Ako som už napísal Mečiar s Ficom majú (prvý len mal) veľa spoločné pri presadzovaní svojej mocichtivej a mocenskej politiky. Ich klamstvá, oportunizmus a populizmus prekonal aj najnehodnejších politikov demokratických krajín..
ČO VŠAK ZMôŽE OBČAN, AK CHCE NIEČO ZMENIŤ?
Na rozdiel od niekdajšieho premiéra hulváta je ten dnešný vladár viacej cieľavedomý, predvídavý, trpezlivý, menej emotívny a o to nebezpečnejší. Vie sa načas z útočenia stiahnuť do pozadia a vyčkávať ako skúsený lovec na čas, kedy ako predátor znova zaútočí. Vie dobre maskovať svoje agresívne sklony a plány či zároveň dezorientovať oponentov a médiá zástupnými polemickými témami.
Napríklad dnes je jeho hlavným politickým i osobným cieľom „vyčistiť“ od protivníkov trestné orgány od odvážnych policajtov, prokurátorov a sudcov. A tým zabezpečiť beztrestnosť „naším ľuďom“ (vrátane seba aj zradcov z Hlasu), rozvrátiť právny štát a umožniť potom oligarchom opäť návrat k ziskom a netrestanej korupcii.
Aj pre Smer tým plánuje získať materiálne a mediálne profity. Napríklad ako kedysi, keď sa pochválil, že Smeru sám získal 80 miliónov z „vlastnej hlavy“. Azda pri pití kokakoly na Vazovovej ul. od Gorily - konkrétne Haščáka z Penty? Samozrejme, že aj pre seba budú v hre nejaké tie finančné provízie či iné výhody do politického dôchodku.
Tento zločinný proces a ofenzíva dynamického bezprávia nastali už v prvé dni po predčasných voľbách. Veď mrzké činy či zločiny (pre občanov a budúcnosť národa) je treba robiť práve hneď a prekvapivo rýchlo, keď vláda v parlamente ešte nezískala v NR SR ani dôveru. Keď ťažkopádna opozícia sa spamätáva z volebnej prehry a verejná mienka rezignovane a ľahostajne spí.
Prefíkanosť majstra zla a nezákonnosti sa ukázala aj v tom, keď významné Ministerstvo vnútra ponechal zradcovi Pellemu, nech On vykoná špinavú robotu zaňho. Ten si na ňu najal ničomníka bez škrupúľ , svojho agilného sluhu ochoty nevyšetriť, ale obnoviť nedávnu zločinnú dobu a verejného krágľovača demokracie.
Práve takýto človek bez chrbtovej kosti dostal partajnú úlohu ochrániť beztrestnosť nielen kriminálnikov zo Smeru a Hlasu, ale tiež korupčníkov zo zákulisia oligarchov. V danej súvislosti aj Blahov exces s obrazmi zámeny prezidentky za tvár vraždiaceho Kubánca Che Guevaru i výmeny vlajky EÚ bol iba dezinformačný Ficov maskáč pre opozíciu a médiá, na ktorý prvý skočil naivný predseda KDH.
Rovnakému zámeru Fica poslúžilo aj bezzubé harašenie silových zložiek na hranici s Maďarskom s nulovým výsledkom. Veď skúsený autokrat Fico si dostatočne uvedomil, že dnes treba čo najviac odpútať pozornosť médií od nezákonných čistiek v polícii, zajtra to bude najmä v špeciálnej prokuratúre a až potom cez rozsiahlu novelizáciu Trestného zákonníka SR aj v súdnictve. Aj v týchto pokútnostiach môžeme vidieť rozdiel vo vládnutí autokratov Fica a Mečiara.
V jeho „vynovených plánoch“ diktátu jednej strany podľa učiteľa Orbána sú na muške ostrej paľby aj vzdorujúce a neposlúchajúce mienkotvorné média. S nimi by si mali urobiť poriadok ich vlastníci – oligarchovia, prípadne nekvalifikovaná ministerka kultúry. Preto sa dá čakať, že už čoskoro padne hlava generálneho riaditeľa RTVS Machaja. Keď sa tam zopakuje obdobný paškvilný „zákonný“ scenár personálnych výmen ako za čias Mečiara, o čom som písal práve v druhej časti tohto blogu.
Nová autokracia viacerých ohrozených kriminálnikov bude v mnohom kopírovať obraz mocenských snáh násilnosti klamára a Mečiara. V plánovanej mocenskej nezákonnosti súčasnej vlády možno ako v zrkadle už dnes vidieť nedávnu históriu vtedajších plošných čistiek, deštrukcií, klamstiev a násilia, ktoré sa uplatňovali po vzniku samostatného štátu.
Tie sa najviac vyhrotili práve vo vzťahoch premiér kontra prezident, ktoré totálne poškodili záujmy Slovenska a zabrzdili nadlho jeho pozitívny rozvoj. Lenže podobná história i hystéria sa v nejednej krajine často zvykne zopakovať, hoci v rozdielnej podobe. Zopakuje sa aj u nás dnes a v akej intenzite? Predpoklady na to sú mnohé a čitateľné.
Preto môže byť i poučné, keď v blogu kvalifikovane opíšem príbehy o tom, čo sa u nás vtedy za Mečiara udialo po vzniku samostatnosti. V čom sa už javia a zrejme zopakujú autokratické mocenské postupy autoritatívneho cholerika Fica. Pretože práve opis divotvorných udalostí v minulosti môžu byť pre angažovaných občanov tichou výstrahou pred opakovaním nezákonnosti a zvrhlého zla z minulosti.
Lebo každé zlo je silné vtedy, ak pred ním zatvárame mlčky oči a zbabelo utekáme s tichou rezignáciou a osobným ospravedlnením, čo však „ja“ v tom môžem zmeniť? No odolať pokušeniu je sila, ale postaviť sa proti násiliu ešte väčšia.
PRED POKRAČOVANÍM V TÉME SPOVEĎ KAJÚCNIKA
V polovici roka 1991 mi partner Oto a bývalý kolega zo Smeny Jano Smolec tlmočili záujem už opozičného expremiéra Mečiara o Slobodný piatok ako o časopis HZDS. To som striktne zavrhol. Predsa som nezaložil mienkotvorný týždenník, aby som sa vzápätí zriekol jeho nezávislosti. Napriek sprvu jednoznačnému odmietnutiu ma táto myšlienka predsa oslovila. Spočiatku sa javila neriešiteľne: Dala by sa potom zachovať nezávislosť média?
Napokon som našiel riešenie. Pre Mečiara som založil nový týždenník s názvom Extra S (nazval ho tak jeho budúci šéfredaktor) a zaregistroval na ministerstve kultúry. Ustanovil som aj jeho samostatnú redakciu pod vedením Imricha Demoviča, dovtedy môjho zástupcu.
Potom som zopakoval to isté, čo som už uplatnil v denníku Smena. Len s tým rozdielom, že sa do iného periodika nevkladal Slobodný piatok,, ale iné periodikum. Môj týždenník bol iba „prepravcom“ samostatných Mečiarových novín k ich čitateľom. Ani vo sne ma však nenapadlo, že počas leta, keď konkurentom klesal predaj, Slobodný piatok vyletel skoro o tretinu jeho nákladu na 142- tisíc výtlačkov.
No ešte kým som sa definitívne rozhodol, či prijať alebo neprijať Mečiarovu ponuku a pripraviť preňho budúci mediálny nepodarok, spýtal som sa v redakčnej ankete na názor samotných čitateľov Slobodného piatka. Skoro dvetisíc z nich odpovedalo súhlasne na vkladanie Extra S do nášho periodika a len niečo viac ako štvrtina to odmietla. Bol to však pochybný signál, že môj zámer je správny.
Ukázal síce, že politika HZDS naberá silu a dôveru u budúcich voličov, ale samotný výsledok ankety celkom objektívne nevyjadril myslenie a vnímanie značnej časti čitateľov Slobodného piatka. Z nich zrejme mnohí podcenili význam ankety pre následné rozhodovanie šéfredaktora a preto sa do nej ani nezapojili. Na ilustráciu uvediem zopár rozporných citácií z redakčnej pošty, ktorá prišla hneď potom, čo som zrealizoval vznik Mečiarových novín:
„Pán Sitko, to je zrada! Vaša teória o nezávislosti je len rozprávka na dobrú noc. Pri Mečiarovi nikdy nebudete nezávislým.“
„Slobodný piatok sa snaží skutočne uvádzať svoje informácie s nadhľadom a objektívnosťou. Článkami nikomu nevnucuje svoj názor.“
„Nech to už pán šéfredaktor pomenuje, ako chce, dochádzam k názoru, že je koniec jeho nezávislosti.“
„Nedovolím, aby niekto krivdil mojim novinám. A kto im krivdí, ten im nerozumie. Nech si prečíta aj zloženie redakčnej rady. Je to hodnoverná garnitúra, ktorú si pamätám ešte z roku 1968. Už vtedy si nedali diktovať, o čom majú písať a čo nie!“
Z asi dvesto listov bola asi 60 percent kladných a vyše tretiny záporných. Lenže neexistujú jednostranne múdre či hlúpe, dobré alebo zlé riešenia. Každé nesie so sebou plusy aj mínusy. Ukázalo sa, že moje rozhodnutie bolo nešťastné a od základu chybné, lebo pomohlo posilniť nebezpečného autokrata pri jeho štarte.
Nuž, neostáva mi iné len sa kajať za veľký omyl, hoci som sa ho dopustil v najlepšej viere a v pevnom presvedčení, že konám správne. Splodil som tak pre nebezpečného autokrata žurnalistický nepodarok, týždenník Extra S. Ten dokonca zanikol len nedávno ako plátok Extra plus, čo je mojou hanbou, čo som verejne dávno oľutoval.
PONUKU ČARNOGURSKÉHO KOVÁČ NEPRIJAL
V daných dramatických dňoch ma prekvapil Michal Kováč. Keď neprijal po prvom páde premiéra Mečiara vábivú ponuku od nového šéfa vlády Jána Čarnogurského. Ten si želal, aby zostal Michal Kováč, prvý podpredseda opozičnej strany HZDS naďalej ministrom financií aj v jeho vláde. Bola to príliš vítaná možnosť pre opozičníka.
Takáto politická vyspelosť, bežná v demokraticky vyspelom štáte, sa už viac v štvrťstoročí samostatnosti Slovenska nezopakovala. Celkom od základu by presmerovala Kováčov život. Nebol by potom prezidentom v ťažko skúšanej pozícii štvanca, vystavený mnohým lživým útokom, nekonečnému osočovaniu, únosu syna a ďalším príkoriam.
(Dokončenie vo štvrtej časti blogu.)
P.S.: Upozornenie pre čitateľov - príspevok je hneď v prvý deň od 12-tej hod. dopoludnia sporadicky a pomerne nadlho vypínaný zo systému čítania (súčasný stav je 415 - krát.). Systém blog.sme.sk je už naprogramovaný tak, že umožňuje nastaviť systémovú manipuláciu čítania konkrétneho blogera - jeho zverejnených blogov. Autor J.S. sa už o tom ako kritizovaná (advokátmi domina) "obeť" mnohokrát presvedčil.
