Čas rýchlo ukázal, že spomedzi nadačných spoluzakladateľov, vplyvných právnických osôb, mi bol trvalým a užitočným pomocníkom len František Bruckmayer, vtedajší generálny sekretár Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR (stály to partner TRIPARTITY každej vlády). U ďalších troch vplyvných zakladateľov NSG som bol rád, keď mi „nevyrobili“ zbytočný problém.
Temer osudnou sa pre nás stala príhoda, keď Jozef Majský si zaumienil, že získa prestížne ocenenie Grand Prix Slovak Gold. Za sériu výrobkov vlastnej odevnej firmy Sipox, konkrétne jarných kabátov. Toto ocenenie sa udeľovalo zo všetkých certifikovaných produktov vždy za príslušný rok.
Veľká komisia 15-tich členov, zložená najmä z odborných externistov, v tajnom hlasovaní určila tri tieto ocenenia zo všetkých cer- tifikovaných produktov roka. Potom sa už ich držiteľom odovzdávali na slávnostnom podujatí GALAVEČER SLOVAK GOLD. Z neho záznam vždy odvysielala Slovenská televízia ešte v ten istý deň. Boli to prvé podujatia tohto druhu na Slovensku, z ktorých až deväť ročníkov odvysielala na „jednotke“ v prím čase STV.
Keď som tesne pred udeľovaným ceny rokoval v nadačnej veci s jedným hlavným šéfom z ďalších troch spoluzakladateľov Nadácie SG, konkrétne zo Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Slovenskej poisťovne (dnes Allianz) a z vtedajšieho tlačového kolosu Danubiaprint, tak ma táto uznávaná osobnosť v hospodárstve oslovila s odporúčaním: „Pán prezident, bolo by aj pre nás výhodné, aby Majský dostal Grand Prix SG ...“ Moja odpoveď formou otázky ho však zaskočila. Ale navonok to neprejavil: „To azda nemyslíte vážne?“Následne už o Majskom nepadlo ani slovo. Ale čo vtedy tento mocný oligarcha chcel, to vždy aj získal. Ale Certifikát Grand Prix SG predsa nedostal.
Potom sa už diali kroky za mojím chrbtom, aby napriek môjmu jednoznačnému odmietnutiu sa uspokojilo želanie Jozefa Majského. A tak sa následne stalo, že v komisii získal problematický produkt jeho firmy Sipox až sedem z pätnástich hlasov. Za dokonca hlasovali aj traja zástupcovia z Prezídia Nadácie Slovak Gold.
Vzápätí nasledoval drzý a výhražný telefonát Majského. Vyhrážal sa mi, že nám ešte ukáže, čo sme si to dovolili. Zrejme, ak by sme kšeftovali a mu vyhoveli, tak by ocenil našu „ochotu“ vysoko - možno aj na dva milióny korún. A nemali by sme dlhý čas zvyčajnú finančnú tieseň.
Svoje hrozby neúspešný zbohatlík aj splnil. Jeden z týchto vtedy najvýznamnejších a najvplyvnejších partnerov Nadácie SG vystúpil ( demonštratívne) z Nadácie SG na jeho verejnom podujatí, na ktorom boli prítomné vtedajšie hospodárske elity Slovenska. Takú tvrdú unfair ranu sme od spoluzakladateľa nečakali. Iba s veľkým šťastím sme potom prežili tento úder pod pás.
Jeden z nižších šéfov tohto právneho subjektu mi po čase povedal, že načo by mali byť v „spolku“, v ktorom nemôžu presadiť svoje záujmy. No satisfakcie som sa predsa dožil, keď u mňa ten istý pracovník asi o rok sondoval, či by sa nemohli do vedenia Nadácie SG opäť vrátiť. Čo som vylúčil.
Ani ESET nedostal výnimku
Bolo vylúčené, aby náš Certifikát kvality SG získal niekto protekčne, tobôž korupčne. Každý prihlasovateľ na certifikáciu výrobku či služby musel zdokumentovať ich kvalitu protokolmi z príslušných skúšobní či iných oficiálnych ustanovizní. Inak sme jeho prihlášku automaticky zamietli.
Až na základe dôveryhodnej dokumentácie hodnotila prihlásený produkt či službu príslušná komisia odborníkov z univerzít, vedeckých ústavov, etablovaných laboratórií či skúšobní. Ich počet sa v našej databáze rokmi rozrástol až cez vyše tisíc sto odborníkov z rôznych hospodárskych sfér. Pre každý jeden hodnotený produkt sa osobitne vytvorila trojica až štvorica príslušných špecialistov. Bez súhlasu všetkých členov komisie bolo udelenie Certifikátu Slovak Gold bezpredmetné.
Na certifikáciu svojho produktu sa prihlásila aj najúspešnejšia slovenská firma ESET. Svoju prihlášku však vyplnili len formálne a zaslala ju bez požadovanej dokumentácie. Preto sme ESET vyzvali splniť stanovené naše požiadavky.
Následne sa mi telefonicky ozval obchodný riaditeľ firmy a podráždene až ultimatívne mi oznámil: „Viete vôbec, čo je naša firma? Aká je svetoznáma a uznávaná? Myslíte si, že máme čas na vaše papierovanie? My sa nemusíme o váš certifikát vôbec uchádzať, máme všade vynikajúcu povesť!“
Napriek jeho siláckym rečiam som zachoval pokoj, hoci ma to trocha podráždilo: „Nepochybujem, že naše podmienky viete splniť. Ale pochopte aj nás, že nadácia musí trvať na rovnakých kritériách certifikácie u každého prihlasovateľa. Výnimku ešte nemal, ani nebude mať nikto.“
Aj v ESETe pochopili, že v systéme Slovak Gold sa nepraktizujú kompromisy, že nie sú profesijné či etické úlety, a preto bude získaný certifikát SG aj pre ich chýrnu spoločnosť pýchou a uznaním kvalitnej práce. V televízii (zrejme v TA3) som asi po roku náhodne uvidel, ako sa sám majiteľ firmy Trnka pochválil našim certifikátom kvality, ktorý si priniesol do štúdia.
„O čo zvýšiš je polovica tebe a bez dane ...“
Oveľa „inú kávu“ ako v prípade Majského som zažil u reklamnej agentúry, ktorá pripravovala prvé tri roky náš televízny Galavečer dodávkou „na kľúč“. Jej dramaturg, neskôr ústredný riaditeľ STV, ma prekvapil, keď mi hneď na úvod „spolupráce“ predložil na podpis šéfovu zmluvu o dohode. Podľa nej som mal pripraviť nejaký scenár za odmenu až tridsiatich tisíc korún (dnes možno v hodnote pár tisíc eur). Ohradil som sa, že som nič nepísal. Dostal som však čudnú a provokatívnu odpoveď: „A v čom by mala byť chyba, pán prezident?“
V tomto obchodnom vzťahu zrejme šlo o celkom bežný spôsob korupcie, o akúsi „milú pozornosť“ voči objednávateľovi zákazky. Myslel som si, že moju „nechápavosť“ a rázne odmietnutie šéf príslušnej agentúry správne pochopí a zoberie si z toho i poučenie.
Ale potom ma znova šokoval po odvysielaní tretieho Galavečera SG. Nepoučil sa a skúšal, ako by si ma k sebe pevne pripútal a zároveň sám sa obohatil. Vtedy sme si už tykali, sedeli spolu vo vieche na Vysokej 44, kde som mu vytýkal niektoré nedostatky už v realizovanom a odvysielanom programe. Napríklad, prečo nevystrihol krátku pauzu moderátorky nášho podujatia, vtedy mladej herečky Zuzky Mauréry? Veď do odvysielania programu chýbali dve hodiny, takže sa to dalo v zázname vystrihnúť. On mi namiesto odpovede drzo navrhol: „Jožko, zvýš náš honorár! O koľko zvýšiš, z toho toľko dostaneš na ruku polovicu, čisté bez zdanenia ...“
Bez rizika by som tak okradol vlastnú nadáciu. Celkom bezpečný kšeft bez prostredníkov a svedkov. Tým však u mňa tento reklamný mág už definitívne skončil. Našiel som si korektného producenta Galavečera, pána Svarinského. Ten mi následne zabezpečil bez korupčných návykov a „zvyklostí“ až šesť kvalitných televíznych programov za lepšiu cenu, lebo nikoho z televízie nepodplácal.
Ten desiaty – jubilejný v roku 2004 už nemohol, pretože zrejme nemal „dostatočné konexie“ na nový vrcholový manažment Slovenskej televízie v čele s terajším primátorom Trenčína.
V súčasnom žalostnom stave Slovenska ma už v tých časoch hnevali účelové mediálne krasorečnenia o morálke v nemorálnom prostredí korupcie a z toho vtedy plynúce i nebezpečné útoky na protikorupčné vlády Matoviča a Hegera. Aj na iných prípadoch z môjho života môžem preukázať, že som si zakaždým zvolil morálny prístup pred zištným konaním či neoprávnenou materiálnou výhodou.
Práve v tejto súvislosti by som veľmi uvítal vyšší podiel morálky v politike, ale musím sa uspokojiť aspoň s účelovým pragmatizmom zopár politikov, ktorí konajú aj v prospech spoločnosti, a nie opačne. A práve Matovičov reálny ťah proti stohlavej korupčnej hydre šiel tým správnym smerom. A to bolo a je i dnes pre mňa to podstatné, čo od každej vlády najviac čakám.
P.S.: Paranoická záhada autora Sitka??? Čo to je za dôveryhodnú štatistiku, keď blog vykazuje počet videní za periódu (teda jeden deň) viac čitateľov o štyroch (spolu 276-krát), ale menej v celkových videní blogu (len 272-krát). A táto elektronická nezrovnalosť i následne pokračovala (281-krát kontra 277-lrát).
