Moje novinárske príbehy a príhody (3.)

Tretí príbeh bude o dôvode, keď mi eštébak schmatol dozadu ruky a druhý pištoľník priložil ku hlave búchačku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Práve známa Berlínska kríza v roku 1961, keď ruské a americké tanky „parkovali“ v uliciach rozdeleného Berlína kanónmi proti sebe, ma čoskoro postihla osobne. Ohrozila moje novinárske povolanie. Zmenila stratégiu  našej vraj len brániacej sa armády.  Ako  dôsledok danej strategickej zmeny  sa vojsko zo Slovenska a Moravy presunulo až na samé hranice na západ Čiech.

Vypochodovali tam s „veľkou bakuľou“ brániť pred imperialistami náš už roky sľubovaný krajší zajtrajšok. Ani nie o rok bolo v útvaroch východného vojenského okruhu ako vymetené. V každom sa nachádzalo viacej lampasákov než vojakov. Táto skutočnosť spôsobila, že redakcia týždenníka Dukla stratila čitateľov, a tým aj dôvod existovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Redaktori – oficieri prešli do redakcií Československej televízie, Československého rozhlasu a straníckeho denníka Pravda, aby medzi občanmi popularizovali strážcov mieru a  našej propagovanej slobody. My, dvaja civilní redaktori, sme však dopadli horšie. Kolegu Ľuboša Lenocha a mňa  „prevelilo“ vydavateľstvo Naše vojsko do svojho stratového plátku Obranca vlasti. Bola to síce nanič redakcia, ale aspoň som zostal redaktorom.

Lenivci,  intrigáni a spiaci  šéf

Nuž, šťastie býva vrtošivé, strieda svoju moc aj nemoc.  Jeho nadmerná priazeň  mi tentoraz uletela príliš ďaleko. Z vojenskej redakcie, kde mi skúsení redaktori boli kamaráti, otcovsky pomáhali, tolerovali úlety eléva, ocitol som sa  na zaspatom, intrigánskom pracovisku. Medzi nežičlivými a lenivými redaktormi bez ambícií. Výnimkou bol iba Rudo Karafiát, tvrdý antikomunista a férový chlap. S ním jediným som si v redakcii rozumel. Vtedy sa mu však ani neprisnilo, že jeho dcéra Iveta (po sobáši Radičová), bude o štyri desaťročia premiérkou  Slovenskej republiky.

SkryťVypnúť reklamu

Týždenník Obranca vlasti predstavoval titul s príliš nízkou úrovňou, malým nákladom, špecificky úzkym zameraním a predovšetkým s neschopnou redakciou. Bola výnimočná len tým, že sme až traja redaktori a šéfredaktor mali rovnaké meno – Jozef.  Takže 19. marec bol vždy ohňostrojom prostoduchej oslavy.   

Namiesto profesionality sa v redakcii uplatňovali  klebety a intrigy. Úroveň článkov sa posudzovala buď účelovo kriticky alebo priateľsky nekriticky. Vždy podľa toho kto bol ich autorom. Napriek tomu som hľadal možnosť ako sa vyhrabať z tejto húšťavy stagnácie a nízkej profesionálnosti.                                          

SkryťVypnúť reklamu

Napríklad iniciatívne som reagoval na desiate výročie SNP, keď navštívil Banskú Bystricu najchýrnejší muž sveta - Nikita Sergejevič Chruščov. Táto návšteva presahovala hranice Československa a bola vtedy výnimočnou udalosťou aj pre zahraničné médiá. Odohrala sa v auguste 1964, keď ešte päťcípa červená hviezda svietila nielen v uzavretom socialistickom košiari, ale aj na širokej oblohe Zeme.

V Afrike a na Blízkom východe končil po páde monarchií dekolonizačný proces. Ten vytváral socializmom napáchnuté domáce režimy generálov – budúcich lokálnych diktátorov. Tento historický fenomén menil nielen hospodárske pomery sveta, ale vyostroval v ňom aj vyššiu polarizáciu medzi antagonistickými veľmocami.

SkryťVypnúť reklamu

Nikita Chruščov bol vtedy najznámejším politikom planéty, ktorý sa preslávil aj tým,  že v pléne OSN rečnil natoľko ohnivo, že si vyzul topánku a trieskal ňou o rečnícky pult.   Hrdil sa všelijakými fantasmagorizmami. Okrem iného, že ruská ekonomika čoskoro predstihne americkú.                                

 Keď mal priletieť na Slovensko, bol som práve súkromne vo Zvolene. Ale nedalo mi, aby som sa nevybral na letisko Sliač. Tam mal poobede priletieť tavárišč Nikita a jeho hostiteľ, generálny  tajomník KSČ a prezident Antonín Novotný. Vyše polhodiny som prosil straníckeho šéfa pre médiá na Slovensku, tupého ideológa Hradeckého, aby ma akreditoval na ich prílet. Po dlhom odmietaní nakoniec s akreditáciou súhlasil. Len na jej základe som mohol vstúpiť na prísne stráženú letiskovú plochu. Nedočkavo som potom vyčkával na  svoju veľkú profesijnú šancu.

 Na letisku nebolo viac ako desať fotoreportérov. Každý s lepším vybavením ako bola moja stará Flexareta. Naivne som sa tešil, že budem mať veľa priestoru pre unikátne snímky. Práve nimi som chcel ohúriť redakčných neprajníkov. Namiesto očakávaných politikov však najskôr priletel z Prahy nevítaný kŕdeľ vyše sto novinárov, prevažne fotoreportérov. Až o polhodinu pristálo lietadlo s Chruščovom a Novotným..

