reklama

Neopakovateľný veľký vzor z detstva

Bol ním náš pekár, predtým väznený pilot, potom stíhač v SNP i ďalších bojoch a nakoniec kapitán ČSA.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Hovorí sa, že v núdzi spoznáš priateľa, ktorý pomôže nielen radou, ale aj  vrecom múky. „Kriminálnikovi“,  väzňovi za úmysel uletieť v polovici roku 1939  ešte do neokupovaného Poľska, ktorého nechcel nikto zamestnať, dal prácu iný „kriminálnik“ – môj otec. Tatko sa vrátil len štyri mesiace predtým z vyšetrovacej väzby a Československých aerolíniináslednej nemocnice.                                         

Práve s pilotom – pekárom som mal ako dieťa nezabudnuteľné zážitky. Ten dramatický sa odohral  v lete 1944, keď slovenskí stíhači v Piešťanoch dostali od Nemcov osem nových meseršmidov. Vtedy sme už  každý deň sledovali v desaťtisícovej výške letiace roje spojencov - od slnka sa lesknúce strieborné bodky mohutných štvormotorových bombardérov. Ich bezpečnosť ochraňovali atypické stíhačky so strelcom v kopule uprostred dvoch trupov. Lietadlá štartovali z talianskych základní a len prelietali nad okrajom Slovenska na určené ciele.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V to letné poludnie proti americkým rojom vyštartovali na moderných stíhačkách piešťanskí piloti, ktorí si chceli overiť bojaschopnosť na špičkových meseršmidoch naostro. Keďže bol poplach, tak sme z domu utiekli von do poľa nepokoseného vysokého žita. Bezpečnejší úkryt sme  nablízku nemali.

Keď z neďalekého letiska vylietavali ôsmi slovenskí piloti, bývalí kamaráti nášho pekára a naberali výšku, Goralík sa zhrozil a hlasno skríkol: „Preboha, chlapci, čo to stvárate, však vás rozstrieľajú na franforce! Iste vám to prikázal ten blbec, veliteľ ... “ Ani nie o pätnásť minút sa nad našimi hlavami mihol prvý spojenecký stíhač - dvojtrupák, v ktorého priesvitnej strieľni  sme zboku iba na zlomok sekundy vzhliadli za guľometom černocha.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zlá predtucha Goralika sa zakrátko splnila. Zbytočne vyhaslo sedem životov, pričom sa zachránil iba veliteľ letky major Zelenák. Ten pristál bez podvozku niekde pri Váhu. Ale aj on dolietal, skončil  až do smrti na vozíku. Siedmi nešťastníci potom mali veľkolepý  pohreb. Ulicami Piešťan krokom prechádzali vojenské autá, na ktorých korbách bolo sedem lietadiel. Na nich truhly s pozostatkami v bojoch neskúsených letcov  a na rakvách veľa kvetov. Táto parádna rozlúčka s hrdinami vojnového štátu už nič nezmenila na tejto zbytočnej tragédii.                                    

Náš pekár bol mojim idolom. Veľmi som ho obdivoval a chcel som byť ako on. Imponoval mi, že bol letec a väzeň, ale tiež vysokou  svalnatou postavou, hlbokým  hlasom a rozhodnosťou vojaka. Tiež  zaujímavo vedel rozprávať a každý môj problém hravo vyriešiť. Chodil som za ním často a rád. Vždy si ma  vypočul a ja som ho ešte pozornejšie  počúval. Veľmi smutný som však bol 29. augusta 1944.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lebo len čo sa z rádia dopočul, že  vypuklo Slovenské národné povstanie, v ten istý deň zdrhol od pečenia, rozlúčil sa s manželkou Martou a vyše ročným synom Julkom. Vzal na plecia batoh a vybral sa do Banskej Bystrice – centra povstalcov. Z pekára sa  znova stal pilot. Obával som sa, že  vysneného hrdinu už nikdy neuvidím.                                             

 Keď potom v máji 1945 priletel na piešťanské letisko náš bývalý pekár – teraz opäť stíhač Julo Goralik, mal som obrovskú radosť. Do Povstania ovládal dve mašiny na pečenie zmrzlinových kornútikov, teraz už len jeden  parádny stroj – modernú stíhačku lavočku, prezývanú podľa konštruktéra Lavočkina. Keď prišiel letec v hodnosti nadporučíka domov, zvítal sa čo najsrdečnejšie nielen s manželkou Martou aj synom Julkom, ale aj s našou rodinou.                                            

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pilot  Goralik nás čoskoro prekvapil novinou, že odchádza do civilu a bude slúžiť v Prahe ako letec Československých aerolínií. Netrvalo dlho a  sa stal kapitánom. Odvšadiaľ zo sveta nám prichádzali srdečné pozdravy. A keď priletel do Piešťan  svetoznámych kúpeľov s pacientami zo zzahraničia, nikdy nás nezabudol navštíviť a pobaviť zaujímavými historkami zo sveta.

