Asi štyri týždne pred vznikom prvého čísla nezávislého týždenníka Slobodný piatok (6. apríla 1990) sa mi s veľkým šťastím a o nič menšou odvahou podarila realizovať finančne nevídaná a významná aktivita v prospech stabilizácie tohto mnou založeného nového titulu. Vtedy chýbalo iba vyše šesť týždňov do prvej návštevy pápeža Jána Pavla II. na letisku vo Vajnoroch, keď som pri debate a fľaške vína s kolegom Otom Fülöpom „vystrelil“ z triezvej hlavy nečakaný nápad:
„Oto, čo keby sme k príchodu Svätého otca vydali knižku s cirkevnou tematikou?“ „Prepáč Jozef, ale ešte som nepočul väčšiu sprostosť, akú si vyslovil. Veď by si na to mal len šesť týždňov! Ktorý blázon by ti expresne napísal vhodný text a ktorý by ho stihol vytlačiť a zviazať na akúkoľvek útlu knižku? Ty si ale naozaj magor ...“
Jeho striktne odmietnutie ma však neodradilo: „Hneď zavolám Helene Hulmanovej do četky, predsa agentúra musí mať v archíve zaujímavé a utajované informácie o cirkvi. A stačí ich z počítača len stiahnuť. Aj malá knižočka bude určite bomba. Veď tu od roku 1948 komunisti zakázali vydať tlačou čokoľvek cirkevného ...
Ale Oto mi stále oponoval: „Aj keby sa text podarilo stvoriť, čo potom s jeho tlačou a viazaním knižky? Ani rukopis a fotografie nedáš za ten čas dokopy. Ibaže by ti sám pápež pomohol zázrakom!“
Svoj krkolomný zámer som však tvrdohlavo obhajoval: „Veď Slovenská polygrafia (vydavateľ titulu Slobodný piatok) má pod palcom hŕbu tlačiarní. To nechajme na jej obchodného riaditeľa Daubnera, on to musí zariadiť.“
Do príchodu Svätého otca na Slovensko chýbali len tri dni a rotačky štyroch tlačiarní vychrlili útlu knižočku “Pápež prichádza k nám“ v rekordnom, až 150-tisícovom náklade. Publikácia mala iba 99 strán, malý vreckový formát, farebnú obálku s Jánom Pavlom II., mäkkú väzbu a veľmi ľahký tenký papier. Nevážila ani dvesto gramov, čo sa pri štvorhodinovom predaji ukázalo obrovskou výhodou.
Obsahovala životopis a kázeň pápeža, báseň o ňom od dovtedy zakázaného poeta Svetloslava Veigla, ďalej prinášala životopisy slovenských biskupov, zoznam pápežov od čias Svätého Petra, informácie o reholiach a pútnických miestach u nás, ako aj inú vtedy verejnosti nedostupnú cirkevnú faktografiu. Predávala sa za rovných desať korún, čo sa ukázalo pri predaji a manipulácii s peniazmi ako ďalšia veľká výhoda.
Veď nestačilo len bestseller bleskovo vydať, ale ho aj vedieť predať. Hlavnou dobou predaja bol 22. apríl 1990, keď po jedenástej hodine priletel helikoptérou na vajnorské letisko najvzácnejší a najmilší muž planéty – Ján Pavol II. Zdržal sa tam iba vyše sto minút. Pred jeho príchodom lialo, potom zrazu zasvietilo slniečko, a po odlete Hlavy cirkvi znova začalo pršať. Túto asi dvojhodinovú nádhernú prestávku zmeny počasia musel zariadiť sám Pán Boh.
Zatiaľ čo všetci ponovembroví podnikavci (trhovníci s párkami či iným občerstvením) pre hustý dážď skrachovali, potom pred sídlom vlády protestovali a žiadali uhradiť vzniknutú škodu, my sme urobili unikátny kšeft – tržbu skoro milión korún.
Hovoriť o zisku práve v takýto deň sa síce nepatrí, ale komerčný úspech nás veľmi povzbudil a potešil. Zaplátal sprvu dieru po chýbajúcom a nezrodenom našom rodinnom týždenníku Farebný piatok, ktorý mal vykrývať prípadnú stratu politického titulu - Slobodný piatok. Vo Vajnoroch sa knižky „Pápež prichádza k nám“ predalo temer 100-tisíc výtlačkov.
V rukách 200 - tisícového davu sa titulná strana publikácie (počas slniečka) farebne trblietala ako bordovo - hnedá záplava. Ak vylúčime burzu či iné špekulantské a kriminálne kšefty, tak sa odvtedy už nenašiel podobný prípad, keď sa utŕžil „milión“ z predaja jedného produktu za necelé štyri hodiny. Úspech umožnili viaceré okolnosti. Len kúsok od letiska v rodinnom dome Hollých sme skladovali vyše stotisíc knižiek.
