Klamú dnes médiá viac či menej ako predtým?(2.)

Písmo: A- | A+

(Prosím, necenzurovať...) Aj ústavná sloboda médií má mať hranicu – šírenie účelových dezinformácií a lží. Na tento rozhovor nadväzuje môj stručný komentár: Krimikauza nakoniec kauzou o „mučeníkovi“ Lučanskom.

Otázka: V novembri 1989 chceli viaceré spoločenské prúdy, nielen reformní komunisti, nadviazať na rok 1968 a vtedajšie predstavy o demokratickom socializme, ale vplyvné poprevratové sily nemali záujem ani len o spomienky na toto obdobie ...

Ako som už povedal, rok 1968 sa stal historickým katalyzátorom aj pre svet. Zoslabený režim aj vplyvom a vývojom svetovej ekonomiky či politiky už nevedel riešiť hospodárske a sociálne problémy, aktivizovať občianstvo pre zmysluplné a reálne spoločenské ciele a najmä zmierniť byrokratický a príkaznícky systém vládnutia jednej politickej strany. To neskôr viedlo k novembrovým udalostiam roku 1989. Komunizmus ako medzinárodná politická, vojenská, hospodárska a ideologická sila sa v konečnej fáze zrútil ako domček z karát. Ale sám Michail Gorbačov priznal, že bez Alexandra Dubčeka a Pražskej jari by chýbala dôležitá historická inšpirácia k jeho perestrojke. Aj keď tá dopadla úplne ináč, než si to sám predstavoval. Lenže bez Gorbačovovej perestrojky by komunizmus ako svetový systém vedel ešte nejaké desaťročie prežiť. Mal na to dostatočnú vojenskú silu a silné bezpečnostné a policajné štruktúry.

 Obráťme však list a vezmime si obraz súčasnej švédskej spoločnosti. Ten sa predsa až tak veľmi nelíši od predstáv reformistov z roku 1968, hoci je budovaný na dominancii súkromného vlastníctva. Išlo síce o rozdielne ekonomické systémy, ale nie to bolo podstatné. Podstatné bolo postavenie nášho občana v porovnaní so švédskym, skutočná náplň jeho práv a slobôd, chýbajúci pocit právnej istoty, osobnej suverenity, nezávislosti a ľudskej dôstojnosti. A preto sociálne spravodlivý rozmer štátu, spoločnosť bez priepastných sociálnych rozdielov – to sa malo zachovať aj pri súčasných systémových zmenách ekonomiky Slovenska. Ak hľadáme rozpor medzi dominantnými myšlienkami obrodného procesu z roku 1968 a našou súčasnosťou, tak ho nájdeme napríklad aj v procese vzniku takzvanej kapitálotvornej vrstvy - slovenských multimilionárov s nejasným pôvodom majetku, často nekultúrnych, povýšeneckých, arogantných, amorálnych a asociálnych.

Otázka: Za vaše názory ste v čase normalizácie boli považovaný za pravičiara. Vari dnes ste už označovaný ako ľavičiar? Je to politická hra s pojmami, alebo nastal taký veľký posun kritérií a hodnôt?

Nebol som pravičiar a ani dnes nie som pravičiar či liberál, ale ani socialista. Všímam si však, čo je dobré a zlé v každom politickom smere, pretože život nemá iba čierne alebo biele videnie a zafarbenie. Jediné čo mám a mi zostalo, je cítenie nespolitizovaného občana. Môj nedobrý triedny pôvod som v minulosti musel vyvažovať usilovnou a kvalitnou prácou na akomkoľvek pracovisku, aj dvoma rokmi v Jáchymove. Uznávam demokratické hodnoty, cítim sociálne a mám úctu k spoločenskej spravodlivosti a morálke. Preto ani neodsudzujem paušálne ponovembrových zbohatlíkov, či už z titulu reštitúcií alebo privatizácií. Aj medzi nimi som stretol inteligentných, slušných a rozumných ľudí, ktorí priniesli spoločnosti a štátu úžitok. Videl som u nich záujem o sociálnu stránku svojho podnikania. Mali ju vo svojom štýle riadenia, v personálnej politike aj vo verejných aktivitách.

Otázka: Obdobie od roku 1970 až po rok 1989 bolo zložitou a neradostnou etapou vo vašom živote. Začala to vlastne normalizácia...

