Moje novinárske príbehy a príhody (4.)

Kuriózne osobné stretnutia s prezidentom Česko - Slovenska (už s pomlčkou) a potom už Česka Václavom Havlom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

PRÍHODA PRVÁ.
Už ako šéfredaktor prvého nezávislého týždenníka  Slobodný piatok som dovolenkoval v roku 1990 poblíž Prahy v rekreačnom zariadení českých novinárov. Teplomer sústavne ukazoval nad tridsať stupňov. Preto som manželke a deťom po dvoch návštevách „stovežatej“ zdôraznil: „Do tej vyhne ma už nedostanete ani štvorzáprahom!“  Ale od môjho ultimáta neuplynula ani hodina a na nádvorí Hradu som temer vrazil do Milana Šimečku. Hlavný poradca hlavy štátu ma oslovil: „Pán šéfredaktor, iste už viete, že zajtra máte byť s ďalšími slovenskými novinármi u pána prezidenta Havla? Prijatie je naproti v reštaurácii Vikárka, kde bude aj spoločný obed.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keďže mobil ešte nebol poruke ani bežný telefón, tak ma táto správa zaskočila. Náhle zmenila moje pevné rozhodnutie, že nikdy viac do odstrašujúcej vyhne. Ale na stretnutie s prvým mužom štátu som predsa nemohol ísť v rifliach, tričku a teniskách. Hoci nákup garderóby bol nečakanou záťažou na rozpočet, ale túto zábranu pretromfla profesijná zvedavosť a márnomyseľnosť.

Prekvapilo ma, že Havel pozval na Hrad slovenských novinárov prv než českých. Kým prezident prifrčal do hradnej reštaurácie bez ochranky, len s poradcom Šimečkom a hovorcom Žantovským, my sme už asi desať minút stáli ako sviece protokolárne zoradení. Vo veľkom  napätí sme čakali na hostiteľa.

SkryťVypnúť reklamu

Povrávalo sa, že prezident sa vtedy prepravoval v rozsiahlych priestoroch Hradčian na kolobežke, ale tam som ju vtedy nevidel. Už potriasanie rúk sa však udialo bez formalít, neprotokolárne a netrvalo ani dve či tri minúty. Bezprostrednosťou a neformálnosťou sa vyznačoval aj ďalší priebeh prijatia, ktoré trvalo s obedom vyše dve hodiny.

PRÍHODA DRUHÁ.

Zo všetkých novinárskych aktivít mi bolo najmilšie  podujatie „Trinásť plus jeden“, v ktorom mnou trinásť vybraných novinárov z významných médií „spovedalo“ známeho a vplyvného politika z Čiech či Slovenska. Spoločenský význam týchto diskusií (ostro vecných na telo) potvrdila aj skutočnosť, že všetkých dvadsaťjeden mediálnych podujatí odvysielala ˇvtedajšia Československá televízie na slovenskom okruhu a výnimočne aj celoštátnom.  

SkryťVypnúť reklamu

Ale do  tvorby diskusnej relácie, jej obsahovej a organizačnej stránky nám nezasahovala,  Zabezpečovala iba techniku, réžiu a vysielanie. Ani s pozvaním významného hosťa z Čiech nikdy nebol problém Až na jednu výnimku.

Ani famózny dramatik Moliére by nevymyslel väčšie prekvapenia, než prináša sám život. Za komunizmu sa mi ani neprisnilo, že sa viackrát osobne stretnem s  československým a potom  dvojnásobným českým prezidentom Václavom Havlom. Práve o jeho účasť v tomto printovom i televíznom formáte som sa veľmi snažil, ale na pozvania dlho nereagoval. Zrejme mu to neodporučili jeho poradcovia.

SkryťVypnúť reklamu

Ale nebol by Havel Havlom, neškrobeným prezidentom a bohémskym umelcom, aby mu zvedavosť a rozšafnosť dovolili odmietnuť  opakované pozvania. Možno ho pozitívne naladil vtedajší predseda federálnej vlády Marián Čalfa, ktorý už zažil atmosféru nášho podujatia v prístavisku kaviarne Café Danubius.

Od môjho prvého stretnutia s Havlom neuplynul ani rok, keď som zistil, že pomery a prostredie okolo neho sa začali meniť. Uvedomil som si, že to, čo je pre hlavu štátu dobré alebo nevhodné, bezpečné či nebezpečné, určujú „dobre či zle“ profesionáli z jeho najbližšieho okolia. Preto som rátal, že v porovnaní s Vikárkou sa pri kontakte s prezidentom  už zrejme vyparí jeho neformálnosť, bezprostrednosť a sympatická živelnosť.

Túto formálnu  zmenu som zaznamenal, keď mal prezident prísť na naše podujatie Trinásť plus jeden a to pár dní pred podujatím. Do Café Danubius prišli ako prví traja ochrankári slovenských ústavných činiteľov. O dva dni potom priletela z Prahy o niečo početnejšia „delegácia“, v ktorej nechýbala fešná šéfka ochranky, odo mňa o hlavu vyššia. Z čoho som mal nepríjemný pocit, že mi vidí až  za chrbát.

