Dilema dnes: Lepšie nebude a dobro už ušlo?

Výsmech politiky: Korupční kriminálnici možní víťazi volieb? Vari ich mediálne klamstvá vymietli voličom pamäť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Súčasný politický, sociálny a spoločenský stav  u nás výstižne charakterizuje aj rozhovor Romana Cupríka „Tom Nicholson: Veľa ľudí chce odísť“ (SME 5.5.). Tento bývalý známy a odvážny novinár, žijúci už v Kanade, je tiež autorom pozoruhodnej knihy v slovenčine o korupčnom a mafiánskom prostredí na Slovensku.

Teda ako seriózny znalec kriminálnych koreňov nášho korupčného podsvetia politikov a ich mecenášov dobre spoznal a vedel,  čo znivočilo veľké očakávania, nádeje a entuziazmus občanov  po porážke komunizmu a komunistov. Autor článku novinár Cuprík  ho otázkami konfrontoval, aby vyjadril názor na to, aké zmeny od jeho dávneho odchodu zo Slovenska zaznamenal a čo podstatné si tu teraz  všimol.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na jednu z otázok o vulgarizácii politiky odpovedal  takto: „Práveže ja mám pocit, že to zo slovenskej spoločnosti nikdy nevymizlo. Uvedomil som si to teraz, keď som sa vrátil na Slovensko. Bol som na hokeji, prechádzal som sa v uliciach a všade som videl v ľuďoch hrubosť. Je to niečo, o čom mi hovoria aj Slováci, žijúci v zahraničí. Vravia  mi, že sa na Slovensko nechcú vrátiť práve preto, akí sú tu ľudia negatívni.“

Na ďalšiu otázku redaktora: „A v minulosti to nebolo ešte horšie?“  Reakcia Nicholsona bola táto: „Neviem to takto povedať, na mňa tento pocit dopadol teraz ...“  „Keď som sem teraz prišiel na návštevu, bola to pre mňa facka. Vytvorili ste si tu spoločnosť, kde sa ťažko žije. Je tu málo trpezlivosti, ústretovosti a z ľudí srší doslova naštvanosť.“

SkryťVypnúť reklamu

Mám rovnaký kritický názor na súčasnú našu rozhádanú a rozhnevanú pospolitosť ako pán Nicholson. Z čoho som dosť rozčarovaný a deprimovaný. Práve preto som znova začal pred troma rokmi písať a následne blogovať politické články a v povážlivých 84. rokoch života.

Za desaťročia socializmu som sám zažil práve v najproduktívnejšom veku  mnohé obmedzeniu a príkoria vo svojej profesii. Takže osobnú slobodu si viem vážiť najviac a pre ňu sa aj aktívne angažovať.

Spomeniem teraz aspoň jeden prípad z tohto času bezprávia a nezákonnosti. Nebol len môj osobný, lebo mal  masovo  represívny dosah a dopad aj na tisíce iných existenčných postihov a krágľovania bezúhonných spoluobčanov.  Dialo sa to v samom začiatku tzv. dvadsaťročnej „normalizácie“ verejného života  v roku 1970 po ruskej agresii a okupácií.

SkryťVypnúť reklamu

Po pracovnej výpovedi v redakcii denníka Smena ma čoskoro čakal rovnaký osud opäť -  výpoveď aj v týždenníku Expres. Lenže takisto ako prvú nevedel  vydavateľ periodika v ničom zdôvodniť a konkretizovať. Len   všeobecne v nej uviedol, že vraj na výkon funkcie redaktora nemám  politickú a odbornú spôsobilosť. Len tým hlúpo zopakoval lživý dôvod  výpovede v denníku Smena.

Veď vtedajší zamestnávateľ Slovenský spisovateľ vedel o mojom „vykopnutí“ z tohto denníka ešte pred mojím prijatím. V pracovnej zmluve ma ustanovil za  zástupcu šéfredaktora Expresu. Dokonca o tretinu vyšším platom než v Smene. Výpoveď som preto neakceptoval a zamestnávateľa  som  zažaloval na súde.  Pevne som veril, že  napriek skepse z nastávajúcich pomerov v štáte spor nemôžem prehrať. Veď pre každý súd, ktorý by sa aspoň trocha riadil pracovným právom, by bola táto  výpoveď irelevantná a neplatná už po prvom pojednávaní.

SkryťVypnúť reklamu

Hoci pracovnoprávne spory sa riešili rýchlo,  ten môj sa vliekol tri roky. Až nakoniec moju žalobu zamietol odvolací krajský súd. Už po troch pojednávaniach však pustil do gatí môj advokát.  Vytrvalo ma presviedčal stiahnuť žalobu, lebo nič nevysúdim.  Tvrdil, čo sa aj potvrdilo, že tieto spory pojednávajú výlučne starostlivo vyberaní sudcovia komunistickou partajou.  Aj v odvolacích senátoch súdia iba režimu oddaní služobníci. A preto ani jeden pracovný spor, ako bol môj, nikto nevyhral v celom Československu.