Podarilo tiež vytvoriť tím vyše tridsiatich kolportérov. Na plecia do batoha si každý naložil “ľahkých“ približne 150 kníh, ktoré predával za rovných desať korún (jednoduchá manipulácia). Ďalšou výhodou bolo, že náklad v batohu zvládali aj kolportérky. V tomto obchode pomohla dôsledne rýchla príprava, žiadaný artikel a predovšetkým šťastná konštelácia hviezd napriek vrtošivému počasiu.
Po odlete pápeža som bol mokrý do nitky. Viac od potu než z dažďa. No so šťastným pocitom, že som iba sám utŕžil vyše tridsať tisíc korún. Keď som spätne rátal, tak som batoh naplnil vyše dvadsaťkrát. Z domu Hollých na letisko a späť som nabehal aspoň desať kilometrov. Spotili sa však aj ostatní predavači. Veď si mohli zarobiť slušný peniaz za minimálny čas driny, pričom každá neproduktívna minúta by im zhatila vyšší zárobok. Ukázalo sa, že aj neprelustrovaní vyše tridsiati kolportéri vedeli byť čestní, keď zistili, že dostanú slušný honorár. Každý z nich mal nekontrolovaný prístup ku knižkám, voľne nimi manipuloval, lebo nič sa nepočítalo ani nedalo kontrolovať, vzájomný vzťah spočíval výlučne na dôvere. Dožil som sa potom veľkého prekvapenia, keď z tržieb nechýbal ani halier! Dokonca po konečnom spočítaní stoviek tisíc korún bolo v kase viac o dvadsať korún. Ani jeden z neznámych kolportérov si nepotiahol ani stovku.
Možno to spôsobila aj očakávaná nová a lepšia doba, nádejná eufória, v ktorej sme všetci chceli byť dobrými, spravodlivými a čestnými občanmi. Jednoducho povedané, bol to celkom iný čas a slobodná doba. Len škoda, že trvali - takisto ako rok 1968 - iba tak krátko.
Šlo o vynikajúci štart do vydávania nezávislého týždenníka bez inzercie. Na počiatku kapitalistickej éry sme sa nakrátko stali najúspešnejšími a najbohatšími podnikateľmi v celej republike. Z rekordného nákladu publikácie Pápež prichádza k nám zostala o dva mesiace iba desaťtisícová remitenda. Tú sme ponúkli ako dar našim krajanom v USA cez Svetový kongres Slovákov.
O podmienkach darovacej zmluvy som rokoval s jeho novým prezidentom, emigrovanou hokejovou legendou Mariánom Šťastným. Prepravu zabezpečovala firma Čechofracht a uhradiť ju mal Kongres. Problémy nastali až potom, keď zásielka trčala v sklade kanadského prístavu.
Známy český prepravca nám hrozil vysokým penále, ale prezidenta Šťastného sme nikde nevedeli zohnať. Dohodli sme sa s Čechmi, aby v prípade nevyzdvihnutia utopili celý náklad trebárs v mori. Takže ani neviem, či náš dar vôbec našiel adresáta. Ešteže český prepravca bol natoľko slušný, že nás nepenalizoval.
Asi o polroka som Mariána Šťastného stretol v bratislavskom hoteli Carlton na veľkej recepcii. Noví politici a iní prominenti ho obliehali ako brániaceho sa v hokeji pri presilovke piatich proti trom. Prepasíroval som sa k nemu a oslovil: „Pán prezident, pamätáte sa ešte na mňa? S tým darom kníh sme mali veľmi nepríjemné problémy. Nevyzdvihli ste si ich, trčali v prístave, a Čechofracht nás chcel penalizovať ...“ Jeho odpoveď ma však šokovala: „No vidíte, s tými Čechmi sú vždy veľké problémy!“
Vzdychol som si zhlboka a už radšej mlčal. Veľmi som však ľutoval, že zakladateľ a prvý prezident Svetového kongresu Slovákov, kanadský uránový miliardár Štefan Roman, je už mŕtvy. Dúfal som však, že v hrobe bude spokojne spať a v hanbe za svojho nástupcu sa neobráti dolu bruchom.
(V treťom mojom príbehu zverejním nebezpečnú príhodu, skôr incident, v bratislavskom hoteli Carlton, keď mi jeden eštébak zovrel dozadu obe ruky a druhý na hlavu mieril búchačkou.)