S Pražanmi som sa ľahšie dohovoril než s Bratislavčanmi. Javili sa profesionálnejšie, viac ich zaujímali praktické veci. Napríklad, podľa čoho sa vyberali novinári, kto bude vítať prezidenta, kto moderuje podujatie, či sa bude servírovať aj jedlo a aké  nápoje  chceme podávať výlučne vo fľašiach.

Samotný príchod Havla na naše podujatie mi len potvrdil protokolárne zmeny v dianí okolo prezidenta.  Keď po obede na lodi Grácia šiel pešo po nábreží Dunaja do Café Danubius, chcel sa ešte vycikať. A tak priamo z ulice vbehol do verejného WC. Ochranka sa snažila zakryť televíznym kamerám tento záber mimo protokolu. Vari chcela pred verejnosťou utajiť, že aj prezidenti chodia na prirodzenú potrebu?

Vo veľmi chladnom dni 11. marca 1992 premrznutý a len v obleku som nervózne prešľapoval na širokom schodisku prístaviska a kaviarne Café Danubius.  Netrpezlivo som vyčkával a dúfal, že privítam neformálneho a sympatického prezidenta z hradnej Vikárky. Ale pociťoval som viac horúčavu ako silný chlad z mrazivého počasia.

Nedovidel som však za roh, že vzácny hosť sa ešte zdrží na WC, kde práve „správkyňa“ toalety  šúrovala podlahu. Od chrbta netušila, kto to prišiel a urobil jej na

 umytej dlažbe šľapy. Preto zareagovala zlostne: „Takú vám tresnem s tým vechťom, čo nevidíte, že je podlaha umytá!“  „Delikvent“  sa jej  ospravedlňoval, ale energická pani skoro  omdlela, keď zistila, na koho sa vyrútila.

Keďže verejná toaleta, pristavená pri budove prístaviska,  slúžila aj hosťom z Café Danubius,  čudoval som sa,  že jej „správkyňa“ odvtedy odmietala odo mňa zobrať poplatok za túto službu. Prečo, to mi objasnil riaditeľ Dunajplavby Miro Gerhát: „Jozef, máš u nej ako organizátor návštevy Havla  doživotnú  protekciu.  Hneď na druhý deň mi zreferovala,  čo vyviedla.“

Vzácneho hosťa som privítal uprostred  širokého schodiska osobného prístaviska. Poďakoval mu, že naše pozvanie prijal. Hneď poznamenal: „Vás odněkud znám ...“ Odpovedal som mu, že má výbornú pamäť, keď si ma spred roka zapamätal z Vikárky medzi pozvanými  slovenskými novinármi. Neštylizovaný úvod mi prišiel vhod, striasol zo mňa ako moderátora diskusie trému.        

Len čas všetko mení aj zmení.  Čo sa včera zdalo osudovo významné, môže sa javiť dnešku ako už zabudnutá banalita. Pred rozdelením Česko – Slovenska najviac trápila slovenských politikov a novinárov práve uvedená pomlčka. O niečo neskôr už iba to,  či spoločný štát  prežije alebo bude samostatné Česko a Slovensko.  A kto by mohol na túto otázku odpovedať kompetentnejšie než prezident skonávajúcej federácie?

Vyše hodinové „veštenie“ o budúcnosti štátu vyvolalo medzi prítomnými viac neistôt a obáv, aké mali predtým, kým začala  pokojná, ale o to vecnejšia debata s Václavom Havlom. Na odľahčenie vtedy najvážnejšej a dnes už neaktuálnej témy odcitujem niekoľké vzletné vety od  vtedy známeho novinára Martina Hrica v denníku Národná obroda:                              

„Už tradičná gala akcia Slobodného piatku Trinásť plus jeden v kaviarni Danubius včera takrečeno dosiahla svoj zenit. Na stretnutie s poprednými trinástimi novinármi (ktorí mali právo klásť otázky) a ďalšími  (ktorí mali povinnosť o tom písať) sa podarilo Jozefovi Sitkovi pozvať prezidenta Václava Havla. Neviem ako bude akcia gradovať ďalej. Už môže nasledovať len prezident USA a generálny tajomník OSN. Stretnutia s prezidentom vesmírnej federácie sa zrejme nedožijem.“

(Ďalšie dve kuriózne príhody osobných stretnutí s prezidentom Václavom Havlom zverejním asi o dva dni.)

Foto autora blogu s Václavom Havlom a jeho hovorcom Žantovským v nezvyklej pozícii moderátora. Šlo o spomínaný spoločný diskusný projekt týždenníka Slobodný piatok a Československej televízie s výstižným názvom Trinásť plus jeden (11. marec 1992).

Obrázok blogu

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  1 943x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu