Klamú dnes médiá viac či menej ako predtým?(1.)

Písmo: A- | A+

Človečenstvo  sa nezvykne poučiť zo svojich chýb z minulosti. Tie sa v rôznych etapách vývoja často len zopakujú. Aj po Mečiarovej ére sa veľa z toho zlého nezmenilo. Zostali aj rovnaké problémy v médiách i s médiami.

Klame sa ľahšie, než sa vysloví pravda

(29. 4. 2008 mesačník Verejná správa 9/2008.)

Toto interwiev, ktoré som podkytol ešte pred 12-timi rokmi, má veľkú aktuálnosť i pre súčasnosť. Pre autentickosť ho zverejňujem bez krátenia a akejkoľvek korekcie, jazykovej úpravy aj s aktuálnym komentárom. .

Otázka: Osud nás po prvý raz spojil v redakcii Smeny v predjarí roku 1968. Vtedy ste ešte nám, novinárskym elévom, ako redakčný patrón kládol na srdce, že jedno je slúžiť verejnosti a druhé strane. Keby sme to preložili do súčasnej terminológie, tak ste hovorili o rozdiele medzi verejným a partikulárnym straníckym záujmom. Ako by ste definovali novinársku profesiu a zodpovednosť za jej výkon po štyridsiatich rokoch? 

Profesionál - novinár by mal byť vzdelaný, bystrý, pohotový, komunikatívny, adaptívny. Musí mať aj svoj vlastný názor, vieru, presvedčenie, byť bez predsudkov, ctiť si profesionálnu etiku a mať ľudí rád. Ináč nevie kriticky, ani sebakriticky posúdiť, či slúži zlej, alebo dobrej veci. Keď zlyhá, tak nepomáha, ale škodí. Niekomu sa môže zdať, že sú to len hmlisté, neurčité, vágne pojmy – dobra a zla. No verejne sa zasadiť za dobrú vec, za dobrých ľudí – to je najužitočnejšia, najčestnejšia šťastná stránka novinárskej práce. 

Novinár je ako lekár, sudca alebo advokát. Všetko sú to humanistické povolania predurčené na priamu službu občanovi. Tá služba však niekedy zostáva len v deklaratívnej podobe, neraz vinou profesionálnej nepripravenosti a morálneho zlyhania. Z praxe poznám aj iné príčiny vzniku novinárskych nepodarkov, niekedy aj v dôsledku veľmi banálnych okolností. Možno novinárska práca nie je až taká riskantná ako chirurgova alebo pyrotechnikova, ale máme príliš veľa dejinných príkladov, keď nezodpovedná žurnalistika viedla, napríklad v päťdesiatych rokoch, až k tragickým následkom.

Otázka: V týchto súvislostiach sa objavil aj termín „nájomná žurnalistika“ – žurnalistika vedome prisluhujúca individuálnym alebo skupinovým záujmom za finančnú odmenu, výhody alebo protislužby. Akú hrozbu to predstavuje pre demokratickú spoločnosť?

Nebezpečná je najmä vtedy, ak intelektuálne a technicky dobre vybavení novinári sú ochotní za osobný zisk poslúžiť postranným záujmom vedomou dezinformáciou, falzifikáciou, mystifikáciou. Dnes je to už veľmi sofistikovaná aktivita, ktorú bežný čitateľ, poslucháč, divák ani nemusí odhaliť. História novinárstva nás však učí, že sa ľahšie klame, než vysloví pravda.

Otázka: Niektorí novinári, najmä mladí, dnes používajú profesionálnu etiku ako rybár meter pri zisťovaní, či má chytená ryba lovnú mieru. Svoj výtvor jednoducho posudzujú podľa toho, či sa ešte zmestí do rámca novinárskej etiky. To už je reč aj o spoločenskej zodpovednosti žurnalistickej tvorby ...

Etiku musí novinár cítiť vo svojom vnútri, už keď sa pozerá na ľudí, na ich výroky, činy a prob­lémy. To sa nedá naordinovať, to musí mať v sebe. Bez etiky ľahko podľahne konjunk­turálnym vplyvom a ponukám, ale i nátlaku svojich zamestnávateľov. Isteže treba vziať do úva­hy aj podmienky novinárskej práce - v redakcii i v teréne - ktoré môžu tvorivosť a pocti­vosť poznačiť, ba aj úplne potlačiť. Dynamika a zložitosť súčasného sveta kladie na novinára veľmi veľké nároky.

Otázka: Dotkli ste sa aj problému slobody novinárskej tvorby, ktorý dnes silne rezonuje v poli­tike i verejnej mienke. Ako je to vlastne s ponovembrovou slobodou novinárov? 

