Kremeľ chcel bleskovo vytvoriť z vybraných zradcov Biľaka, Indru, Koldera, Kapka, Švestku a ďalších, ktorých usmerňoval sovietsky veľvyslanec v Prahe Červonenko, akúsi kolaborantskú robotnícku vládu záchrany socializmu.
Po dramatickej noci by sa tak náš pracujúci ľud hneď ráno dozvedel už len holý fakt, že v štáte prevzala moc nová revolučná vraj vláda záchrany práv pracujúcich a ohrozeného socializmu. A tá by následne dala pozatýkať revizionistických odpadlíkov, ktorých by náš pracujúci ľud disciplinovane, rozhorčene a kolektívne odsúdil, a v organizovaných rezolúciách by žiadal pre hlavných vinníkov prísny trest - zrejme šibenicu.
V tomto duchu vyšiel z Kremľa scenár a plán na rýchle aj nehlučné ovládnutie rebelujúceho štátu. Zvrátila to však náhoda a trojica odvážnych technikov rozhlasu. Rusom tak zlyhal dôsledne pripravený prevrat s minimom násilia a strát pre len jeden polnočný, ešte včasný telefonát z rozhlasu Josefovi Smrkovskému, predsedovi vtedajšieho parlamentu Česko – Slovenska (už s pomlčkou).
Rozhlas sa ani potom neodmlčal, a v sledujúcej dobe už bez direktív nijakej vlády (teda po vzniku bezvládia) asi vyše dva týždne v podstate riadil štát a udržiaval v ňom vzorovo poriadok pre disciplinovaných, proti Rusom rozhorčených občanov.
Voči okupácii už skoro ráno vystúpil v rádiu a vyburcoval zo spánku celú verejnosť aj Hrdina Sovietskeho zväzu, armádny generál a prezident republiky Ludvík Svoboda. Okrem nesúhlasu s okupáciou dôrazne nabádal zachovať pokoj a rozvahu.
Ako uznávaná osobnosť aj Kremľom jeho vážne a rozvážne slová zamedzili možným masakrám. Takže v prvý okupačný deň boli iba nenásilné, tiché, ľudovou tvorivosťou a karikatúrami obohatené protesty.
Práve rázne a jednoznačné vystúpenie prezidenta Svobodu zabránilo tomu, že okupanti zastrelili „len“ vyše stodvadsať bezbranných demonštrantov. Ale niektoré údaje hovoria o väčšom počte – dokonca o štyristo obetiach okupácie.
Zainteresovaní kolaboranti a spojenci Rusov hrali na zvolanom zasadnutí politbyra KSČ „o čas“. Ale včasného zásahu ruských výsadkárov, vysadených už na letisku Ruzýň, ktorí mali zatknúť rozhodujúcich reformátorov, sa nedočkali. Ešte kým tí napriek obštrukciám služobníkov Moskvy stihli odhlasovať a zaslali do neumlčaného rozhlasu proti okupačnú nesúhlasnú rezolúciu.
Mňa ako redaktora zaujímalo, čo sa konkrétne udialo v tú osudnú augustovú noc v médiu, ktoré skrížilo plány polmiliónovej armáde agresorov a zmarilo nočný útok dôsledne naplánovaný už mesiace predtým.
Preveroval som si to priamo u kompetentných pracovníkov podniku Rádiokomunikácie na retranslačnej stanici obrovskej veži na vrchole Javoriny. Bolo to ešte v septembri 1968. Dozvedel som sa od nich, ako sa alarmujúca správa z Prahy šírila rádiom do iných miest republiky cez najpočúvanejší vtedy rozhlas non -stop, tzv. rozhlas po drôte.
Dozvedel som sa tam tiež najpodstatnejšiu vec, že vierolomnej zradnej vojenskej okupácii (vraj bratskej krajiny) Česko - Slovenska, ktorú mesiace plánoval spoločne s Kremľom generálny štáb Červenej armády, zmaril iba trojminútový telefonát technikov rozhlasu s predsedom Federálneho zhromaždenia Josefom Smrkovským.
Stalo sa to napriek dôraznému príkazu zradcu, vtedy ústredného riaditeľa Československého rozhlasu Foffmana, že majú vypnúť všetky rozhlasové zariadenia (až do rána) z dôvodu technickej údržby. Aby sa tak verejnosť ešte v noci nedozvedela o tragickej udalosti globálneho útoku na paradoxne samostatnú, no v podstate už ruskú guberniu.
Ešte pred zverejnením článku som si túto významnú informáciu preveril telefonicky priamo so Smrkovským. Práve s ním som mal v Bratislave týždeň či dva predtým aktuálny rozhovor pre denník Smena (predchádzajúci titul SME). Poskytol mi ho (v časovej tiesni) v jeho aute cestou z besedy s pracujúcimi chemickej fabriky (vtedajšej Dimitrovky) na tlačovku v Dome novinárov s médiami.