Zo Smeny som musel odísť v roku 1970 s vyhadzovom, že som „hrubo narušil socialistický spoločenský poriadok“ a „stratil dôveru“ na výkon povolania. Do týždenníka Expres som sa dostal zásluhou benevolentného šéfredaktora Ruda Fábryho a postoja k veci ministra Miroslava Válka. Ale po štyroch či piatich mesiacoch ma aj s ním znova vyhodili, čomu už ani minister nemohol zabrániť. Dôvodom boli moje komentáre v Smene. Vyše polroka som bol bez zamestnania. Nakoniec som sa po známosti uchytil v Zberných surovinách. Devätnásť rokov som mal zákaz publikovať a občas ma pozvala Štátna bezpečnosť na „spoveď“. Kvôli výpovedi z redakcie Expresu som sa s vydavateľom súdil tri roky, ale spravodlivosti som sa nedovolal. Nič na tom nezmenili ani rehabilitácie po novembri 1989. Nezákonná výpoveď z politických dôvodov platí dodnes a náprave bránil platný komunistický paragraf z Občian­skeho súdneho poriadku. Je to paradox – pri reštitúciách, ktoré štát zaťažili obrovskými finančnými sumami, sa našla zákonná náprava. Hoci zavše šlo o pochybné kauzy. No ľuďom, ktorým sa za komunistického režimu nedostalo spravodlivého súdu, zákon doteraz neposkytol žiadnu satisfakciu. Pritom krivda dvadsaťročného profesionálneho a s ním súvisiaceho sociálneho postihu je naozaj závažná. Možno závažnejšia ako zadosťučinenie návratu zdedeného majetku ďalekému potomkovi - reštituentovi. Lenže z veľkých majetkov reštituentov sa zrejme čosi ušlo aj zákonodarcom a vtedajším vládnym politikom. Ale z prípadnej finančnej malej náplasti pre tých ako Ja, by nebolo čo deliť.

Otázka: Potom prišiel november 1989. Čo sa zmenilo vo vašom živote – obrazne povediac, do akého vlaku ste nastúpili na ďalšiu cestu?

Do nijakého vlaku som nenastúpil. Najprv som pocítil šťastie, že môžem žiť, konať a hovoriť slobodne. Nepáčilo sa mi však, že na revolučnom nadšení sa začali priživovať ľudia, ktorých som poznal v úplne iných úlohách a pozíciách. Rýchlo odhodili stranícke legitimácie i komu­nistické presvedčenie, prezliekli kabáty a rýchlo si osvojili módne politické heslá.

Nebol som za zúčtovanie s ľuďmi minulosti, ale s minulosťou samotnou. Ako šéfredaktor vplyvného týž­denníka a bývalým režimom postihnutý redaktor som vtedy s ďalším kolegom Otom Fülöpom tri dni rokoval s bratislavským vedením Československej televízie vo veci výpovede tridsia­tim známym redaktorom. Neuspeli sme. Len od rovnako postihnutých kolegov sme utŕžili výčitku, prečo sa zastávame „grázlov“ – propagátorov bývalého režimu.

V dvadsiatom storočí som zažil priveľa účtovania aj emigrácií našich občanov. Raz sa odpisovala jedna politická skupina, potom druhá, jedna krivda sa zakrývala ďalšou a veľkými brázdami sa rozdeľoval národ, obce i rodiny. To však prežíva dodnes. Po voľbách sa vymetú z kancelárií ministerstiev a vysokých štátnych úradov obľúbenci porazenej politickej moci. Nasťahujú sa tam iní, spriahnutí s mocou novou. Títo ľudia, nevyberaní konkurzmi, majú v rukách obrovské prostriedky štátu a osudy tisícok ľudí, a to už nie je žart.

Otázka: Mali ste niekoľko ponúk, ktoré by vám boli umožnili návrat do aktívnej novinárskej obce, ale vy ste založili vlastný titul – Slobodný piatok. Tie ostatné vám nekonvenovali? 

