Od prvého stretnutia s ním ešte neuplynul ani týždeň a tvorivo angažujúci sa minister mi poskytol pre informovanosť, komplexne spracovaný dokument ministerstva „O systéme podpory a ekonomickom riadení slovenskej kultúry“. Asi taký názov mala táto štúdia.
Zároveň ma pozval do Košíc a Prešova, kam mal ísť rokovať so zástupcami štátu, kultúrnych ustanovizní a cirkví. Ako súčasť jeho sprievodu bol z médií pozvaný ešte literát a redaktor Igor Gallo. Tomuto nezvyklému pozvaniu som sa však čudoval. Prečo mám ako politický komentátor oficiálne sprevádzať ministra kultúry?
Cesta na náš východ trvala aj s presunmi z Bratislavy tri dni, ale pre pestré zážitky nemôžem na ňu zabudnúť. V dvoch papalášskych šestotrojkách sa viezli okrem ministra a dvoch redaktorov aj piati jeho pracovníci, z ktorých mali mať na východe hlavné slovo riaditeľ ekonomického odboru Fischer a bývalý podplukovník ŠtB aristokratického správania aj výzoru menom Belanský.
Napriek jeho bývalému remeslu to bol navonok veľký sympaťák. Ani sa tomu vôbec nečudujem. Veď štátna bezpečnosť nemohla vyslať k básnikovi Válkovi na dozor nad múdrymi farármi nesympatického odroňa. Vari sa aj tam po roku 1968 kadečo pomenilo?
Zloženie ministerského tímu zodpovedalo úlohe diskrétneho požiarneho zboru. Ten prišiel stlmiť obrodné vášne (skôr osobné záujmy) rôznych náboženských a národnostných skupín, rýchlo zrodených spolkov a ustanovizní, ktoré majú na východe republiky najbohatšie zastúpenie. Ale ich veľké, vraj v demokracii oprávnené nároky neutíchli ani po okupácii.
Predsa peniaze, kultúra a viera sú veličiny života, ktoré sa rady spolu najprv spájajú, potom rozdeľujú a napokon hádajú. Preto práve do Košíc a Prešova prišiel medzi rozvadených katolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov, pravoslávnych, židov, Ukrajincov, Rusínov aj Slovákov ako neformálny Mikuláš a Mesiáš s deravým vreckom, zástupca prvej slovenskej vlády, aby uspokojil všetky hrabivé ruky a ich sebeckú horúcu myseľ.
Na stretnutiach so zástupcami rôznych farností, spolkov, divadiel a múzeí bolo našťastie zakaždým času málo a ohnivých rečí veľa. Ani jedno zo stretnutí sa neobišlo bez dramatických, veselých až komických príhod a drobných epizód. Len vzniklý spor gréckokatolíkov s pravoslávnymi o vrátení kedysi zhabaných kostolov si vyžadoval desiatku fiškálov aj senátov. A preto múdry a rozvážny minister všade ťahal nakrátko.
Na vlastné oči som spoznal, čo spôsobil len náznak demokracie - akú veľkú predstavivosť statkov a ešte viac hrabivých zmätkov. Až dovtedy, kým obľúbený krajan východniarov - Vasiľ Biľak, ktorý z umenia vedel tak zanôtiť popevok proletárskej Internacionály, doriešil všetky kultúrne aj nekultúrne problémy naraz. Uspokojil všetkých nespokojencov. Potom si už nikto ďalších dvadsať rokov ani nepípol.
Hoci s Igorom Gallom sme patrili do oficiálnej Válkovej suity, a minister nás vždy predstavoval ako svojich hostí prvých, z profesionálneho princípu sme sa do diania a polemík nemiešali. Až na prípad, keď si dvaja Rusíni sťažovali, že ich národné umenie ignorujú média. Helfol som ministrovi tým, že som z pozície novinára odviedol pozornosť od jadra sťažnosti. Veď sťažovatelia vyplakávali na nesprávnom hrobe, pretože v podmienkach ešte stále pretrvávajúcej slobody slova nemohol ani minister nič novinárom prikazovať, ale iba ich poprosiť.
Ďalší môj vstup sa odohral v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Pomenoval by som ho ako nedozretý čin novinárskej arogancie. Keď sa hlavní hostia z Bratislavy lúčili s hostiteľmi z akéhosi chuligánskeho rozmaru a recesie som oslovil dve osamelé herečky, zastupujúce tam v rámci súdružských zvyklostí aj hercov divadla. A zaklamal som až sa prášilo:
„Dámy, dovoľte prosím, aby som vás v mene súdruha ministra pozval večer do hotela Dukla na recepciu ...“
Sprvu som ich musel presviedčať, že naozaj ma ich pozvaním diskrétne poveril sám Miroslav Válek. Lenže on z prítomných šéfov divadla ani riaditeľa , predsedu strany, vedúceho činohry či operety – teda nikoho na večerné podujatie nepozval.
Pre prešovskú súdružskú vrchnosť aj miestnu elitu to bola isto výnimočná spoločenská udalosť stretnúť sa osobne so živým slovenským ministrom. Veď za socializmu sa politici s milovaným ľudom nestretávali, lebo do funkcie ich on nevolili, ale menovala, aj odvolávala výlučne rodná strana. Koniec – koncov navyše od vojnového Slovák štátu sme žiadneho ministra ešte nemali
Pri pohľade na atraktívne herečky som na protokolárne konvencie pozabudol, uvedomil som sa ich až následne. Ako sám na recepciu len pozvaný hosť som drzo šliapol mimo vžitých zvyklosti a bežnej slušnosti. Preto som sa snažil čo najskôr o tejto svojvôli a neslušnosti informovať samotného hostiteľa – ministra Válka. Ale vo frmole, ktorý trval až do večera, sa mi to nedarilo napriek snahe.
V duchu som si fandil, že u Válka, kedysi bohémskeho umelca, ešte nevymreli staré zvyky, a zatiaľ sa neudomácnili ani tie nové ministerské návyky. S malou dušičkou som si vydýchol až večer, asi hodinu pred začatím recepcie, keď vedľa môjho pisoáru sa ako fantom zjavil sám minister. Ale na ospravedlnenie to bolo nevhodné miesto. Preto som prestal aj cikať, postavil sa diskrétne zopár krokov od Válka, a vyčkal, kým sa pokojne vymočí. Veď pri pisoároch sa mi nezdalo vhodné vybavovať tento nepríjemný malér:
„Súdruh minister, prepáčte mi drzosť, že som si bez vášho súhlasu dovolil pozvať tie dve herečky z Divadla Jonáša Záborského na recepciu ...“
Jeho reakcia ma však milo zaskočila. Neviem, či obidve mnou pozvané krásky vôbec zaregistroval, ale zatváril sa tak. Nezaprel povesť niekdajšieho nefalšovaného bohéma:
„V poriadku, vidím, že máte vkus, veď obe sú to pekné ženy ...“
Keď prišiel za mnou čašník, že na recepcii ma čakajú dve dámy, tak pri prvom kontakte s nimi som chytil drobný závrat. Zdalo sa, že vidím dve modelky z prestížneho módneho magazínu.
Neprotokolárne pozvané herečky boli nielen pekné, atraktívne, noblesne a vkusne vyobliekané, ale ako sa ukázalo aj duchaplné, čo v tejto profesii nie je pravidlom. Z náhodnej recesie a očakávaného trapasu sa vykľul nečakaný hit a môj triumf večera.
Prítomní muži sa okolo nás krútili ako deti na kolotoči a ja som sa naparoval okatejšie než páv vo veľkej ZOO. Len manželky pozvaných súdruhov na mňa zazerali. Najčastejším kurizantom hviezd večera bol práve bývalý podplukovník ŠtB, fúzatý aristokrat Belanský.
Pre zdar večera pomohla najmä skutočnosť, že v tom čase sa súdruhovia nemohli ešte rozvádzať, lebo by prišli o funkciu. Platila stranícka disciplína – žiadny rozvod a na spoločenské akcie výlučne chodiť s manželkami. Tak si to vyžadoval súdružský bontón, prísna partaj aj mnohotvárna socialistická morálka, ktorá si potrpela na vonkajšie mravy.
Manželky vtedajších funkcionárov sa ešte nemohli porovnávať s atraktívnymi hovorkyňami, poradkyňami a sekretárkami, sprevádzajúcimi dnes okato záletných vplyvných či bohatých snobov aj na verejnosti. Veď vtedy ani salóny krásy a módni experti nesídlili na každej ulici, takže noblesné krásavice boli na spoločenských podujatiach výnimkou.
Znova som sa presvedčil o relativite každého diania, keď aj veľká drzosť a hlúpy malér môžu vyvolať neočakávaný osobný profit.
Napriek prešovskej vývrtke, možno aj kvôli nej, prišla asi o týždeň šéfredaktorovi Gavrilovi Gryzlovovi žiadosť od Válka o moje uvoľnenie na funkciu jeho tlačového tajomníka. Vtedy naozaj veľký honor! Veď Slovensko malo od zániku vojnového štátu po prvý raz ministrov, len zopár tlačových tajomníkov, ale o nejakých hovorcoch či riaditeľoch tlačových odborov ešte nebolo ani chýru. Šlo teda o výnimočný flek, spoločenskú prestíž a pre novinára nevídanú kariéru. Hneď si ma zavolal šéfredaktor Gryzlov na pohovor a račkujúc ako zvyčajne sa ma vyčítavo spýtal:
„Prečo blbneš? Varri chceš byť obyčajným úrradníkom? Konečne vieš aspoň trrocha písať, a chceš nám zdrrhnúť ...“
Kým som povedal slovo Nie – chvíľu som aj zaváhal. Čo keď práve strácam svoju životnú šancu? Ale prenechal som ju náhradníkovi – básnikovi Gustovi Hupkovi, ktorý do nej bez zaváhania vhupkol.
