Autor článku novinár Ján Füle okrem iného v ňom píše: “Mečiarizmus sa vracia, ale už v úplne inej podobe, pretože tá vtedajšia podoba už nie je možná – sme v EÚ a je aj iné storočie. To, čo vláda voči médiám skúša je hlúposť, ktorá sa im určite vráti a to veľmi rýchlo ...“
Ide bezprostredne o druhý článok po sebe na túto vážnu a zásadnú tému od skúseného, kedysi veľmi známeho a vždy principiálneho novinára. Ten prvý mu uverejnila práve SME (16. – 19.11.) pod titulkom: „Fico chystá mediálnu pomstu“. Tento obsahom významný komentár som následne glosoval a rozvinul o nový obsah v aktuálnom blogu: „V SME (16. – 19.11) múdro a pravdivo o slobode médií“.
V ňom som argumentačne zdôraznil najmä vážne nebezpečie pre demokraciu na Slovensku aj pre základný predpoklad slobody občana. V tom prípade, ak by sa podarilo Róbertovi Ficovi realizovať dnes jeho hlavnú snahu a zámer podmaniť si mienkotvorné média pod kontrolu Smeru a jeho spojenca, rodového potomka Hlasu. Žiaľ, táto výsostne významná téma pre ďalší vývoj našej spoločnosti v mojom článku vôbec nenašla primeraný ohlas u čitateľov na blogu(u). sme.sk.(čítanosť za 11. hod v prvý deň len 433 – krát).
Podľa môjho názoru (zrejme aj priateľa Janka Füleho) súčasný premiér nebude mať žiadnu zábranu, aby nevyužil aj niekdajšie dekadentné praktiky v legislatíve za Mečiara. Preto spomeniem konkrétny názorný príklad z minulosti, legislatívny paškvil platný dodnes.
Práve tento príklad sa bezprostredne viazal na profesionálnu činnosť, výkon i úzku spoluprácu Füleho a mňa. Keď on bol vtedy šéfredaktorom spravodajstva a publicistiky redakcie Československej televízie na Slovensku a ja šéfredaktorom nezávislého týždenníka Slobodný piatok a člena televíznej rady, menovaného za vládu. Obe tieto významom značne rozdielne média vtedy úzko spolupracovali v rámci rôznych spoločenských akcií a mediálnych aktivít.
Ako vtedy člen televíznej rady som Mečiarovi skrížil cestu v zámere ovládnuť v tom čase jedinú celoplošnú televíziu u nás. V televíznej rade som síce zastupoval jeho vládu spolu s maliarom Kompánkom, univerzitným profesorom Števčekom a novinárom Smolcom.
Deň pred jej zasadnutím ma poprosil štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Mjartan: „Jožko, príď na chvíľku ku mne na kávu, chcel by som sa s tebou o niečom porozprávať ...“
Už po prvých vetách som pochopil, že vláda chce odvolať ústredného riaditeľa vtedy ešte Československej televízie pre Slovensko Mariána Kleisa. Lebo spolu s programovou riaditeľkou Katkou Svetkovou odmietli Mečiarovi odvolať šéfa spravodajstva a publicistky Jána Füleho. Ten predsedu vlády nasrdil aj tým, že zrušil premiérovi jeho televíznu reláciu (príhovor k občanom) pred televíznymi novinami „Desať minút s premiérom“. Ale na jeho odvolanie šéfa spravodajstva a publicistiky nemal vtedy predseda vlády žiadny dosah.
Keďže Mečiar si nebol celkom istý mojím hlasovaním, tak Mjartan dostal stranícku úlohu od premiéra ma presvedčiť na plnú lojálnosť s vládnym návrhom. Argumentoval aj lžou, ktorej som však neveril: „Jožko môžeš mi veriť, na moju česť, že nejde o odvolanie Tvojho kamaráta Füleho, ale o neschopného riaditeľa Kleisa, ktorý nikdy nemal šéfovať televízii ...“
Už po prvých vetách som pochopil, že vláda chce odvolať ústredného riaditeľa vtedy ešte Československej televízie pre Slovensko Mariána Kleisa, lebo spolu s programovou riaditeľkou Katku Svetkovou odmietli Mečiarovi odvolať šéfa spravodajstva a publicistky Janka Füleho. Ten ho nahneval aj tým, že mu zrušil reláciu (príhovor k občanom) pred TN „Desať minút s premiérom“.
Ale na jeho odvolanie nemal priamy dosah. Mečiar si nebol celkom istý mojím hlasovaním. A tak Mjartan dostal stranícku úlohu ma presvedčiť na plnú lojálnosť s vládnym návrhom. V rade rozhodoval každý hlas, pretože v počtoch jej vládnych stúpencov a protivládnych oponentov bola parita. Štátny tajomník sa ma veľmi snažil presvedčiť o podpore návrhu vlády.
V rade rozhodoval každý hlas, pretože v počtoch jej vládnych stúpencov a protivládnych oponentov bola parita. Preto štátny tajomník sa ma veľmi snažil presvedčiť o podpore návrhu vlády. Spracúval ma asi hodinu a pre istotu ešte zaviedol aj k ministrovi Slobodníkovi.
Na druhý deň som si v televíznej rade vypočul dlhú Smolcovu obžalobu Kleisa, po ktorej nastala búrlivá polemika. Hoci prítomní „antimečiarovci“ ma považovali za priaznivca vlády, ale za Mariána Kleisa som zabojoval najpresvedčivejšie. Hoci som ho vtedy vôbec nepoznal. Keďže v rade ešte zasadali aj slušní ľudia, napríklad kňaz Srholec, aforista Janovic a ďalší, tak Smolcov (Mečiarov) návrh neprešiel.
Kleis sa však vo funkcii ohrial už len krátko. Predseda vlády navrhol do parlamentu zmenu zákona, podľa ktorej prvú persónu televízie už nevolila a neodvolávala televízna rada, ale poslanci v pléne Národnej rady. Tiež jej členov už nenominujú politické a spoločenské zložky, ale volí parlament.
Mocichtivý premiér si následne na tento post dosadil gašparka, ktorý potom odvolal nepočúvajúceho šéfredaktora odbojného Janka. Ten nový sa už stal služobníkom vládnych želaní a Mečiarových politických potrieb a záujmov. Je politicky škandalózne, že tento legislatívny nepodarok, priamo ohrozujúci slobodu slova, si však ponechali bez zmeny všetky následné, vraj demokratické vlády.
Pre ďalší vývoj demokracie, slobody slova a občana bude rozhodujúce to, aké kroky (vrátane legislatívy) si trúfne podniknúť birmovaný komunista a populistický klamár, vraj sociálny demokrat, v realite však autokrat. Dnes štvornásobný premiér.
Bude to však závisieť najmä od toho, ako účinne sa mu postavia mediálne na odpor demokratické sily v štáte – politici, novinári, sociológovia, neziskové organizácie druhého sektora a iné zložky verejného života. Ako tento boj pravdy, dobra a zla o charakter štátu napokon dopadne, to posúdi dobre či zle nakoniec naša dezinformovaná verejnosť.
(POKRAČOVANIE.)
