Súčasný dezinformačný svet, plný neoverených, problematických a deprimujúcich informácii reálneho klamu, strachu, obáv aj nezmyslov kritiky, už dnes podrýva samotné základy demokratického štátu. A preto každý seriózny novinár či len bežne čestný občan, čo demokratickú slobodu slova využíva a môže tak voľne šíriť v podstate akékoľvek informácie, by ich mal zverejňovať nanajvýš zodpovedne a s objektívne pozitívnym zámerom.
„Henry Kisinger (kedysi vo svete uznávaný bývalý minister zahraničných vecí USA – poznámka J.S.) pred pár rokmi poznamenal, že dnes sú mnohé informácie dostupné veľmi rýchlo, len stlačením klávesnice, mení sa aj spôsob, ako sú tie informácie spracovávané a vyhodnocované. Tým, že sa zredukoval faktor námahy a času, že ich už nepotrebujeme čítať v knihách ani hľadať u iných ľudí v rozhovoroch, mení sa spôsob uvažovania. Zakorenil sa predpoklad, že na každú otázku existuje odpoveď a že nad problémami a ich riešeniami nie je nutné rozmýšľať, ale skôr si ich „zistiť“. V dôsledku toho, ako ľahko sú však informácie dostupné a akú okamžitá je komunikácia, klesá schopnosť posúdiť ich význam alebo stanoviť si kritériá významnosti a zároveň sa mení spôsob rozhodovania. Aké to má dôsledky? Nedozerné.“ (Dlhý presný citát z článku režisérky Evy Borušovičovej „Môžeme byť krajinou čitateľov? (SME 2. – 4. júna 2023).
Zo všetkých profesii dnešná informačná smršť najviac pohltila a postihla práve novinárčinu. Zmenila jej základ a princíp práce, čím pripútala novinára viac k pracovnému stolu než od reálnej človečiny v teréne. V čoho dôsledku spôsobila veľké zmeny aj v pracovnom postavení novinára oproti realite hneď po roku 1989. Tie potom nastali i v jeho väčšej anonymite a menšej integrite, v jeho väčšej uniformite na úkor osobitnej individuality žurnalistu. Zároveň však spôsobila nižšiu dôveryhodnosť u čitateľov.
Tiež sa zmenilo to, že za svoj zverejnený názor publicista nemá primeranú zodpovednosť. Samozrejme, že činnosť novinára a samotný charakter jeho práce najviac a zásadne ovplyvnili súčasné technické možnosti publikovať. Pre konkrétne porovnania dnešnej inej novinárčiny s tou v minulosti zverejním viaceré konkrétne príklady a príbehy z mojej osobnej praxe. Chcem tým poukázať, či bola tiež pred troma desaťročiami a hneď po roku 1968 lepšia a užitočnejšia ako dnes?
Ešte naftalínom nepáchnucí ministri
K 50. výročiu vzniku Československej republiky v októbri 1968 sa v názve štátu uzákonilo a v ústave aj dopísalo pre Slovákov čarovné slovo – „federatívna“. V rámci tohto iba navonok harmonického sobáša dvoch národov vznikli po prvý raz aj nové ústavné orgány: Federálne zhromaždenie, Česká národná rada a Slovenská národná rada, ale tiež federálna, česká a slovenská vláda.
Tým sa u nás politický a hospodársky systém stal formálne rovnovážnym, ale sa predovšetkým aj skomplikoval. Ešteže tu bola komunistická moc, ktorá pod jedným komandom „usmernila“ v nastávajúcej normalizácii všetky zákonodarné a výkonné zložky „federácie“ do jednotného nevydareného šíku.
Nástupom nového roka 1969 sa tak zrodila aj nová slovenská vláda ako obnovená mocenská zložka namiesto zaniknutého Zboru povereníkov. Tento povojnový výdobytok „autonómie“ Slovákov však v roku 1961 ústavne zrušili centralisticky naladení komunisti na čele s prezidentom, českým nacionalistom a ich najvyšším šéfom moci Antonínom Novotným.
V tejto klíme nových nádejí a starého pesimizmu mi pripadla ťažká úloha: zabezpečiť od budúcich slovenských ministrov do Smeny aj českého denníka Mladá fronta (vzájomná reciprocita) odpovede na dve otázky. Od šéfa Jána Čomaja som tak schytal ťažkú nošu, pretože v rekordných piatich dňoch som mal pripraviť túto „vládnu dvojstranu“ pre český denník aj našu redakciu.
