Keď ma v čase teroru zatklo ŠtB

Písmo: A- | A+

Práve som sa vrátil z "nočnej 12-ky" v jáchymovskej bani a umýval sa v ľadovej "umyvárke", keď do nej vkročil eštebák. Ukázal svoj preukaz ŠtB a ma stroho zbalil: "Oblečte se, pujdete se mnou!"

Ako zelenáč som si hneď v prvé dni vypočul od väzňov rôzne hororové príhody o krkolomných útekoch, zastrelených utečencoch, tyranských bacharoch a o mnohých smrteľných úrazoch. Opisy boli konkrétne, detailné a presvedčivé. Aj to bol jeden z  dôvodov, že som sa v prvé dva týždne fárania ani raz dobre nevyspal. Príčinou zlých odpočinkov však bola  aj neznesiteľná zima až na kosť. Hoci bol len začiatok decembra, teplomer už ukazoval na severe Čiech vyše mínus pätnásť, takže veľký chlad som pociťoval aj počas spánku. Steny dreveného baraka, rovnakého ako za vojny koncentráky, chránili len dovtedy, kým sa kúrilo v malej plechovej piecke. O dve – tri hodiny som sa cítil v rozľahlej holej izbe bez kobercov a len s posteľami ako v ľadovni.

V bani hneď na úvod ma opantala opatrnosť, kto z muklov bonzuje a musím  s ním komunikovať len formálne a čo najmenej. Skoro všetci, vrátane kriminálnikov,  sa mi vtierali do pozornosti, aby mohli profitovať necenzurovanými listami či z domu odoslaným balíkom potravín. Niektorí sa aj navzájom ohovárali:  „Pán kolektor (žiaden súdruh – „merač“ uranového žiarenia),  dajte si na toho chlapa pozor, je to bonzák!“ Či vôbec bol a  ktorý väzeň  klamal, to sa nedalo vedieť.  Lebo  všetci vyzerali rovnako. V gumovom fáraku,  s koženou prilbou na hlave  a karbitkou v ruke  boli  na nerozoznanie. Ani na  ich tvár sa nedalo blikajúcim  svetielkom posvietiť a  uhádnuť  z nej špatný úmysel.

Moje obavy neskúseného chlapčiska sa ešte zvýšili poznatkom, že zopár bývalých  brigádnikov doplatilo na svoje dobro voči väzňom. Pomohli im odoslaním listu, doručením potravín a cigariet od rodičov či manželky. Následne ich ktorýsi z väzňov bonzol a potom bez pracovnej zmluvy uviazli  v mundúre  s veľkým bielym krížom na chrbte.  Ale aj medzi brigádnikmi sa našli hyeny, čo vykrádali balíky pre uväznené obete, hoci zarábali tisíce.

Preto po dvoch týždňoch neprívetivého pobytu som si povedal dosť, radšej sa vrátim  domov a vzdám sa úteku za kopečky. Ani staršiemu parťákovi Janovi z Piešťan som si nemohol posťažovať, lebo chodil na dvanástky v inej smene. Táto pesimistická úvaha sa však vyparila hneď potom, čo som sa po nočnej smene umýval osamotený v spoločnej umyvárni, v ktorej z každého kohútika vyčnievali tenké cencúle ľadu. Práve vtedy tam vstúpil neznámy muž a identifikoval sa mi červeným preukazom ŠtB. Ani priamy zásah elektrickým prúdom by so mnou až tak nezatriasol, keď ma vyzval, aby som sa obliekol a hneď s ním šiel.

Potom už mlčal a neodpovedal mi na otázky, prečo s ním mám odísť a už vôbec nie kam. Jediné, čo vyslovil: „Onedlho sa všetko dozviete ...“ Opatrne som mu oponoval, že som po nočnej veľmi unavený a musím sa pred ďalšou smenou vyspať. Lakonicky ma odbil: „Však sa ešte vyspíte dosť!“

          Rozklepaný ako ťukajúci ďateľ na strome som nastúpil s agentom  v Horním Slavkove na zdvojený motoráčik do blízkeho mestečka Loket. Ten pendloval do a zo zakázaného pásma uránových baní  Horního Slavkova. Tých asi pätnásť minút jazdy tajný zaryto mlčal. Ja som  mlčky zvažoval, či som sa u nejakého mukla – bonzoša nepreriekol o kopečkoch.  To by mohol byť dôvod na zatknutie. V mysli sa mi premietali horšie hrôzy než v horore.  

Až keď sme vystúpili z vlaku, tak nevrlý a nemý spoločník mi rukou ukázal na ženu pri koľajniciach stanice Loket: „Poznáte tú pani?“ (nepovedal súdružku). Na dovtedy nepríjemnom  ksichte sa vyčaril úsmev. Eštébák mi podal ruku a bez slova odišiel.  Skoro som od radosti zvýskol, keď som zbadal mamku –  neočakávaný prízrak a zázrak záchrany. 

            Doma som totiž rodičom nabulikal, že musím ísť na povinnú brigádu do baní, kde si dobre zarobím. Moja lož však spľasla, mama nezaváhala a s jej vlastnou rozhodnosťou  sa hneď vydala do zapadákova Čiech. Neviem, čo si povymýšľala eštébákom, že ich  presvedčila v banálnej veci, aby si jeden z nich zašiel po mňa do zakázanej zóny.

Mama ma radostne objala, akoby som sa práve vrátil z cesty okolo sveta. Pozvala do staničného bufetu na horúci čaj s rumom aj naliehala, aby som s ňou šiel okamžite domov. Vraj až z Piešťan vybaví neplatnosť pracovnej zmluvy, lebo som ešte neplnoletý. Ani slovkom ma nekarhala, že som jej o brigáde luhal.

Trvalo mi celé tri hodiny, kým som ju presvedčil, že mám dobrú a výborne platenú prácu, nič mi tu nehrozí, ani nechýba. Znova som klamal, až sa prášilo. Prekvapivo som sa vzoprel direktívnej mamke, chmáravám bane a odolal pokušeniu ujsť z  drsného prostredia uránového monštra. 

Ani neviem prečo, zrazu vzplanul môj vzdor. Práve ten mi potom priniesol nevídaný prospech. Pre  nevzdelaného, naivného sopliaka bola práve jáchymovská škola  tou najlepšou univerzitou. Môj bezprostredný dvojročný  kontakt s muklami  vo mne vyvolával nielen zvedavosť, vzrušenie a nevšedné objavy, ale predovšetkým výnimočné poučenia pre budúcnosť. Pretože medzi väzňami som stretával najpestrejšiu sortu zaujímavých a nevšedných pováh.

Mal som tak česť spoznať dovtedy neznámu spoločenskú elitu, ktorá sa ku mne správala úctivo a prívetivo. Patrili k nej zarytí odporcovia režimu, fajnoví  fabrikanti,  nepoddajní farári, režim kritizujúci umelci, bohatí dedinskí kulaci (sedliaci) a iné vraj „protištátne  živly“. Ale denne som sa stretával aj so spodinou - násilníkmi, zlodejmi, podvodníkmi, špekulantmi, dokonca aj s vrahmi.

 

Skryť Zatvoriť reklamu