodili jeho veľký úpadok nákladu a následne aj financií týchto dovtedy prosperujúcich novín. Takže som sa už nemal kam vrátiť. Nakoniec pre deštrukčný boj premiéra Mečiara voči hlave štátu mi to nevyšlo ani s tým „očakávaným odpočinkom“ v prospech nadobudnutia lepšieho zdravia. Keďže hneď na úvod bola aj nová práca dosť náročná a vyčerpávajúca.
O týchto osobných patáliách hovorím od veci stanovenej témy preto, aby čitateľ si mohol vytvoriť správny aj paradoxný obraz o mojom následne dlhom žití a veku, jeho viacerým protivenstvám. Čomu teda vďačím, že so zreteľom na vek 87 rokov, som ešte stále v pomerne slušnej fyzickej a psychickej kondícii. Veď ešte pred dvoma rokmi som pravidelne hrával v ostrom tempe stolný tenis. A pred ani nie tromi mi SME (vo vtedy prestížnej prílohe FÓRUM) uverejňovala moje články.
Myslím si, že za to vďačím mojím zdravým podmienkam v samotnom detstve. Pričinil sa o to, práve každodenný intenzívny pohyb vonku na čerstvom vzduchu. V najrôznejších improvizovaných pohybových hrách sa mi vytvorili akýsi ochranný štít môjho pevného zdravia na desaťročia. Nakoniec to potvrdila aj realita , keď ma po brigáde v Jáchymove zaradila odvodová vojenská komisia do najnáročnejšieho výcviku k výsadkárom. Našťastie som sa tomu vyhol.
Vtedy som však prešiel vo vojenských nemocniciach v Plzni a Bratislave okrem gynekologického všetkými inými vyšetreniami bez zdravotnej vady. K udržaniu dobrého zdravia mi pomohlo aj to, že napriek častým večerným príchodom domov z posedení v kluboch, som si vždy šiel aspoň na 30 minút zabehať na ihrisko blízkej školy.
Niekoľko rokov pred ukončením nášho tisícročia som si želal, aby som sa dožil toho veľkého dňa - historického prelomu času. Ani v sne som vtedy nedúfal, že sa po ňom dožijem ešte 22 rokov v terajšom vcelku vyhovujúcom stave. Lenže ešte aj dnes mám taký „nabitý“ naplánovaný program, že 24- hodinový deň mi je na všetko krátky.
Jeho základ však tvoria práve každodenné nie celkom príjemné povinnosti. Vyše hodinové cvičenie v prírode, spočívajúce v chôdzi s paličkami a zo školských cvikov s plným nádychom a výdychom. Na posilnenie srdca, pľúc a lepšieho krvného obehu, ktorý sa bez pohybu v starobe rýchlo zhoršuje. Patrí k ním aj vyše 20-minutová seba-masáž od spodku chodidiel až po hlavu. A do tretice asi 10-minutové sprchovanie najskôr teplou a potom studenou vodou ráno i večer. So sprchovaním začnem od nôh po tvár a zakaždým v smere chlopní žíl.
Táto každodenná moja „štrapa“ má však svoj pozitívny význam a výsledky. Obmedzene zmierňuje a spomaľuje proces starnutia. Dokedy? O tom sa ešte len presvedčím. Iba dúfam, že to nebude už čoskoro.
