Do môjho života natrvalo a najviac zasiahli dve historické udalosti – paradoxné doby dobra a zloby, roky 1968 a 1989. Samozrejme, že na môj životný postoj vplývali aj iné prežité obdobia pretvárky, násilia, podlosti, apatie či nezákonnosti, ale neskôr aj veľkej odvahy, angažovania sa, entuziazmu, idealistickej naivity, ba dokonca i hrdinstva.
Ale ani dramatické zážitky z detstva počas vojny, povojnová nádej, osobne spoznané hrôzy z podzemia jáchymovskej uránovej bani Svatopluk (česky), okupácia Rusmi a diskriminačné normalizačné triky i dnešné komediálne časy veľkých sklamaní a málo nádeje nezatienili moje myslenie, názor na život a konanie väčšmi než práve dve spomínané aj nezabudnuteľné historické udalosti.
Ale nemôžem zabudnúť dodnes na hroznú udalosť z detstva, keď zatkli môjho otca antifašistu. Z hľadiska práva to bola otrasná skutočnosť, keď ho eskortoval ozbrojený žandár ako nebezpečného zločinca do väznice v Ilave. Bol to inak slušný človek, ktorý ho poznal, a preto mu vo vlaku hneď sňal putá: „Nehnevajte sa, pán Sitko, ale musel som... Taký som mal rozkaz!“
Bolo to už jeho druhé zatknutie, ale už nešlo o vyšetrovaciu väzbu, ale o preventívnu. Udiala sa bez obžaloby a rozhodnutia súdu. Preto zdrap papiera s pečiatkou a podpisom (vraj zatykač!) vôbec neuvádzal právny dôvod väzobného trestu stíhaného občana. Rovnako chýbal základný údaj o dobe otcovho väznenia. Rok, dva či doživotne? Vari podľa ľubovôle, zlej či dobrej nálady žalárnika? Keď som si tento zožltnutý list bezprávnosti nedávno prezeral, vydesili ma spomienky na náš vojnový štát.
Toto nehorázne bezprávie a porušenie aj fašistickej ústavy umožnil len dekrét (teda nie zákon) slovenskej vlády z roku 1943. O zatknutí a väznení „podozrivých občanov“ výlučne rozhodoval vyšší štátny úradník – náčelník príslušného okresného úradu. Práve ten z Piešťan podpísal na otca vraj „zatykač“ a eskortu do ilavskej basy, z ktorej sa po vypuknutí Povstania už nemusel nikdy vrátiť.
Nerozhodoval zákon a súd, ale len svojvoľné a ľubovoľné posúdenie viny či neviny všemocným náčelníkom príslušného úradu, najvyššej šarže v okrese. On mohol vtedy strčiť do väzenia kohokoľvek, kto sa mu javil len trochu podozrivým. Stačilo, že „zatykač“ podpísal,, a tým rozhodol o „zločine a vine“.
Česť práci! – predtým Na stráž!
Rovnako ako sa v čase vojny rázne a sebavedomo upevňovala jednota a sila národa zdvihnutou pravicou, po jej skončení sme zasa zovierali tvrdú proletársku päsť na výstrahu kapitalistom, domácim parazitom a západným agresorom. No na povel sme zdravili už inak – teda súdružsky „Česť práci!“ Aj sme sa pekne proletársky oslovovali „súdružky“ a „súdruhovia“. Už žiadne „dámy“ a nijakí „páni“. Do nášho čela nastúpili namiesto záhaľčivých parazitov uvedomelí pracujúci – robotníci, roľníci a najmä oddaní proletárski nevzdelanci.
Veď práve socializmus zmenil niekdajšiu kapitalistickú čierňavu na krajší, rozkvitnutý svet. Prácou a basou prevychoval politických dobrodruhov, buržoáznych nacionalistov, recidívnych kriminálnikov, sexuálnych maniakov, náboženských tmárov aj zjavné či utajené prostitútky. Všetkých parazitov vrátil do lona súdružského harmonického života a vytrhol z okov buržoázneho mamonárstva, malomeštiactva, ziskuchtivosti, pretvárky a pokrytectva. A preto „Česť práci!“, milí súdruhovia, ako kedysi „Na stráž!“
X X X
Spomíname síce s hrôzou na beštialitu nacistických esesákov, ktorí po vypuknutí SNP (teda v čase vojny) u nás vraždili civilistov. Ale temer neodsudzujeme boľševikov, ktorí už v mieri dali štyri desaťročia strieľať v mene „vlády ľudu“ na vlastných spoluobčanov. A štyristo z nich aj zabili. Iný údaj však hovorí, že len dvesto osemdesiat, čo je tiež dostatočne otrasný údaj o ich zlobe. Dôvod bol ten, že legálne nemohli emigrovať, a pokúsili sa potom ilegálne opustiť svoju neslobodnú vlasť.
Dokonca naša pamäť už natoľko otupila, že jednému toho z vinníkov s krvou na rukách – Vasiľovi Biľakovi postavili vďační rodáci asi za zásluhu (čoho a koho?) – tabuľu vďaky! Ani dnes to však nič nemení na týchto ohavných vraždách komunizmu, ale zároveň veľa hovorí o našej nepochopiteľnej ľahostajnosti voči nepotrestaným zločinom a zločincom krutej minulosti.
Útek za kopečky sme si vysnili aj my – traja naivní hlupáčikovia, pričom sme vôbec nedomysleli aj možné dôsledky. Preto sme sa na rok upísali do Jáchymova ako brigádnici, aby sme si zmapovali v českom pohraničí na útek vhodný terén. Bolo to však nereálne videnie hroznej reality, že koncom roka 1952 môže niekto zutekať z nášho socialistického blahobytu živý a zdravý.
Táto maškaráda lží, falše, demagógie, bezprávia a dokonca i vrážd vydržali až dve desaťročia, do roku 1968.
Tento historický rok mi zmenil život
Už po roku 1964 sa u nás začala ťarbavo meniť politika štátostrany. Prispel k tomu krach štvrtej päťročnice – ospevovaného budovateľského hospodárskeho plánu. Stalo sa to hneď po tom, čo zoštátnenému hospodárstvu už načisto došiel dych. Komunisti pre svoju záchranu síce vymenili celú vládnu garnitúru premiéra Širokého a do „dôchodku“ poslali aj iné najviac skompromitované tváre dogmatikov a hlupákov. Lenže to bolo všetko, čo dokázali učiniť pre záchranu stagnujúceho systému.
V tom čase sa už nedalo komu čo zoštátniť, kadečo ukradnúť, a preto sa nemohol tento celospoločenský svrab utajiť a propagandisticky zamaskovať. Pre hospodársku hrozbu vypukol aj v najvyšších kruhoch KSČ nepokoj a názorové rozbroje. Režim nezachránilo ani to, že museli odstúpiť najtvrdší aj najhlúpejší dogmatici a na ich miesta si zasadli rozhľadenejšie hlavy. Pre zdochýnajúce hospodárstvo už nemohlo stačiť, že stolár, zámočník, holič či iný remeselník sa smel ako ošklbaná hus znova osamostatniť a požiadať o kedysi zrušenú živnosť.
Preto menej dogmatickí súdruhovia hľadali východisko v tom, že pre ekonomickú záchranu štátu pootvorili dekadentnému imperializmu dovtedy zabarikádované dvere. Ale ani to už nezlepšilo podstatu problémov. Skôr spôsobilo ešte väčšiu nespokojnosť medzi občanmi, ku ktorým prenikali informácie zo Západu o inom blahobyte, aký bol ten náš velebený. A tak v samom jadre KSČ sa vyostril dlhý, neprehľadný a zvonka neviditeľný konflikt medzi reálne mysliacimi reformátormi a početnými politickými zadubencami.
Tento ostrý spor vyvrcholil vo vnútri KSČ na jej decembrovom pléne v roku 1967. Ukončilo ho v januári 1968 ďalšie zasadnutie tohto najvyššieho fóra komunistov. To potom prijalo odvážny reformný program pod názvom socializmus s ľudskou tvárou. Ale dočasne porazení „klasici diktatúry“ sa tej neľudskej nemienili vzdať.
X X X
Ešte začiatkom marca v roku 1968 sa mi pošťastilo dostať do preplneného pražského Slovanského domu. V natlačenej veľkej sále sa nedalo ani dýchať, pričom zvyšok davu (asi dvojnásobok) postával do neskorej noci na ulici a dychtivo počúval z hlučných reproduktorov dovtedy neslýchané repliky nových reformných komunistov.
Po skončení vyše štvorhodinového mítingu značná časť davu vydržala debatovať v skupinkách až do svitania. Diskutujúci občania vydržali stáť na nohách možno až desať hodín. Hoci bol pracovný deň, pre prítomných poslucháčov a diskutérov to bol nezabudnuteľný sviatok. Spoločne si objasňovali, čo sa vlastne udialo v hermeticky uzavretom vedení KSČ. Čo možno od tohto zvratu čakať a či sa môže v štáte konečne niečo zmeniť?
Bol som v ten večer a noc doslovne v rozprávkovom šoku, lebo čosi také som si ešte deň predtým nemohol ani vysniť. Zdalo sa mi, že som sa razom ocitol v bájnom svete a nie v reálnom socializme. A tak po prvý raz som pocítil nedefinovateľnú radosť, keď z ničoho nič akoby spadli zo mňa okovy neslobody a útlaku. Po prvýkrát od vlády komunistov som sa ako občan cítil v tú chvíľu slobodne. Bez príťaží direktív, obáv z udavačstva a triednej nenávisti. Pre mňa to bol prvý neopakovateľný zážitok po nekonečne dlhej dobe lží, násilia, prázdnych sľubov a občianskej apatie.
X X X
Spoločenské zmeny po januári 1968 boli niečo neskutočné. Akýmsi tajfúnom, čo privial to najcennejšie – pre mňa ozajstnú občiansku a publikačnú slobodu. Už nič významnejšie a krajšie som nezažil ani po roku 1989. Vplyvný novinár sa nestretol s ministrom, ktorý by mu odmietol rozhovor, alebo sa vyhol odpovede na hocijakú nepríjemnú otázku. Nijaký hovorca mu nezacláňal v priamom kontakte s hociktorým predstaviteľom štátu. Dobrý žurnalista si razom získal rešpekt a úctu celej spoločnosti – od robotníka až po univerzitného profesora. Pretože on bol podstatným spolutvorcom reformných zmien, ktorých koleso intenzívne roztáčal.
Zároveň sa však práve médiá stali nenávidenou „škodnou“ pre veľké či malé kreatúry doma, ale čo bolo horšie, rovnako pre údajných „spojencov“ Rusov a ich satelitov. Táto už zabudnutá história bola pre slobodné novinárstvo dobou famóznou. Veď práve novinári v roku 1968 búrali to, čo pre socialistický režim bolo typické a základom – nezákonnosť, útlak či iné neprávosti a podlosti.
Náš vraj naveky pevný zväzok vraj s „priateľmi z Východu“ tak rozvracali ako na tisíce míľ vzdialení perohryzovia výlučne slovom. Podľa Kremľa tým ohrozili silný národnostný zlepenec – bývalý Sovietsky zväz a ich „externé“ samostatné gubernie. V hlavách kremeľských potentátov a ich vazalov zrazu mátalo strašidlo pražských komunistov - ich reformy. Veď tí porušili hlavné tabu každej diktatúry. Zrušili cenzúru médií a novinárom darovali plnú slobodu na „kontrarevolučné názory“.
(Pokračovanie a zároveň dokončenie.)