Z príhod, ktoré nám kapitán ČSA rozprával, si spomínam najmä na tú najviac dramatickú z jesene roku 1947. Letel vtedy do Štokholmu s naším slávnym hokejovým mužstvom, s novými majstrami sveta. Chystala sa tam odveta s národným tímom „troch koruniek“, s ktorým sme nešťastne prehrali v Prahe práve na majstrovstvách sveta. Našťastie prekvapivé víťazstvo hokejovo slabých Rakúšanov nad Švédmi nám zachránilo titul a prvé zlato v histórii československého hokeja.

Zrejme z úsporných dôvodov odleteli naši hokejisti do Švédska doobeda v deň zápasu. Hoci už večer mali odohrať prestížny duel, pričom v odvete sa čakalo, že vrátime domácim prehru. Tento zápas očakávali napäto tisíce divákov na štadióne a stovky tisíc fanúšikov pri rádiách vo Švédsku aj u nás.

Na štokholmské letisko však zaľahla hustá hmla, takže pristátie bolo temer vylúčené. Ale kontrolná veža ani naši piloti nechceli kapitulovať a hľadali núdzové riešenie. V jednej múdrej hlave na kontrolnej veži skrsol odvážny nápad vysvietiť pristávaciu plochu barelmi s horiacou naftou, umiestnenými po stranách pristávacej dráhy. Po bleskovej porade kapitán Goralík súhlasil s riskantným pristátím. Pokým pozemný personál narýchlo pripravoval osvietenie pristávacej dráhy, zatiaľ dvojmotorová vrtuľová Dakota krúžila nad letiskom.

Našťastie mala dostatok paliva aj na prípadný odlet na záložné letisko. Kapitán tri razy nalietaval na sporo osvetlenú  dráhu a trikrát aj vzlietol. Až na štvrtý pokus spoľahlivo pristál. Priznal, že to, čo vtedy prežil, bolo horšie ako v marci 1945 po guľometnom zásahu jeho stíhačky nad Ostravou. Plne si uvedomil zodpovednosť za životy nášho hokejového výkvetu. Ak by bol zlyhal, aj po smrti by ho bol preklínal celý národ. Veď rozhodnutie ísť alebo nejsť na pristátie bolo výlučne v jeho kompetencii.

V prípade havárie by naša verejnosť už nezažila ďalšie obrovské nadšenia a hrdosť z úspechov československého hokeja. Veď v roku 1948 na zimných olympijských hrách vo Švajčiarsku zohralo naše národné mužstvo vo finále najdramatickejší zápas svojej histórie, keď so suverénnou Kanadou dosiahlo nerozhodný výsledok 0:0. Len horšie skóre pripravilo našich o olympijské zlato a zároveň o titul majstra sveta. Vtedy sa súčasne bojovalo o obe trofeje. Aj o rok neskôr nám hokejisti urobili veľkú radosť, keď sa už po druhýkrát stali suverénne majstrami sveta.

Víťaznú sériu úspechov vtedy najlepších amatérov na svete násilne ukončil až pofebruárový režim diktatúry „pracujúceho ľudu“. Ten hľadal „nepriateľov“ všade – teda aj medzi športovcami. Mnohých hráčov najúspešnejšieho hokejového tímu v histórii oboch národov odsúdil na dlhoročné väzenie – dolovať urán pre Rusov.

„Odmenil“ sa im tak za legendárnu reprezentáciu štátu. K tejto krutej represii stačil len vyzradený úmysel, že sa po zápase v Londýne nechceli vrátiť naspäť do nášho „blahobytu“. Postačil len „úmysel“ (vraj zločin), aby červený teror kruto trestal kohokoľvek. Národní hrdinovia sa tak zo dňa na deň stali nepriateľmi socialistickej moci.

Keď som fáral v jachymovskej bani Svätupluk (šlo o český názov) stretol som sa tam v podzemí so vzácnym väzňom. Vynikajúcim brankárom reprezentácie Modrým, ktorému vďačíme za mnohé víťazstvá. Upútal ma najmä jeho opis o priebehu spomínaného zápasu s Kanadou (výsledok 0:0), keď nášmu tímu ušla olympijská zlatá medaila a titul majstra sveta iba o vlások. Hrdinom duelu bol práve brankár Modrý, ktorý bol pre Kanaďanov neprekonateľný.  najmä je opis  

 

                            

                                  

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  5 929x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu