Tento aforizmus je zároveň mojím životným mottom, ktoré dodržujem celý svoj dlhý život, a v ktorom som ani v najzložitejších situáciách vedome nezaváhal a preto ani neprekročil červenú čiaru nemorálnosti.
To napokon potvrdzuje, že sa snažím byť v rámci možností tiež akousi chabou deravou hrádzou proti klamstvu, podvodom, násiliu, korupcie a nespravodlivosti. Tento pevný postoj vo mne vznikol najmä z otrasných osobných poznatkov a skúseností v jáchymovskej uránovej bani s honosným názvom Svatopluk (česky). Práve tam som dva roky fáral ako sedemnásťročný, čo zanechalo vo mne trvalé stopy vo všeobecnom názore na život ako taký z hľadísk „osobnej filozofie“ a v žitom trvalom odpore nielen voči komunistickému násiliu.
Pri ponorení sa do minulosti nebanujem, že som si nič nenakradol, nedal sa nikým podplatiť a neraz konal – vraj – proti „zdravému“ rozumu ako plavec proti prúdu. Práve to mi pomohlo, že som prežil až do neskorej staroby všetky doby v plnom duševnom zdraví. Preto si myslím, že ani uplatňovaný pragmatický prístup sa nemusí prejaviť ako lepšie či racionálnejšie rozhodovanie a konanie.
V živote sa nedá uchmatnúť len úspech, radosť a šťastie. Spolu s nimi prichádzajú aj pády, sklamania a nehody. Hoci som vždy kráčal za slnečným jasom, neraz sa mi pritrafilo vkročiť i do neprehľadnej tmy, hrmavice a páľavy. Ešteže mi bolo vtedy nápomocné to vrtošivé, nepolapiteľné šťastie, jeho zhovievavosť či rozmar.
Vraví sa, že jeho strojcom a šťastlivcom môže byť každý. Pravda, ak mu nechýba zdravie, chuť pracovať, vnímavo myslieť a vie sa múdro vzoprieť prekážkam. Ale nejde o celú pravdu, pretože s prelietavým šťastím sa často kamaráti aj nepredvídateľné nešťastie.
Nie som fatalistom, ale predsa si myslím, že šťastné či nešťastné náhody, či zásah „vyššej moci“ sa menej či viac zapisujú do každého ľudského osudu. Vari to nebola len šťastná náhoda, že som sa na toalete karlovarskej kaviarne Vltava stretol s neznámym, práve prepusteným väzňom, bývalým novinárom Karolom Gulišom? A ďalšia prišla vtedy, keď sme sa o tri mesiace zvítali a spriatelili v Bratislave.
Práve tieto dve príhody mi zmenili celý dovtedajší život. Zo zubného laboranta sa stal redaktor, ktorý sa po Januári ´68 ocitol v centre dramatického diania ako jeho aktívny aktér, a po roku 1989 tiež.
Samozrejme, že cez idealizmus a poctivosť sa len výnimočne získa materiálny blahobyt. No myslím si, že šťastným môže byť len ten, ktorému k šťastiu postačí málo. Občas takého šťastlivca stretávam na prechádzkach v lese Modry, kde tento novodobý pustovník – Peter Krištofík obýva malú drevenú chatku.
Vídam ho, keď s batohom na pleciach ide na nákupy do mesta. Inokedy ho vidieť s kanistrom, v ktorom si nosí z malej jaskynky pod Štúrovou lavičkou do chudobného príbytku pitnú vodu. Elektrinu nepotrebuje, kúri si drevom a varí si na ohni. Hoci nepoľuje, o zver sa stará príkladnejšie než mnohí poľovníci.
So svojím veteránom traktorom zváža drevo z vyvrátených stromov, ktoré lacno odkúpi, popíli a nakála na kurivo. Hoci je povolaním stolár, vie si svoj „starý povoz“ sám opraviť. Pýtal som sa ho, čo si počne v zime, keď napadne po kolená či viac snehu. Odpovedal presvedčivo: „Prešliapem ho!“
Nejde však o žiadneho čudáka, ale vždy o čisto oblečeného, oholeného a príjemného pána. Na moju otázku, či by sa nechcel vrátiť do mesta, kde kedysi vlastnil dom, odpovedal jednoznačne: „Nie, tu v lese som šťastný! Je tu pokoj, vtáčiky mi spievajú, srnky chodia až na dvor, a keď mi výnimočne chýba spoločnosť, zájdem si dolu na pivo.“
Som presvedčený, že je naozaj šťastný, pretože k spokojnosti mu stačí len malá penzia, skromná a zdravá myseľ, pekná a drsná príroda. Keďže aj v plánoch a túžbach nelieta vysoko, prežíva svoj život v pokoji a šťastí. V čom teda máme hľadať to rozmarné a ťažko definovateľné šťastie? Vari vo veľkom bohatstve? Či v úspechu a sláve? Sú to však rýchlo pominuteľné hodnoty.
Ako potvrdzuje aj prípad Petra Krištofíka, samotné šťastie spočíva len v našom vnímaní a pocite. Máme ho pevne zakotvené vo svojej nespokojnej či spokojnej hlave. Môže teda byť šťastným boháč? Možno aj áno, ak by sa uspokojil, že nebude už hromadiť bohatstvo, že ho má už dosť.
