Hlava štátu by sa mala v situácii nespokojnosti a revolty občanov s opatreniami vlády proti pandémii Covidu vyhnúť v médiách jej kritiky. Pretože tým zvyšuje nežiadúcu revoltu v štáte, keď jej apel na premiéra, že má komunikovať s verejnosťou inak než zvykne, teda pokojným slovom v otázke zábrany šírenia Covidu, dobrovoľnou disciplínou a nie zákazmi. Znie to pekne a múdro, ale v praxi by to bol iba výstrel do tmy.
Domnievam sa, že by mala byť vo vyjadreniach kritiky vlády a jej predsedu zdržanlivá, lebo dnes je aj v dobrom úmysle chybou ju oslabovať a tým posilniť pozíciu ohrozených korupčníkov z agresívneho deštrukčného Smeru, jeho odnože falošného Hlasu a mocnej korupčnej oligarchie.
Táto verejná kritika má zároveň iný nebezpečný rozmer, o ktorom som už písal v blogu ešte 24. augusta pod názvom „Premiér kontra prezidentka. Či naopak?“ Keďže osobne som spoznal nežiadúcu minulosť v najvyššej politike štátu hneď po jeho vzniku, tak si ju dovolím konkrétnosťami pripomenúť ako varovnú. O tom, aké lži, osočovania a kriminálne činy osnoval premiér Mečiar proti prezidentovi Kováčovi. A aké potom boli z toho dôsledky aj aký rozklad sa tým spôsobil v celej spoločnosti. A rovnako i žalostný obraz o Slovensku v zahraničí ako o diere Európy.
Vtedy aj v Čechách sa ostro iskrilo vo vzťahoch medzi arogantným a neústupným premiérom Václavom Klausom a ústupčivým i kultivovaným prezidentom Václavom Havlom. Ale nikdy z toho nevzplanul oheň. Ani na verejnosť nič nepreniklo, pretože obaja Václavovia si uvedomili, akú škodu by ich verejný spor spôsobil pre Českú republiku a tiež pre ich štátnickú reputáciu.
Lenže na smolu Slovenska musel Michal Kováč denne riešiť zámerne konflikty, incidenty či problémy, vyvolané autokratom Mečiarom. Pričom nesmel chybiť a prispieť tak ešte k väčším ťažkostiam a chorobám v našej už od zrodenia štátu rozvadenej i rozdelenej spoločnosti. Čo táto zákerná nemoc u mnohých politikov v praxi spôsobila, uvediem konkrétnou ukážkou navonok zdanlivo okrajovým príkladom. Nasleduje dlhší úryvok z knihy – Vedieť odísť.
„Na návštevu k prezidentovi sa v júni 1993 ohlásili spisovatelia. Za socializmu takzvaná „duša národa“ a najvyššia elita, pretože vtedy mali značný vplyv na verejnú mienku. Preto ich komunisti protežovali, korumpovali alebo prenasledovali. Ešte aj po vzniku samostatného štátu ich hlas v politike a spoločnosti mal určitý zotrvačný význam.
Práve literáti mali byť u prezidenta hosťami najmilšími. Ak by súčasne o návštevu nepožiadali dve spolu nekorešpondujúce a znepriatelené skupiny - Spolok slovenských spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Prezidentovi bolo ťažké rozhodnúť, ktorý z profesijných a oboch ešte vplyvných spolkov prijať ako prvý. Pretože so vznikom štátu vznikli medzi „elitou“ a následne aj občanmi malicherné spory, nevraživosť a nepriateľstvá. Táto intolerancia vypukla aj medzi inteligenciou ako celkom, ktorá ju potom rozdelila na znepriatelených „mečiarovcov a antimečiarovcov“. Preto som šéfa upozornil: „Pán prezident, musíme obe delegácie prijať len spoločne, inak budú problémy ...“
Najskôr som sa skontaktoval s predsedom Spolku slovenských spisovateľov, bardom literatúry Lacom Ťažkým, aby som dohodol termín prijatia. Keď počul o spoločnej návšteve s konkurenčnou Asociáciou, akoby ho napadol osí roj: „Prosím, zober na vedomie, že s nimi nikde nepôjdeme ...“ Márne bolo moje prehováranie. Nepomohol ani argument, že prezident nemôže dať prednosť ani Spolku, ani opačnej skupine, lebo pri svojej nestrannosti a nadstraníckosti má povinnosť všetkých občanov názorovo a politicky zbližovať, nie deliť.
Obe skupiny spoločnú misiu rezolútne odmietli. Tento prihlúply spor sa napokon vyriešil jednoducho. V Klube spisovateľov som obedoval s riaditeľom Literárneho fondu Ladislavom Serdahélym a pri káve som sa ho spýtal: „Lacko, tvojmu Fondu patrí zámok v Budmericiach, že? Čo keby si sa stal na pár hodín hostiteľom oboch rozvadených spolkov spisovateľov aj prezidenta Kováča?“
Odpovedal mi bezprostredne: „Hoci neviem, prečo ma o to žiadaš, bude mi však cťou privítať pána prezidenta a pozvať tam na stretnutie aj zástupcov oboch spolkov.“
Nasledujúce stretnutie znepriatelených spisovateľov s Michalom Kováčom v Budmericiach bolo nanajvýš dramatické a zaujímavé najmä z hľadísk posúdenia charakteru účastníkov, ich jednostranných záujmov a netolerantných postojov. Hneď na úvod prezident v príhovore zdôraznil: „… osobná identita každého z vás je pre mňa vzácna, ale rozmanitosť názorov nevylučuje vzájomné rešpektovanie sa, tolerantnosť, schopnosť vypočuť si jeden druhého.“
Sám toto odporúčanie demonštroval príkladne. Najmä vtedy, keď medzi jednotlivými subjektami hrozila konfrontácia. Síce sa iskrilo, ale požiar našťastie neprepukol. Jedna aj druhá strana sa obviňovali zo zámerného šírenia lží o Slovensku, označovali sa za „slovenských“ a tých druhých za „antislovenských“. Jedna skupina o druhej vyvolávala obraz nepriateľa nového štátu. Vtipný bol predseda Asociácie básnik Ján Buzássy, ktorý nečakane vstal a nahlas oslovil Michala Kováča: „Pán prezident, dovolím si poznamenať, že prítomní spolustolovníci sú okrem iného spisovatelia, ktorí píšu aj vydávajú knihy ...“
Zásluhou autority a častých vstupov hlavy štátu sa nesplnila predpoveď vedúceho sekretariátu prezidenta Petra Ambroviča, ktorý keď uvidel zoznam účastníkov Budmerického samitu, zdúpnel: „Jozef, veď sa tam pred Kováčom pobijú a v horšom prípade pozabíjajú!“
V denníku Práca redaktor Emil Borčin o tomto stretnutí napísal: „Prezidentovi Kováčovi sa tuším podaril husársky kúsok. Aspoň na pár hodín dostal pod jednu strechu všetky zoskupenia slovenských spisovateľov, rozvadených od zjazdu bývalého zväzu v decembri 1992.“
V tomto príbehu šlo síce o udalosti z inej doby (úryvok z knihy „Vedieť odísť“), ale zároveň o rovnakú netolerantnosť a nenávisť, aké neduhy vidieť dnes u nás, predovšetkým v médiách. A tiež ide o príklad pozitívneho prístupu a úlohy hlavy štátu v snahe ich zmierniť a nejatriť.
(Dokončenie o dva dni.)