Dnes na prvom mieste stoja peniaze, zisk, majetok. Verejný záujem je druhoradý, nanajvýš sa využíva ako kamufláž. V súkromných masmédiách určujú hranice slobody slova ich majitelia - vydavatelia. Tí majú svoje osobné záujmy, ambície, záväzky a spojenia. V prvom rade ekonomické, potom politické. Novinár si musí vybrať, či za ponúknutý plat bude rešpektovať záujmové limity svojho chlebodarcu a ako ďaleko môže ísť v kompromisoch s novinárskou etikou i vlastným presvedčením. Skúsený profesionál sa vie pohybovať aj v úzkej ohrade bez toho, aby ublížil svojej profesionálnej povesti. Niekedy sú však požiadavky na neho také kategorické, že si musí zvoliť medzi generálnym ústupkom alebo odchodom z redakcie.

Otázka: Do výbavy novinára ste zaradili aj vieru, presvedčenie. S akým presvedčením ste písali svoje články do Smeny pred štyridsiatim rokmi? 

Keď sa na jar 1968 zrušila cenzúra, bola to veľká úľava pre redakcie i spoločnosť. Tento krok Dubčekovej skupiny rozzúril všetkých bosov v komunistických krajinách. Stranícky a iný politický dirigizmus v redakciách prestal fungovať a bolo len na novinároch, o čom a ako budú písať. Bola to nepredstaviteľná sloboda, ktorú jednotlivé redakčné kolektívy nevyužívali rovnako. Ak ústredný výbor komunistickej strany chcel nejaké zmeny v obsahu a v prístupe tlače, tak o to novinárov musel požiadať. Ale záležalo výlučne na redakcii, ako sa zachová.

To najdôležitejšie, čo sloboda tlače umožnila, bola možnosť vyvetrávať dvadsať­ročnú spoločenskú stuchlinu - politickú, ideovú, hospodársku, kultúrnu i morálnu. Vrátane tragických politických procesov a iných represálií. Išlo o katarziu spoločnosti vo veciach, kto­ré mali zostať natrvalo utajené. Zároveň o preventívnu funkciu vytvárania zábran pre budúc­nosť. Veď verejnosť, ktorá sa dozvedala pravdu o minulosti, nebola už ochotná akceptovať po­dobnú politiku v budúcnosti. To sa ukázalo aj pri voľbe represívnych prostriedkov v ne­skoršej normalizácii, keď sa proti politickým odporcom režimu represívne postupovalo prevažne v ob­lasti pracovného uplatnenia alebo nátlakom zo strany Štátnej bezpečnosti a len výnimočne súdnou cestou.

Otázka: Teda dostali voľnosť, ale ako s ňou naložili?

V každej redakcii to bolo ináč. Veľa záviselo od zamerania masmédia, od jeho čitateľov, poslucháčov, divákov, ale najmä od novinárskych osobností, ktorými redakcie disponovali. Denník Smena, kde som pracoval, mal mladú, ambicióznu redakciu s priebojnými žurnalistami, ktorí sa nebáli ísť ani do najkomplikovanejších a najháklivejších tém. Nevyhýbali sa ani priamej konfrontácii s politickým špičkami. My sme sa nebáli byť hovorcami národa, dať prie­chod hlasu verejnej mienky, aby sa občania prebudili z chorobne dlhej letargie a zmobi­li­zovali za celospoločenské záujmy.

Na postupnom ozdravovaní spoločnosti mali zásluhy len niektoré redakcie. Napríklad v Pravde bola situácia iná: väčšina redaktorov vyčkávala na ďalší vývoj a riadila sa inštrukciami reformných straníckych orgánov. V redakciách svoju úlohu zohrali aj obavy o samotnej udržateľnosti demokratizačného procesu v Československu. My v Smene sme tieto kalkulácie ponechali bokom, na čo potom mnohí z nás profesne doplatili. Normalizační mocipáni vyhodili zo Smeny viac redaktorov ako z ostatných médií. Bez ohľadu na chyby, ktorých sa novinári v tomto skutočne slobodnom a hektickom období dopustili, bol to najsvetlejší okamih slovenskej žurnalistiky, jej chvíľkové obrodenie, na ktoré sa však - na škodu spoločnosti - rýchlo zabudlo.

Otázka: Aké ďalšie závery ste z toho vyvodili aj pre seba osobne? 

V mojich očiach august 1968 celkom demaskoval dvojtvárnosť komunistického systému. Pre občanov plných nadšenia a nových nádejí bol veľkým pokorením, urážkou a rozčarovaním. Stal sa však historickým katalyzátorom nielen pre Československo. Urýchlil a zdramatizoval konfrontáciu dvoch svetových sústav, v ktorej tá komunistická utrpela smrteľnú ranu v stabi­lite a súdržnosti. Následné udalosti doma aj v zahraničí presvedčili, že vojenský zásah proti československému spojencovi pochoval možnosti reformovať komunistický režim a vte­dajšiu spoločnosť.

(Dokončenie už zajtra.)

Skryť Zatvoriť reklamu