Vtedy len zopár naivných bláznov ako ja sa márne dovolávalo elementárnej slušnosti a zákonnosti. Ostatní poškodení občania, ktorých obete sa rátali na desiatky tisíc, sa zamestnali na nekvalifikované miesta. Iba tam, kde im to dovolili lokaji okupantov.  Na poslednom pojednávaní, ešte kým vyniesla predsedníčka krajského senátu, súdružka  JUDr. Kapustová rozsudok, odmietla mi zaprotokolovať námietky, na čo má právo aj recidívny kriminálnik. Cynicky mi oznámila: „Už vám nič  nedám  zapísať do protokolu! Berte to konečne na vedomie!“

To už bolo  priveľa, preto som zareagoval ironicky: „Súdružka predsedníčka, aspoň mi povedzte, prečo sa  táto trojročná maškaráda vôbec  konala? Prečo súd nerozhodol už na prvom pojednávaní a neušetril tak účastníkom konania čas a štátu peniaze?“  Vyletela na mňa akoby si sadla s holým zadkom na pichliače a za pohŕdanie súdom mi naparila tristo korún pokutu.

Ale si ju vzápätí rozmyslela. Uvedomila si, že sa voči trestu naisto odvolám a bude sa potom táto politická a súdna fraška  iba nežiaduco rozmazávať. Výsledok súdnych ťahaníc bol iba ten, že som musel zaplatiť advokáta žalovanej strany, svojho a súdne trovy  a bol rok bez zamestnania. Ešteže už bola zrušená pracovná povinnosť, keď občan, ktorý nemal v občianskom preukaze pečiatku zamestnávateľa, mohol byť trestne stíhaný za delikt príživníctva.

Preto keď nám v Novembri ´89 nečakane spadla do lona  sloboda, dostal som  najkrajší dar života. Následná občianska aktivita, solidarita, angažovanosť a optimizmus  razom vytryskli z temnôt na povrch, takže sme sa konečne  cítili bez okov. Keďže iba človek oslobodený od útlaku a pretvárky má blízko k mravnosti, mysleli sme si o sebe, že sme už morálnejší a lepší než  desaťročia predtým. A  tak sme aj v prvé dni slobody konali.  V prospech všeobecného dobra a nádejnej prosperity.

Lenže každý z nás nesie v sebe minulosť, každý myslí a koná podľa svojich vedomostí, skúseností, mravnosti, záujmov a možností. No verejnosť, ohúrená ľahkým víťazstvom nad porobou  (s osobitou falošnou predstavou o slobode a morálke), sa vo svojich  očakávaniach veľmi zmýlila a sklamala. A následne zatrpkla, zasa upadla do apatie a ignorantstva. Rýchlo sa vrátila k starým zvykom, mravom a neporiadkom. V rodiacej sa novej, nádejne očakávanej dobe, sa  znova zahniezdili staré praktiky vládnutia – nespravodlivosť, klamstvo, zlodejstvo a korupcia ešte v ďaleko väčšej miere než predtým.

Vraj samotná morálka spoločnosti upadla na dno suterénu a  individuálna sloboda ako jej najvyššia hodnotová karta stráca čoraz väčšmi na svojej pôvodnej sile. Nivočí ju osobný egoizmus, mamonárstvo, korupcia, politická  zaslepenosť, hlúposť či iné nevykorenené nemorálnosti a spoločenské zlozvyky.  

V mysliach veľkej časti občanov trčí morálka už v samom kúte ako vydedenec, do ktorého si kopne v médiách už „kdekto“.  Lžami, nereálnymi  požiadavkami, nespokojnosťou a najmä dookola omieľanou  účelovou kritikou. Domnievam sa, že o  skalp osobnej slobody sa začal hrať vabank. Vari pre mnohých ľudí November ´89 nič morálne a užitočné nepriniesol? Azda tiež vtedy aj oni okopávali záhradu či natierali na nej plot ako súdruh Fico?

Na záver tejto skôr všeobecnej úvahy“ by som uviedol môj názorový postreh na zamyslenie sa pri tejto konfrontácii dneška s minulosťou. Tej minulosti, ktorá vraj mala byť našou „svetlou budúcnosťou“.  V neslobode je ťažšie žiť ako  z nej utiecť a emigrovať. Vždy sa v nej nájde viac zradcov než hrdinov, ale  najviac divákov. Odolať pokušeniu  zla  je veľká sila, vzoprieť sa však násiliu ešte väčšia.

P.S.:Pán administrátor, prosím objasnite mi to: Prečo je možný taký veľký paradox v čítaní tohto blogu? Keď od 14.00 hod. do 15. hod.v deň zverejnenia mal "nárast" len 22 čitateľov (celkovo 531 - krát), ale o 20 minút neskôr (o 15.20 hod.) až o 28 - krát viacej (spolu 559 - krát). Azda by mal môj článok, ktorý je na 4. mieste najčítanejšie blogy, už po 13.hodinách od uverejnenia skončiť? Ďakujem za skorú odpoveď.v rámci diskusie.

Tak ako som očakával od administrátora, že článok bude mať "čitateľskú životnosť" len polovicu dňa. Keď o 23.35 hod. "dosiahol" za necelých 8 hodín o 87 - krát čítaní viac (teda "rekord" - spolu 672 - krát). Od veľkomožného pána administrátora som sa vysvetlenie na moju otázku nedočkal.

(12.5. 22.31 hod.:) Od včera za temer celý deň sa počet čítania zvýšil o 59 - krát (celkovo 731 - krát). To je ďalší dôkaz o cenzúre blogu, ktorý nepotrebuje žiaden komentár. Hoci článok je stále prístupný v ponuke tým na čísle 731 - krát definitívne skončil.

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  173
  •  | 
  • Páči sa:  1 901x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

710 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu