„V neslobode je ťažšie žiť ako z nej utiecť a emigrovať. Vždy sa v nej nájde viac zradcov než hrdinov, ale najviac divákov. Odolať pokušeniu zla je veľká sila, vzoprieť sa však zrodu násiliu ešte väčšia,“ (Citát z knižky aforizmov J. Sitka: „ÚLETY“.
Uvediem aj iný citát, ktorý všeobecne spochybňuje autentičnosť, vierohodnosť a dokonca aj rozum i charakter samotného autora tohto blogu. Ide o chronického môjho kritika a diskutéra (pod značkou „Byzancia“), ktorý na môj úryvok z textu budúcej knihy „Domovina strachu a mamonu (1.) " reagoval takto:
“Čo je horšie, že vzniká otázka, nakoľko sú blogy pána Sitka dôveryhodné. Čo sú fakty a čo len výplody jeho mysle. Niektoré veci sa dajú overiť, niektoré - také osobnejšie - zase nie…”
Samozrejme, že práve v mojom prípade sa dajú overiť už zverejnené osobné príbehy, dokonca tiež tie i takmer neuveriteľné príhody, poznatky a skúsenosti. Keďže ich svedkovia boli a sú odo mňa mnohí mladší a ešte žijú. Tentokrát mám preto objektívny dôvod zverejniť takmer neuveriteľnú osobnú príhodu, v ktorej do seba presne zapadujú nadväzné udalostí v čase a obsahu. Tie pre svoju originalitu, špecifickosť či autentickú osobitosť ani netreba v niečom vôbec dokazovať. Lebo vyplývajú priamo z príbehu a jeho výnimočného deja.
Bolo naozaj úletom od reality očakávať čitateľský úspech pri mojej pred 5-mi rokmi vydanej knižky (AUTOBIOGRAFIE) „Vedieť odísť“. (v renovovanom vydavateľstve SAV VEDA 2019), napísanej až po osemdesiatke autora, bez poznámok, poznatkov internetu, výlučne z hlavy pamäti blogera. No napriek tomu, to čo predchádzalo jej napísaniu i vydaniu, a čo sa potom naozaj stalo pri jej uvedení na trh, som neočakával ani v divokom sne.
RUKOPIS KNIHY MI ODMIETLI AŽ TRI VYDAVATEĽSTVÁ
Keď som pred piatimi rokmi ponúkol rukopis knihy Vedieť odísť Vydavateľstvu IKAR, tak jeho riaditeľka si ho ani neprečítala a posmešne odmietla: „Pán Sitko, neurazte sa, ale kto by chcel práve tie vaše prežité autentické príbehy čítať.“
Navyše ma nezabudla „odborne“ poučiť, že: “autor každého takéhoto úspešného žánru musí byť pre vydavateľa aj verejnosť veľmi známa, zaujímavá a uznávaná osobnosť. Potom aj samotný jej text čitateľa upúta.“
Potom ma už neprekvapil ani ďalší neúspech v rokovaniach aj s druhým či tretím potenciálnym vydavateľom titulu „Vedieť odísť“. Nečakane šťastne mi však vyšiel až štvrtý pokus. Keď som už graficky – teda knižne upravený rukopis, (známym grafickým dizajnérom Dušanom Junekom), ponúkol Vydavateľstvu SAV VEDA a jeho riaditeľ Brňák nielen knihu vydal, ale ju tiež venoval univ. prof. Jozefovi Leikertovi, významnému autorovi literatúry faktu.
Tento známy slovenský epik i poet, ktorého viaceré diela sú preložené aj do iných jazykov, bol vtedy v komisii tradičnej Literárnej ceny E. E. Kischa v pozícii predsedu slovenskej sekcie. Keď si moju knižku prečítal, tak ju v roku 2019 prihlásil (bez môjho vedomia) do tejto už tradičnej literárnej súťaže. A tak sa potom šťastne stalo, že uvedenú cenu v roku 2019 získal pre Slovensko i knižný titul „Vedieť odísť“. No potom nastal problém zistiť adresu bydliska autora a oznámiť mu šťastnú zvesť.
Práve tento môj titul literatúry faktu je aj po vyše piatich rokoch od vydania neustále v predaji, dokonca u niektorých predajcov mal (v júni 2025) o niečo vyššiu predajnú cenu než mala kniha pôvodne po uvedení na trh.
Hoci dnes sa ocitnú vo výpredaji už po roku s veľkou zľavou ďaleko atraktívnejšie a lepšie prezentované tituly než je ten môj. A sú od renomovanejších, oveľa známejších a zrejme i múdrejších autorov. Túto realitu prezrádza známy cenovo hodnotiaci web HEUREKA.sk o rýchlo podstatne zľavnených cenách skoro všetkých kníh. Keďže práve náš knižný trh je dnes autorsky presýtený a je zrejme najkonkurenčnejším tovarom. Javí sa tak, že onedlho budeme mať viac konkurujúcich si autorov než reálne možných čitateľov.
Práve na tomto informačnom webe i na českom webe heureka.cz som o mojej knihe “Vedieť odísť“ dozvedel veľmi stručnú, výstižnú a zaujímavú recenziu: “Kniha Jozefa Sitka je síce autobiografia, ale nie je zameraná na jeho život, ale cez svoje zážitky popisuje históriu našej republiky od roku 1941 až dodnes. Mal by si ju prečítať každý mladý človek, nakoľko v dnešných školských dejepisoch sa história posledných desaťročí veľmi málo spomína.”
Podarí sa mi napísať I ďalšia kniha v deväťdesiatke?
Ak by sa mi o desaťročie neskôr (teda už v deväťdesiatke) predsa podaril napísať aj nový titul “Domovina strachu a mamonu?” a dostať ho aj na knižný trh, bude to naozaj podivuhodný zázrak a ešte väčšie osobné šťastie autora ako v prípade knižky Vedieť odísť. Pre originalitu a pútavosť budúcej autobiografie si však vôbec nič nemusím vymýšľať. Ani si pomáhať horormi drsného zla, ani príbehmi, ktoré unikajú z reality do virtuálneho sveta.
Stačí len prežitú vlastnú skutočnosť a skúsenosť za takmer deväť desaťročí pravdivo, zrozumiteľne a pútavo opísať. Veď iba sám život prináša neuveriteľné deje, príhody, prehry či výhry, aké si nevie vymyslieť ani najbrutálnejší bulvár a najhorší scenárista televíznych seriálov.
Pre napísanie a zopakovanie prózy literatúry faktu (konkrétne znova autobiografie) mám i ten dôvod, že ma v umení (osobitne v literatúre) priťahuje nekonečný a často málo úspešný boj dobra so zlom.
Pokúsim sa teda cez prežité príhody, veľké dobové násilia a bezprávia, cez prežité dramatické udalosti a nevídané premeny v politike a morálke od roku 1939 až podnes, ZNOVA (ale celkom inak) verne a vecne ich čitateľom zobraziť. Ukázať tak malých či veľkých zloduchov ZLA s pozadím často nevýrazných fenoménov DOBRA.
Podľa môjho názoru DOBRU sa nedá naučiť, buď ho v sebe máš či nemáš? Učiť by sa však človek mal nielen z mravnosti, ale aj zo zla. Ale obávať by sa mal vlastnej slabosti viac, než zloby iných ...
Preto pre skutočné šťastie, nefalšovaný obdiv a všeobecné uznanie je bezduché hromadenie bohatstva naisto nepriechodná cesta. Hoci v dnešnom hýrivom svete čoraz viac víťazí bezohľadná snaha o majetky. Aj cez kradnutie, podvod a násilie.
Pre skutočné šťastie, nefalšovaný obdiv a všeobecné uznanie v mojom živote (po odchode z uránovej bane), či v čase dozrievania do dospelosti (ale aj neskôr) zohralo významnú úlohu najmä osobné ŠŤASTIE, čo následne ovplyvnilo správnosť i úspech mnohých rozhodnutí v mojom konaní. Treba sa teda zamyslieť: Aká je teda MOC či NEMOC toho vysnívaného a všemocného ŠŤASTIA? Keď prichádza, ako sa prejaví a čo nám zvyčajne prinesie?
Šťastie je často ako rozmar, ktorý prináša vrtochy,
úlety aj nároky. Nedá sa uchmatnúť ani prisvojiť.
Neraz okolo nás prifrčí ako divá riava, čo vytvára
snivú nádej, ale aj sklamania a poryvy.
Trvalú priazeň šťastia si ešte nikto nevymodlil,
ani nepodmanil. Má vždy očarujúcu a nevšednú
moc. Veď vie polapiť aj nepolapiteľné. Pretvoriť
zlé na dobré, ale tiež premeniť výhru na prehru.
Neraz šťastie jedných splodí nešťastie druhým.
Ale vždy za ním slepo bežíme a po ňom túžime.
No nikdy nevieme, či neutekáme za vidinou
túžby a chorej ctižiadosti. Pravé šťastie
prichádza a odchádza ako lesná víla.
Vždy potichu a nenápadne. Tá, ktorá sa
odieva do šatu náhody a výnimočnosti.
Hoci ju vítame s veľkou nádejou, no
škoda že bez patričnej pokory a lásky.
(Autor J. S.)
V čom je teda neraz príčina úletu šťastia? Nezavinila to naša neskromnosť, povrchnosť, pýcha, nenásytnosť a závisť? Nespôsobila to nereálna vidina, že chceme od života čoraz viac pôžitkov, zábavy a majetku? Šťastie uteká však najmä preto, že nám chýba vďačnosť, skromnosť a najviac už spomínaná osobná pokora …
SVÄTÝ OTEC A JEHO MILIÓN KORÚN
Asi štyri týždne pred vznikom prvého čísla nezávislého týždenníka Slobodný piatok (6. apríla 1990) sa mi s veľkým šťastím a o nič menšou odvahou podarila realizovať finančne nevídaná a významná aktivita v prospech stabilizácie tohto mnou založeného nového titulu.
Vtedy chýbalo iba vyše šesť týždňov do prvej návštevy pápeža Jána Pavla II. na letisku vo Vajnoroch, keď som pri debate a fľaške vína s kolegom Otom Fülöpom „vystrelil“ z triezvej hlavy nečakaný nápad:
„Oto, čo keby sme k príchodu Svätého otca vydali knižku s cirkevnou tematikou?“ „Prepáč Jozef, ale ešte som nepočul väčšiu sprostosť, akú si vyslovil. Veď by si na to mal len šesť týždňov! Ktorý blázon by ti expresne napísal vhodný text a ktorý by ho stihol vytlačiť a zviazať na akúkoľvek útlu knižku? Ty si ale naozaj magor ...“
Jeho striktne odmietnutie ma však neodradilo: „Hneď zavolám Helene Hulmanovej do četky, predsa agentúra musí mať v archíve zaujímavé a utajované informácie o cirkvi. A stačí ich z počítača len stiahnuť. Aj malá knižočka bude určite bomba. Veď tu od roku 1948 komunisti zakázali vydať tlačou čokoľvek cirkevného ..."
Ale Oto mi stále oponoval: „Aj keby sa text podarilo stvoriť, čo potom s jeho tlačou a viazaním knižky? Ani rukopis a fotografie nedáš za ten čas dokopy. Ibaže by ti sám pápež pomohol zázrakom!“
Svoj krkolomný zámer som však tvrdohlavo obhajoval: „Veď Slovenská polygrafia (vydavateľ titulu Slobodný piatok) má pod palcom hŕbu tlačiarní. To nechajme na jej obchodného riaditeľa Daubnera, on to musí zariadiť.“
Do príchodu Svätého otca na Slovensko chýbali len tri dni a rotačky štyroch tlačiarní vychrlili útlu knižočku “Pápež prichádza k nám“ v rekordnom, až 150-tisícovom náklade. Publikácia mala iba 99 strán, malý vreckový formát, farebnú obálku s Jánom Pavlom II., mäkkú väzbu a veľmi ľahký tenký papier. Nevážila ani dvesto gramov, čo sa pri štvorhodinovom predaji ukázalo obrovskou výhodou.
Obsahovala životopis a kázeň pápeža Jána Pavla II., báseň o ňom od dovtedy zakázaného poeta Svetloslava Veigla, ďalej prinášala životopisy slovenských biskupov, zoznam pápežov od čias Svätého Petra, informácie o reholiach a pútnických miestach u nás, ako aj inú vtedy verejnosti nedostupnú cirkevnú faktografiu. Predávala sa za rovných desať korún, čo sa ukázalo pri predaji a manipulácii s peniazmi ako ďalšia veľká výhoda.