Ale to sa stáva iba výnimočne. Počas písania knihy „Vedieť odísť“ som si neraz pomyslel: Prečo si ľudia navzájom škodia? Prečo si spolu nerozumejú, osočujú sa, závidia si, nenávidia, klamú, podvádzajú a okrádajú sa?
V starobe mi prischla starostlivosť o dvoch psíkov a dve mačky. Vraj sú tieto tvory na seba alergické. Moje zvieratká sa však majú veľmi rady. Hrajú sa spolu a túlia sa ku mne, prejavujú mi za opateru oddanosť a vďačnosť. Prečo človek s neporovnateľne vyšším intelektom nekoná takto racionálne, neagresívne a dobrotivo!?
Ak sa hlbšie zamýšľam nad skromnosťou a navonok (i)racionálnym konaním spomenutého Petra Krištofíka, myslím si, že každý má šťastie len vo svojej hlave. Možno bude namieste otázka, že hoci sa mi šťastie motalo pod nohami, či som bol aj šťastným. Ale mohol som ním byť ako nespokojný a príliš aktívny maximalista – šibnutý realistický idealista?
Dnes už by som šťastlivcom pri mojej materiálnej skromnosti asi mohol byť, lebo mi už – okrem lepšieho zdravia – vlastne nič nechýba. Ale potom by som nesmel čítať noviny, pozerať televíziu a počúvať dookola nehorázne klamstvá. Ešteže najmocnejšia Pani sveta s kosou má na každého z nás rovnaký meter. Nehľadí na majetok, postavenie, zásluhy či mrzké činy. Je preto šťastím, že ako hriešnici a kajúcnici veríme v Zmŕtvychvstanie.
Z danej osobnej pozície je pre mňa blogovať o súčasnej aktuálnej politike výlučne občianska povinnosť a angažovanosť. Teda určite nie žiadne rozptýlenie či nejaká osobná pohoda, alebo spoločenská prestíž. Takže by si mal aj pán administrátor túto moju užitočnú prácu starca vážiť a nie ju znehodnocovať účelovou manipuláciou a v podstate technickou cenzúrou.
eď ktorý z blogerov má so zreteľom na svoje pestré životné a profesijné skúsenosti i v politike (pri veku 88 rokov) také predpoklady ako ja. O nej vedieť písať jasne, objektívne, vecne a užitočne v záujme dobra. Nerád však zdôrazňujem túto moju výhodu, ktorá môže vyznieť príliš sebavedomo aj ako samochvála.
Prinútili ma k tomu zverejnené posledné moje dva články: „Mohol by byť prezidentom Hamran?“ (čítanosť 1107-krát) a „Aj expremiér Ódor by nad Pellem zvíťazil“(ešte menší počet len 870-krát). V oboch blogoch reálne a vecne argumentujem, že by to boli výborné a teraz nevyhnutné kandidatúry, lebo ak Fico ovládne aj Grasalkovičov palác, tak postavenie Slovenska ako právneho štátu sa podstatne zhorší,
Toto už potvrdilo i rýchle krágľovanie vyšetrovateľov NAKA (“čurolovcov“) smeráckym ministrom vnútra hneď v prvý deň nástupu do funkcie. Ani to nemohlo prekvapiť, pretože šlo o prvý preventívny krok zo strany SmeroHlasu a najmä o nevyhnutnú ochranu „našich ľudí“ (aj novozvolených poslancov, ešte neobžalovaných korupčníkov a zločincov) pred možným väzením
Vôbec však nespochybňujem užitočnú kandidatúru exministra zahraničných vecí Korčoka, ktorého úspech v priamej prezidentskej voľbe tiež nemožno vylúčiť.
Takáto veľmi silná trojka demokraticky slušných a fundovaných kandidátov (s veľmi dobrou a presvedčivou argumentáciou a bez korupčnej či inej problematickej minulosti), ktorá by však na seba tiež navzájom neútočila, by bola pre voličov celkom nový a prekvapivo pozitívny prvok v priamej voľbe. Na základe toho, ktorý z troch kandidátov dosiahne v kampani najlepší výsledok, tak potom práve v jeho prospech by sa tí dvaja menej úspešní vzdali kandidatúry.
Takže by víťazstvo jedného z nich bolo tak temer isté, bez problémov a obáv o výsledok. V takomto prípade by jej silný favorit SmeroHlasu Pellegrini určite neuspel. Zmarili by sa tak mocenské plány SmeroHlasu (ako v prípade Orbána v Maďarsku) dlhodobo si uzurpovať nekontrolovanú a korupčnú moc v štáte. Samozrejme, chce to jednotu a disciplínu strán v opozícii.(Posledné tri odstavce som s úpravou prebral z článku „Aj Ódor by vo voľbe ...“)
Pán administrátor, neviem vecne pochopiť veľmi nízku čítanosť a tým aj nízky dosah na dnešné dianie v štáte u oboch citovaných komentároch, ktorých obsah jednoznačne pozitívne zasahuje do celospoločenských udalostí a záujmov Slovenska o demokratický vývoj. Individuálne som však kontrolou článkov na (blog(u.sme.sk) zistil, prečo sa tak stalo. Ale so zreteľom na rozsah blogu, môžem to konkretizovať až nabudúce.