Kým vstúpili na malú plošinu bleskovo pristavených schodíkov a predvádzali sa tam pred objektívmi a kamerami ako  super hviezda Madonna v najväčšej sláve, nezaváhal som ani na sekundu. Medzi prvou desiatkou fotoreportérov som pribehol k aeroplánu a rýchlo zaostroval na Nikitu a Antonína. Novotný žiaril, ale Chruščov sa usmieval neprirodzene. Akoby ho boleli všetky zuby. Vari už predvídal, čo ho bude čakať o dva dni na moskovskom letisku Vnukovo?

 Zrazu som pocítil úder z boku, takže skoro som zletel na zem. Bolestivé štuchance sa množili zľava i sprava. Stál som asi desať metrov od plošiny mávajúcich štátnikov, počul jasot davu za ochrannými bariérami, ale v objektíve zrkadlovky som videl len chrbty bezohľadných kolegov.

Ešteže som sa hneď pozberal zo šoku. Vztýčil som nahor ruky, obrátil „hore nohami“ Flexaretu a bezhlavo začal cvakať. Až kým mi došiel klasický film na dvanásť záberov. Z nich však bolo až sedem dobrých a ostrých. Ale už nikdy potom som neskúšal konkurovať tvrdým profesionálom, ktorých pozdravom sú lakte ostrejšie než nože.                                                           

Chruščov hneď po prílete do Moskvy prišiel o korunu vladára. Jeho dovtedy servilní kumpáni využili jeho neprítomnosť v Kremli a zvrhli  z piedestálu tohto mocného muža rozpínajúcej sa veľríše. Ale nevyužili ruské zvykové právo. Lebo ako prvého zvrhnutého „monarchu“ ho nepopravili. Najinformovanejší muž planéty potom zrejme okopával na svojej dači zemiaky. Mal však smolu, že ako dôchodca získaval informácie o svete len  z domácich médií. Denník New York Times to vtipne zdokumentoval, keď uverejnil záber ako kedysi všemocný Nikita číta cenzurované výplody moskovskej Pravdy.

No veľké prekvapenie ma ešte čakalo. Keď som s pýchou odovzdával sedem záberov  z letiska Sliač aj s  krátkym riportom šéfredaktorovi, očakával som, že ma pochváli a  objavia sa v najbližšom čísle nášho týždenníka. Ale po šesťdennom uvažovaní rozhodol, že pre iné jeho obsahové zameranie sa nehodia.

Pištoľník mi mieril na hlavu

 Potom ma už v týždenníku nič neprekvapilo. Dokonca ani to, že sa šéf  ani nepokúsil akreditovať niektorého z redaktorov na veľkú udalosť Slovenska - návštevu prvej kozmonautky sveta Valentíny Tereškovovej. Do Bratislavy priletela ako vtedy do jedinej metropoly mimo Ruska. Hlavné mesto bolo hore nohami, ale v našom periodiku sme si na bývalú parašutistku DOSAAFu, sesterskej organizácie nášho Zväzarmu (vydavateľa nášho časopisu), vôbec nespomenuli          

Dosť ma to dopálilo. Preto som sa so zaspatým šéfom dopredu dohodol, že aj bez akreditácie získam od veľkej hviezdy kozmu pre náš plátok a jeho čitateľov aspoň srdečný pozdrav. Všade oslavovaná Valentína bývala v Carltone a mala sa tam vrátiť z dopoludňajších podujatí o štrnástej hodine. Informáciu som si zistil z tlače.

Takže vstupná hala hotela sa preplnila možno až vyše stovky zvedavcov. Asi možno  tridsať pištoľníkov v civile  s ostro nabitými búchačkami vytváralo s rozpaženými rukami  medzi davom a pred ním pomerne dlhý ochranný koridor. Aby mohla kozmonautka a jej generál výcviku bezpečne prejsť hotelovým prízemím až k výťahom vtedajšieho Carltonu. Len zásluhou značnej drzosti sa mi podarilo „prepasírovať“ do prvého radu zvedavcov blízko dverí do vtedajšej kaviarne hotela vtedy názvom Savoy.

Nervózne som potom čakal , kedy sa konečne objaví kozmická superstar. Potichu som si opakoval text v ruštine a fandil si, že kozmonautka mu porozumie. Vo chvíli, keď sa Valentína spolu s generálom zjavila v koridore a vzdialená bola odo mňa asi päť krokov, podliezol som pod ruky dvoch ozbrojencov a vyštartoval na kozmonautku svojou mátožnou ruštinou. Urobil som smerom k Valentíne asi  dva kroky, keď mi jeden eštebák schmatol obe ruky a držal ich pevnejšie než moja mama peniaze. Druhý eštébák mi pre istotu priložil ku hlave  búchačku.            

Našťastie tajní nakoniec pochopili, že nie som terorista, ale iba drzý a hlúpy novinár, takže ma nezastrelili. Aj pištoľník zastrčil pod kabát zbraň. Ale ten prvý mi stále zvieral  ruky. Takto spútaný som pomaly cúval chrbtom až k výťahom pôvodného Carltonu. Každý krok dozadu sa mi zdal dlhší než večnosť. Pozeral som sa bezprostredne do tváre kráčajúcej vydesenej Tereškovovej. Zrejme ničomu nerozumela, čo som po rusky bľabotal.  Celý čas asi   dvadsať či tridsať sekúnd len vyľakane mlčala.           

Napriek nepríjemnému incidentu som nakoniec predsa  získal od Tereškovovej vzácny pozdrav pre čitateľov nášho týždenníka. Následne sa ma totiž ujal ruský novinár zo sprievodu kozmonautky. Možno naňho zapôsobila moja  profesionálna hlúposť, neskúsenosť či nebojácnosť, ale zrejme najviac jeho zvedavosť: Čo to len môže byť za exota -  vraj novinára?

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  1 943x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu