Súčasný politický, sociálny a spoločenský stav u nás výstižne charakterizuje aj rozhovor Romana Cupríka „Tom Nicholson: Veľa ľudí chce odísť“ (SME 5.5.). Tento bývalý známy a odvážny novinár, žijúci už v Kanade, je tiež autorom pozoruhodnej knihy v slovenčine o korupčnom a mafiánskom prostredí na Slovensku.
Teda ako seriózny znalec kriminálnych koreňov nášho korupčného podsvetia politikov a ich mecenášov dobre spoznal a vedel, čo znivočilo veľké očakávania, nádeje a entuziazmus občanov po porážke komunizmu a komunistov. Autor článku novinár Cuprík ho otázkami konfrontoval, aby vyjadril názor na to, aké zmeny od jeho dávneho odchodu zo Slovenska zaznamenal a čo podstatné si tu teraz všimol.
Na jednu z otázok o vulgarizácii politiky odpovedal takto: „Práveže ja mám pocit, že to zo slovenskej spoločnosti nikdy nevymizlo. Uvedomil som si to teraz, keď som sa vrátil na Slovensko. Bol som na hokeji, prechádzal som sa v uliciach a všade som videl v ľuďoch hrubosť. Je to niečo, o čom mi hovoria aj Slováci, žijúci v zahraničí. Vravia mi, že sa na Slovensko nechcú vrátiť práve preto, akí sú tu ľudia negatívni.“
Na ďalšiu otázku redaktora: „A v minulosti to nebolo ešte horšie?“ Reakcia Nicholsona bola táto: „Neviem to takto povedať, na mňa tento pocit dopadol teraz ...“ „Keď som sem teraz prišiel na návštevu, bola to pre mňa facka. Vytvorili ste si tu spoločnosť, kde sa ťažko žije. Je tu málo trpezlivosti, ústretovosti a z ľudí srší doslova naštvanosť.“
Mám rovnaký kritický názor na súčasnú našu rozhádanú a rozhnevanú pospolitosť ako pán Nicholson. Z čoho som dosť rozčarovaný a deprimovaný. Práve preto som znova začal pred troma rokmi písať a následne blogovať politické články a v povážlivých 84. rokoch života.
Za desaťročia socializmu som sám zažil práve v najproduktívnejšom veku mnohé obmedzeniu a príkoria vo svojej profesii. Takže osobnú slobodu si viem vážiť najviac a pre ňu sa aj aktívne angažovať.
Spomeniem teraz aspoň jeden prípad z tohto času bezprávia a nezákonnosti. Nebol len môj osobný, lebo mal masovo represívny dosah a dopad aj na tisíce iných existenčných postihov a krágľovania bezúhonných spoluobčanov. Dialo sa to v samom začiatku tzv. dvadsaťročnej „normalizácie“ verejného života v roku 1970 po ruskej agresii a okupácií.
Po pracovnej výpovedi v redakcii denníka Smena ma čoskoro čakal rovnaký osud opäť - výpoveď aj v týždenníku Expres. Lenže takisto ako prvú nevedel vydavateľ periodika v ničom zdôvodniť a konkretizovať. Len všeobecne v nej uviedol, že vraj na výkon funkcie redaktora nemám politickú a odbornú spôsobilosť. Len tým hlúpo zopakoval lživý dôvod výpovede v denníku Smena.
Veď vtedajší zamestnávateľ Slovenský spisovateľ vedel o mojom „vykopnutí“ z tohto denníka ešte pred mojím prijatím. V pracovnej zmluve ma ustanovil za zástupcu šéfredaktora Expresu. Dokonca o tretinu vyšším platom než v Smene. Výpoveď som preto neakceptoval a zamestnávateľa som zažaloval na súde. Pevne som veril, že napriek skepse z nastávajúcich pomerov v štáte spor nemôžem prehrať. Veď pre každý súd, ktorý by sa aspoň trocha riadil pracovným právom, by bola táto výpoveď irelevantná a neplatná už po prvom pojednávaní.
Hoci pracovnoprávne spory sa riešili rýchlo, ten môj sa vliekol tri roky. Až nakoniec moju žalobu zamietol odvolací krajský súd. Už po troch pojednávaniach však pustil do gatí môj advokát. Vytrvalo ma presviedčal stiahnuť žalobu, lebo nič nevysúdim. Tvrdil, čo sa aj potvrdilo, že tieto spory pojednávajú výlučne starostlivo vyberaní sudcovia komunistickou partajou. Aj v odvolacích senátoch súdia iba režimu oddaní služobníci. A preto ani jeden pracovný spor, ako bol môj, nikto nevyhral v celom Československu.