Mal som zopár lákavých ponúk. Napríklad sa stať kancelárom novovzniknutého Slovenského syndikátu novinárov. V tom čase veľmi vplyvnej stavovskej organizácie, do ktorej som bol zvolený v novembri 1989 do predstavenstva. Či ponuku od ústredného riaditeľa Československej televízie na Slovensku Romana Kaliského byť šéfredaktorom spravodajstva a publicistiky. Ale viacej ma lákalo založiť u nás kvalitné nezávislé noviny, čo sa mi aj čiastočne podarilo. Môj problém bol ten, že som ťažko získaval kvalitných redaktorov. Ako novinára ma už po dvadsiatich rokoch nikto nepoznal. A ktorý profesionál spojí svoj osud s neznámym človekom? V redakcii bol vítaný každý, kto mal dobré pero a držal sa mojej redakčnej línie. Aby nás rôzni politickí radikáli nemohli napádať, tak ešte v čase neplatnosti lustračného zákona sme sa dali všetci na môj podnet dobrovoľne lustrovať. Je pravda, že v redakcii som mal prevažne ľudí, ktorým som dal šancu, ale politicky nemali moju dôveru.

Slobodnému piatku pomohlo aj uškodilo vkladanie vyhranených novín Extra S, ktoré podporovali Vladimíra Mečiara po rozštiepení Verejnosti proti násiliu. Nepáčil sa mi totiž radikalizmus, netolerantnosť a autoritárstvo niektorých „demokratov“ - vépéenkárov. Uznával som tiež Mečiarov argument, že ako predseda vlády a ústavný činiteľ so všetkou právomocou a zodpovednosťou nemôže akceptovať nátlak mimovládnych aj nečitateľných politických štruktúr a skupín. Zavážil aj fakt: prečo by v demokra­cii nemala mať nová politická strana na prezentáciu svojich názorov osemstranový týždenník? Na samom počiatku politickej kariéry som tak V. Mečiarovi pomohol, ktorý profesionálne veľký omyl som čoskoro oľutoval. Mojou satisfakciou však bolo, že jeho mediálnu podporu som ukončil ešte v júni 1992 hneď po voľbách, ktoré vysoko vyhral. Aj to, že ma následne zo všetkých nenávidených novinárov nenávidel najviac.

Otázka: V autobiografickej knihe On, On a Slobodný piatok, vydanej v roku 1999 ste sa k nemu vyjadrovali kriticky. Vašu priazeň si, naopak, získal prezident Michal Kováč. Prezidentská kancelária bola ďalším zastavením vo vašej profesionálnej kariére, ale zároveň aj epilógom v politike a žurnalistike ...

Vladimíra Mečiara som podporil ako opozičného politika. Ale hneď ako prišiel znova k moci, v našej redakcii sa dostal pod detailný mikroskop. Už dva mesiace po voľbách som mal s ním prvú krízovú polemiku na recepcii, kde inauguroval svojho obľúbenca za generálneho riaditeľa TASR. Sledovalo nás pri tom asi dvadsať jeho prikyvovačov z radov spisovateľov, novinárov a iných celebrít, z ktorých potom viacerí urobili politickú kariéru.

Do prezidentskej kancelárie som sa dostal tak, že si ma Michal Kováč sám vybral ako ešte len tretieho spolupracovníka. Pre mňa bola vtedy česť byť hneď na počiatku pri prvom mužovi štátu. Michal Kováč sa našťastie pre Slovensko nestal prezidentom, ktorý mal len okázalo prijímať veľvyslancov, rečniť na štátnych recepciách, prijímať zahraničné vyznamenania a poslúchať pána premiéra. Vyhlásil, že chce byť hlavou štátu všetkým občanom krajiny - a to dodržal. Zaplatil za to privysokú cenu. Ako prezident konal vždy disciplinovane a uvážlivo. Nepodľahol nehoráznemu znevažovaniu, škandalizovaniu zo strany politických štruktúr aj predajných novinárov a reklamných mágov. Vážim si ho, lebo vždy bol ľudský a trpezlivý. Ja som bol niekedy až nepríjemne otvorený a nebál som sa vysloviť odlišný názor. Ale nikdy som nebol zahriaknutý. Nepatril som medzi prezidentových obľúbencov, ale on si vedel ceniť iný názor, človeka a jeho prácu.

