.
Za komunistov prikazovala protiústavne jedna strana nesvojprávnej vláde, čo má a čo nesmie robiť. Ešte skôr, kým o veciach patriacich celej spoločnosti rozhodla vláda. Komunisti to zdôvodnili, že ide o „vedúcu úlohu strany“ v socialistickom systéme,
Dnes však to isté robia v rozpore s platnou ústavou tri vládne strany (Smer, Hlas a SNS). Ale to isté predtým realizovali aj iné koalície vládnych strán. Vari je potom v tomto systéme vládnutia komunistov a demokratov v podstate nejaký politický rozdiel vtedy a dnes?
O koaličnej rade nie je v Ústave SR ani len jediné slovo Ani nemôže byť, lebo vznikla za vlády Fica až v roku 2017. Ale napriek tomu a práve od nej zakaždým závisí aktuálny program vlády a parlamentu. Dokonca aj pri prijímaní zákonov.
Reálne je síce koaličná rada v Ústave neznámy a nevolený občanmi orgán, ale v praxi je skryte uplatňovaný najvyšší výkonný orgán vládnej moci. Pričom samotná vláda sa tak stáva koaličnej rady rukojemníkom a akási PREVODOVKA neraz skazy občanov. Čo je naozaj návrat do čias totality. Sme potom vôbec právnym a demokratickým štátom? Keď v podstate nerešpektujeme najvyšší zákon našej legislatívy a výnimočné funkčné postavenie v štáte samotnej lády.
V zmysle Ústavy SR každá vládna koalícia sa musí najprv dohodnúť na dvoch zásadných dokumentoch: na koaličnej zmluve a potom na programovom vyhlásení vlády. Napríklad pre tieto rokovania vládnych strán pri hľadaní dohôd o kompromisoch.
Schválením vyhlásenia vládneho programu v Národnej rade nadobúda vláda legitímnosť vládnuť. V rámci neústavného orgánu koaličnej rady si tak vládne strany v ktoromkoľvek čase a bez obmedzenia môžu utajene (bez kontroly verejnosti) dohodnúť či vyriešiť čokoľvek zásadného významu pre spoločnosť. Čo má však legitímne v kompetencii výlučne ústavný orgán vládnej moci - vláda. Koaličná rada (v zmysle Ústavy) preto môže riešiť len vzájomné spory a dohovory ich spoločného vládnutia. Takto presne kedysi na takýto účel bola vytvorená pre politické strany pomocná zložka pre ich interné diskusie a dohody ešte za prvej republiky T .G. Masaryka.
Inak, v štruktúre neústavnej moci sa potom stále nachádzame v časoch totality pred rokom 1989. Dosvedčuje to súčasná moc a prax, keď sa deklaruje falošná stabilnosť a sila každej vlády tým, že je zakaždým názorovo jednotná a kompaktná. Keď svoju falošnú jednotnosť deklaruje spoločne jednotným zahlasovaním vládnych poslancov až do jednej nohy. A to aj v prípade akéhokoľvek protispoločensky predloženého legislatívneho paškvilu v parlamente.
Pripadá mi táto vynucovaná politická prax ako chorá stranícka disciplína za komunizmu. Keď každý poslanec sa obával pri hlasovaní akéhokoľvek svinstva nezdvihnúť ruku v obave následných dôsledkov. Je však až absurdné zastrašovanie, keď sa dnes poslancovi Huliakovi a jeho dvom vzbúrencom vyhráža (myslím si, že minister vnútra), že ich separatizmus ohrozuje rýchly koniec Ficovej vlády, a preto môže skončiť aj trestnou kvalifikáciu rozvratu štátu. Hrozivá je v demokratickej krajine už samotná predstava tohto výroku.
Nelegitímnu činnosť koaličnej rady, napríklad súčasná vládna moc nepravdivo zdôvodňuje tým, že vláde vždy len predkladá vraj „celkom nezáväzné návrhy“, ktoré môže a nemusí í prerokovať a nemusí schváliť. Zaujímavá by bola skutočnosť. aký počet z nich neschválila. Či boli aj niektoré také? Lebo koaličná rada vraj vôbec nič jej neprikazuje ako kedysi Politbyro KSČ vláde ľudu..
Tak čomu potom slúži takáto duplicita, zbytočnosť a dvojkoľajnosť? Azda len strate času a účelovému klamstvu aktérov moci občanom? Veď návrhy z koaličnej rady môžu potentáti moci (takmer tí istí vládni politici) priamo predložiť a prerokovať na riadnom zasadnutí vlády.