Veď nestačilo len bestseller bleskovo vydať, ale ho aj vedieť predať. Hlavnou dobou predaja bol 22. apríl 1990, keď po jedenástej hodine priletel helikoptérou na vajnorské letisko najvzácnejší a najmilší muž planéty – Ján Pavol II. Zdržal sa tam iba vyše sto minút. Pred jeho príchodom lialo, potom zrazu zasvietilo slniečko, a po odlete Hlavy cirkvi znova začalo pršať. Túto asi dvojhodinovú nádhernú prestávku zmeny počasia musel zariadiť sám Pán Boh.
Zatiaľ čo všetci ponovembroví podnikavci (trhovníci s párkami či iným občerstvením) pre hustý dážď skrachovali, potom pred sídlom vlády protestovali a žiadali uhradiť vzniknutú škodu, my sme “vyrobili” unikátny zisk – tržbu skoro milión korún.
Hovoriť o zisku práve v takýto deň sa síce nepatrí, ale komerčný úspech nás veľmi povzbudil a potešil. Zaplátal sprvu dieru po chýbajúcom a nezrodenom našom rodinnom týždenníku Farebný piatok, ktorý mal vykrývať prípadnú stratu politického titulu - Slobodný piatok. Vo Vajnoroch sa knižky „Pápež prichádza k nám“ predalo temer 100-tisíc výtlačkov.
V rukách 200 - tisícového davu sa titulná strana publikácie (počas slniečka) farebne trblietala ako bordovo - hnedá záplava. Ak vylúčime burzu či iné špekulantské a kriminálne kšefty, tak sa odvtedy už nenašiel podobný prípad, keď sa utŕžil „milión“ z predaja jedného produktu za necelé štyri hodiny. Úspech umožnili viaceré okolnosti. Len kúsok od letiska v rodinnom dome Hollých sme skladovali vyše stotisíc knižiek.
Podarilo tiež vytvoriť tím vyše tridsiatich kolportérov. Na plecia do batoha si každý naložil “ľahkých“ približne 150 kníh, ktoré predával za rovných desať korún (jednoduchá manipulácia). Ďalšou výhodou bolo, že náklad v batohu zvládali aj kolportérky. V tomto obchode pomohla dôsledne rýchla príprava, žiadaný artikel a predovšetkým šťastná konštelácia hviezd napriek vrtošivému počasiu.
Po odlete pápeža som bol mokrý do nitky. Viac od potu než z dažďa. No so šťastným pocitom, že som iba sám utŕžil vyše tridsať tisíc korún. Keď som spätne rátal, tak som batoh naplnil viackrát. Z domu Hollých na letisko a späť som nabehal aspoň desať kilometrov. Spotili sa však aj ostatní predavači. Veď si mohli zarobiť slušný peniaz za minimálny čas driny, pričom každá neproduktívna minúta by im zhatila vyšší zárobok.
Ukázalo sa, že aj neprelustrovaní tridsiati kolportéri vedeli byť čestní, keď zistili, že dostanú slušný honorár. Každý z nich mal nekontrolovaný prístup ku knižkám, voľne nimi manipuloval, lebo nič sa nepočítalo ani nedalo kontrolovať, vzájomný vzťah spočíval výlučne na dôvere. Dožil som sa potom veľkého prekvapenia, keď z tržieb nechýbal ani halier! Dokonca po konečnom spočítaní stoviek tisíc korún bolo v kase viac o dvadsať korún. Ani jeden z neznámych kolportérov si nepotiahol ani stovku.
Možno to spôsobila aj očakávaná nová a lepšia doba, nádejná eufória, v ktorej sme všetci chceli byť dobrými, spravodlivými a čestnými občanmi. Jednoducho povedané, bol to celkom iný čas a slobodná doba. Len škoda, že trval - takisto ako rok 1968 - iba tak krátko.
Šlo o vynikajúci štart do vydávania nezávislého týždenníka bez inzercie. Na počiatku kapitalistickej éry sme sa nakrátko stali najúspešnejšími a najbohatšími podnikateľmi v celej republike. Z rekordného nákladu publikácie "Pápež prichádza k nám" zostala o dva mesiace iba desaťtisícová remitenda. Tú sme ponúkli ako dar našim krajanom v USA cez Svetový kongres Slovákov.