Rozchod Vladimíra Mečiara a Michala Kováča a ich neskorší hlboký konflikt zostávajú stále svedectvom o ľudských charakteroch a blúdení slovenskej politiky v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Práve v prípade nášho prvého prezidenta sa ukázalo, ako vie politická a mediálna sféra zdeformovať skutočnosť a dezinformovať celospoločenské vedomie. Z Prezidentskej kancelárie som odišiel hneď potom, ako ma hlava štátu vymenovala do veľmi lukratívnej, ale pasívnej funkcie osobného poradcu. Následne som svoje úsilie zameral na vytvorenie Nadácie Slovak Gold.

KRIMIKAUZA NAKONIEC KAUZOU O „MUČENÍKOVI“ LUČANSKOM

Na základe mnohých článkov o samovražde väzneného generála Lučanského si dovolím tvrdiť, že z tragickej udalosti na základe konšpirácií a vykonštruovaných dohadov vytvorili práve médiá „svoj veľký prípad“ o jeho vraj "záhadnej" samovražde a zoširoka vyvolanú dlhú jej medializáciu. V čase najväčšej krízy u nás tak šíria nepokoj a nespokojnosť medzi občanmi voči novej vláde ako dnes pre spoločnosť je podstatný a veľmi vážny problém.

A takto bez reálneho dôvodu dezinformujú verejnosť a vytvárajú z exprezidenta polície „politickú obeť“ represie NAKA, prokuratúry a súdu. Teda štruktúr a inštitúcií ešte z čias vlád Fica. Takže neverím, že by mohli byť nástrojom či služobníkom „krvi žíznivého“ antikorupčného premiéra 

A tým aj spochybňujú ich vážne a starostlivo zvažované rozhodnutia o každej kolúznej väzbe. Znehodnocujú takto veľmi ťažkú a nebezpečnú úlohu trestných orgánov - môcť voľne už zatýkať korupčných kriminálnikov aj z najvyšších politických, ekonomických a správnych kruhov. Pretože dnes majú inú možnosť konať než predtým, že „skutok sa naozaj stal“. Ale uväzniť len tak bez dôkazov exprezidenta polície to celkom vylučujem. 

Tiež zo strany vládnej koalície bol najvyšší záujem chrániť život tohto o všetkom informovaného väzňa v tom, čo sa u nás dlhé roky v kriminalite udialo aj na najvyšších miestach. Preto si on plne uvedomil svoje neriešiteľné kritické postavenie, že mlčať je jeho jedinou možnou cestou, že už inú nemá. Len mlčanie a najmä umlčanie zaručovali bezpečnosť jeho rodiny a pre ňu aj ním nadobudnutého veľkého majetku mimo štátnej gáže.

„Argument“, že sa hneď vrátil z Chorvátska a sám šiel na NAKA, je deravý ako ementálsky syr. Veď keby tam zostal, tak ho následne vydajú na Slovensko. A práve v zahraničí by bol ľahkým terčom „náhodnej“ smrteľnej nehody. Pretože mnoho je tých, ktorým veľkú úľavu priniesla jeho nežiadúca smrť.

Ani reči, aký bol kedysi super policajt, ktorý to dotiahol až na hlavného šéfa polície, nemá výpovednú hodnotu. Pre obyčajného policajta to musela byť dlhá, cieľavedomá a tŕnistá púť prebrodiť sa aj cez mnohé nástrahy koryta špinavej rieky. A neskoršia príležitosť rýchleho zisku veľkých peňazí vie nahlodať česť nielen slušného policajta, ale charakter nejedného poctivého a statočného muža.

Náš exulant v Karibiku v sprievode frajerky a bývalého ministra financií obvinil IM, že premiér môže za smrť Lučanského. Ale skutočnosť potvrdzuje opak, niečo iné, že práve usvedčený zlodej kričí, že ho okradli. Pretože nebyť u nás rozkvetu a „výkvetu“ netrestanej korupcie by zrejme bývalý čestný policajt ešte ďalej žil a vykonával poctivo svoju náročnú prácu. 

Pozorný a nezmanipulovaný čitateľ, ktorý by chcel spoznať konkrétne fakty, a nie zavádzajúce bludy niektorých novinárov o tejto samovražde, by si mal prečítať dva blogy SME z 5.1.2021 – od Lucii Nicholsonovej „Príčina tragédie Milana Lučanského ...“ a od Juraja Sopka „Logika v kauze Lučanský“.  Tiež článok zo včerajška tohto denníka: „Odpovede ministerstva na najčastejšie otázky“.

Skryť Zatvoriť reklamu