Vtedy len zopár naivných bláznov ako ja sa márne dovolávalo elementárnej slušnosti a zákonnosti. Ostatní poškodení občania, ktorých obete sa rátali na desiatky tisíc, sa zamestnali na nekvalifikované miesta. Iba tam, kde im to dovolili lokaji okupantov. Na poslednom pojednávaní, ešte kým vyniesla predsedníčka krajského senátu, súdružka JUDr. Kapustová rozsudok, odmietla mi zaprotokolovať námietky, na čo má právo aj recidívny kriminálnik. Cynicky mi oznámila: „Už vám nič nedám zapísať do protokolu! Berte to konečne na vedomie!“
To už bolo priveľa, preto som zareagoval ironicky: „Súdružka predsedníčka, aspoň mi povedzte, prečo sa táto trojročná maškaráda vôbec konala? Prečo súd nerozhodol už na prvom pojednávaní a neušetril tak účastníkom konania čas a štátu peniaze?“ Vyletela na mňa akoby si sadla s holým zadkom na pichliače a za pohŕdanie súdom mi naparila tristo korún pokutu.
Ale si ju vzápätí rozmyslela. Uvedomila si, že sa voči trestu naisto odvolám a bude sa potom táto politická a súdna fraška iba nežiaduco rozmazávať. Výsledok súdnych ťahaníc bol iba ten, že som musel zaplatiť advokáta žalovanej strany, svojho a súdne trovy a bol rok bez zamestnania. Ešteže už bola zrušená pracovná povinnosť, keď občan, ktorý nemal v občianskom preukaze pečiatku zamestnávateľa, mohol byť trestne stíhaný za delikt príživníctva.
Preto keď nám v Novembri ´89 nečakane spadla do lona sloboda, dostal som najkrajší dar života. Následná občianska aktivita, solidarita, angažovanosť a optimizmus razom vytryskli z temnôt na povrch, takže sme sa konečne cítili bez okov. Keďže iba človek oslobodený od útlaku a pretvárky má blízko k mravnosti, mysleli sme si o sebe, že sme už morálnejší a lepší než desaťročia predtým. A tak sme aj v prvé dni slobody konali. V prospech všeobecného dobra a nádejnej prosperity.
Lenže každý z nás nesie v sebe minulosť, každý myslí a koná podľa svojich vedomostí, skúseností, mravnosti, záujmov a možností. No verejnosť, ohúrená ľahkým víťazstvom nad porobou (s osobitou falošnou predstavou o slobode a morálke), sa vo svojich očakávaniach veľmi zmýlila a sklamala. A následne zatrpkla, zasa upadla do apatie a ignorantstva. Rýchlo sa vrátila k starým zvykom, mravom a neporiadkom. V rodiacej sa novej, nádejne očakávanej dobe, sa znova zahniezdili staré praktiky vládnutia – nespravodlivosť, klamstvo, zlodejstvo a korupcia ešte v ďaleko väčšej miere než predtým.
Vraj samotná morálka spoločnosti upadla na dno suterénu a individuálna sloboda ako jej najvyššia hodnotová karta stráca čoraz väčšmi na svojej pôvodnej sile. Nivočí ju osobný egoizmus, mamonárstvo, korupcia, politická zaslepenosť, hlúposť či iné nevykorenené nemorálnosti a spoločenské zlozvyky.
V mysliach veľkej časti občanov trčí morálka už v samom kúte ako vydedenec, do ktorého si kopne v médiách už „kdekto“. Lžami, nereálnymi požiadavkami, nespokojnosťou a najmä dookola omieľanou účelovou kritikou. Domnievam sa, že o skalp osobnej slobody sa začal hrať vabank. Vari pre mnohých ľudí November ´89 nič morálne a užitočné nepriniesol? Azda tiež vtedy aj oni okopávali záhradu či natierali na nej plot ako súdruh Fico?
Na záver tejto skôr všeobecnej úvahy“ by som uviedol môj názorový postreh na zamyslenie sa pri tejto konfrontácii dneška s minulosťou. Tej minulosti, ktorá vraj mala byť našou „svetlou budúcnosťou“. V neslobode je ťažšie žiť ako z nej utiecť a emigrovať. Vždy sa v nej nájde viac zradcov než hrdinov, ale najviac divákov. Odolať pokušeniu zla je veľká sila, vzoprieť sa však násiliu ešte väčšia.
P.S.:Pán administrátor, prosím objasnite mi to: Prečo je možný taký veľký paradox v čítaní tohto blogu? Keď od 14.00 hod. do 15. hod.v deň zverejnenia mal "nárast" len 22 čitateľov (celkovo 531 - krát), ale o 20 minút neskôr (o 15.20 hod.) až o 28 - krát viacej (spolu 559 - krát). Azda by mal môj článok, ktorý je na 4. mieste najčítanejšie blogy, už po 13.hodinách od uverejnenia skončiť? Ďakujem za skorú odpoveď.v rámci diskusie.
Tak ako som očakával od administrátora, že článok bude mať "čitateľskú životnosť" len polovicu dňa. Keď o 23.35 hod. "dosiahol" za necelých 8 hodín o 87 - krát čítaní viac (teda "rekord" - spolu 672 - krát). Od veľkomožného pána administrátora som sa vysvetlenie na moju otázku nedočkal.
(12.5. 22.31 hod.:) Od včera za temer celý deň sa počet čítania zvýšil o 59 - krát (celkovo 731 - krát). To je ďalší dôkaz o cenzúre blogu, ktorý nepotrebuje žiaden komentár. Hoci článok je stále prístupný v ponuke tým na čísle 731 - krát definitívne skončil.
