Podstatný text môjho listu premiérovi (zo dňa 17. mája 2007), na ktorý „zabudol“ odpovedať, bol tento (citujem!):
„Štát síce má ústavnú zodpovednosť za zdravie občanov, ale finančné toky do zdravotníctva sú po „Zajacovej reforme“ v rukách súkromníkov, špekulantov aj podvodníkov. Ti dnes ovládajú poisťovne, najlukratívnejšie zdravotnícke zariadenia, lekárne, distribúciu liekov, a cez médiá aj verejnú mienku, ako aj niektorých skorumpovaných politikov. V zdravotníctve ide o miliardové bezrizikové zisky ...“
„Ak by som mohol odporučiť, napriek naliehavosti by bolo vhodnejšie veci riešiť postupne – vždy len jeden hlavný problém (nie komplexne – aj viacerými novelami zákona). Potom by oponenti mediálne ťažšie brzdili Vami zvolený postup. Myslím si, že riešenie s jednou poisťovňou bude nepriechodné. Ale odobrať súkromným poisťovniam kmeň štátom platených poistencov, by sa s odretými ušami podaril a presmeroval by tak značný tok financií správnym smerom. Napokon len jedno ťažiskové riešenie sa dá aj lepšie obhájiť pred mediálnymi útokmi zajacovcov a spol. Práve potrebu takejto systémovej zmeny treba potom viazať na ochotu štátu, že až následne zvýši poplatky za svojich poistencov. Má to zamedziť zvyšovanie ziskov neštátnych poisťovní.“
„Veď cesta k ozdraveniu chorého vedie cez získanie ako-takej kontroly štátu nad finančnými tokmi do zdravotníctva. Je to nielen ekonomická, ale najmä etická a politická otázku, aby zdravotníctvo neslúžilo len boháčom – raz ako zdroj ziskov, druhýkrát ako ich privilegovaná služba. Navrhujem aj ďalší krok pre vládu a to systémovo realizovať centrálny nákup liekov a zdravotníckych pomôcok pre nemocnice a zdravotnícke zariadenia , ktoré zostali pod štátnou správou a samosprávou.
Vážený pán premiér, myslím si, že náročnosť nápravy deformovaných vzťahov v zdravotníctve a nekorektný boj o miliardy spôsobili, že sa vláda ocitla v mediálnej defenzíve, ktorú treba rýchlo prelomiť alebo aspoň zmierniť.“
Nájsť ešte tento už zabudnutý list mi trvalo dosť dlho. Ten si vtedajší premiér a líder vraj „sociálno-demokratického Smeru“ zrejme vôbec neprečítal. Alebo jeho obsah považoval za nevhodný, kým ho odhodil do smetného koša. Hľadať ho ma však prinútila zastrčená krátka správa v SME – sita (16.2.) „Štát chce distribuovať lieky sám“. Tú bez krátenia celú odcitujem:
„Bratislava. Ministerstvo zdravotníctva chce zriadiť štátnu distribučnú spoločnosť na dodávanie liekov a zdravotníckych pomôcok. Zriadenie distribučnej spoločnosti si vyžiada 15 miliónov eur ako vklad do základného imania pri jej založení. Uvádza sa to v materiáli, ktorý rezort zdravotníctva predložil do pripomienkového konania. „Ministerstvu zdravotníctva v súčasnosti chýba nástroj a priamy dosah na riešenie vzniknutých krízových situácii v oblasti zásobovania a distribúcii liekov, zdravotníckych pomôcok a kontrola v oblasti zásobovania liekmi a zdravotníckymi pomôckami“, upozorňuje rezort. Zriadenie štátnej distribučnej spoločnosti by podľa ministerstva mohlo zabrániť dominantnej pozícii na trhu liekov úzkemu okruhu súkromných firiem.“
Od môjho listu adresovanému premiérovi (R.F.) pretieklo (za 16 rokov) dolu Dunajom veľa vody. Ale tiež odtieklo zo zdravotníctva do súkromných pokladníc kopy peňazí. Podľa môjho odhadu a poznatkov by to mohli byť prinajmenej dve miliardy eur. Samotný návrh MZ SR nepoznám, ale by som ministerstvu odporúčal, aby príliš nevymýšľalo a jednoducho len „odkopčilo“ štruktúru bývalého celoslovenského štátneho podniku MEDIKA.
Ten spoľahlivo a lepšie fungoval necelé štyri desaťročia (za úpadkového socializmu) ako dnes všetky koristnícke súkromné firmy tohto výnosného a bezrizikového biznisu na Slovensku. Najmä v prípade Penty a spomienke na Gorilu. Veď netreba dnes vymýšľať koleso, keď ho už dávno vymysleli Sumeri.
V blogu spomeniem aspoň jednu z veľkých výhod štátu pri centrálnom nákupe liekov a zdravotníckych pomôcok. Tento nákup by mal celkom odlišnú a výhodnú pozíciu pri rokovaniach o ich množstvách a cene so samotnými výrobcami než majú roztrieštení nákupcovia a distribútori potrieb pre celé zdravotníctvo.
Pri finančných tokoch zo zdravotníctva do súkromných firiem však nejde len o načrtnutý problém MZ SR v otázke úspor z cien centrálneho nákupu, ale aj o ďalšie informácie o iných možnostiach a výhodách reálnych úspor v tomto podvyživenom a finančne nákladnom rezorte.
V tomto blogu sa mi tiež javí potreba väčšej konkretizácie na tvrdenie, že štát prišiel vinou premiéra možno o až o vyše tri miliardy eur. Z tých však v účtovníctve predmetných firiem sa nájde určite len malá časť. Takže túto problémovú tému nebudem môcť ukončiť dnes, ale až v druhej časti blogu.
Predtým však zverejním ukončenie predchádzajúceho blogu „Budaj bol môj spoločník i konateľ v F.F. Press“ (3.)