Najskôr som sa musel s budúcimi ministrami skontaktovať, následne od nich získať odpovede a potom ich upraviť na zverejnenie tak, aby neprotestovali. Mobil ani internet ešte neexistovali, takže som mal na skontaktovanie sa s novou súdružskou elitou len redakčný telefón, nespoľahlivú miestnu dopravu a svoje zdravé nohy. Ale na oplátku som sa zoznámil s budúcimi ministrami ako prvý z novinárov, oťukal si ich ochotu, myslenie aj dochvíľnosť.
Veď vyše polovicu odpovedí som zabezpečoval osobným kontaktom. Našťastie, ešte celkom nevymrela prajná politika Pražskej jari, takže záujem o priazeň novín nastávajúcim členom prvej nefašistickej slovenskej vlády nechýbal. Prekvapilo ma, že medzi nimi už neboli toľké zadebnené hlavy, v ktorých by predtým ani cétečko nenašlo mozog.
Keďže o pár dní som už nebol pre ustanovujúcich členov vlády neznámym redaktorom a ešte nestačili napáchnuť naftalínom výnimočnosti a nadradenosti, smelo som vošiel v budove Slovenskej národnej rade (dnes sídlo vlády) práve do tej miestnosti, v ktorej asi o štvrťhodiny čakali v tvári bledí ministri na svoj ústavný sľub do rúk predsedovi vtedajšej SNR Ondrejovi Klokočovi, bývalému šéfredaktorovi denníka Pravda.
S niektorými novo ministrami som aj prehovoril zopár fráz, ale od každého si vypýtal autogram – pozdrav od našej novej vlády pre čitateľov denníka Smena. Tento muzeálny artefakt iba na zdrape papiera uverejnili naše noviny na druhý deň pod hlavičkou novín. Predmetný dokument som si však z tlačiarne nevypýtal, v záplave udalostí naň vtedy zabudol.
Môj nezverejnený rozhovor s ministrom Válkom
Zo všetkých týchto osobných stretnutí s ministrami bolo výnimočné a významné iba to s budúcim ministrom kultúry, známym poetom Miroslavom Válkom. Do bývalej kaviarne Luxorka prišiel v bielom, vtedy módnom roláčiku aj s plnou hlavou smelých plánov.
Takže po dlhom rozhovore som mu aj uveril, že chce slovenskú kultúru postaviť na iné nohy, na akých sa dve desaťročia kývala ako opitá kačka. Vtedy ešte nemohol vedieť, aké prekážky mu do cesty postavia normalizátori na čele s hlavným straníckym ideologickým demagógom Ľudovítom Pezlárom.
U Válka ma prekvapil najmä paradox, že ako básnik vôbec nelietal v oblakoch, ale bol dôsledným realistom. Počas celého rozhovoru sa držal iba argumentov a pri zemi, čo u umelcov býva zriedkavo.
Vždy vážny Válek sa rozhovoril veľmi zanietene o svojich zámeroch v budúcom rezorte. Okrem iného mi prezradil: „Pán redaktor, plánujem vytvoriť tím novinárov, ktorí by písali o problémoch a potrebách slovenskej kultúry fundovane...“ Oslovenie pán ma prekvapilo, ale čo nasledovalo, ešte viac.
Ani neviem, prečo mi následne napadla myšlienka, že som prerušil Válkov monológ slovami: „Súdruh minister (ešte ním však nebol), viete, v čom je slabá stránka propagácie kultúry? Píše sa o nej len v úzko vymedzených rubrikách. Ale ak má dôjsť k podstatnej zmene, musí získať priestor naprieč stránkam novín a širší ohlas v televízii a rozhlase. Nie iba v recenziách, ale aj v glosách, poznámkach, komentároch či v iných článkoch.“
Vždy vráskavá tvár básnika a čoskoro politika sa ako sťahovacia roleta väčšmi pokrkvala, ale vzápätí jeho tvár zjemnela. Videl som, že ho môj nápad vážne zaujal. Neplánovane a náhodne som naňho urobil dojem ozajstného profesionála a natrvalo tak zapôsobil.
Domnievam sa, že práve on potom tento nápad vniesol do praxe. Hoci k písaniu o kultúre som mal asi tak ďaleko ako bezdomovec k bývaniu vo vile, ale napriek tomu som sa s budúcim ministrom dohodol na rozhovore o aktuálnych problémoch jeho rezortu.
Na dohodnutý rozhovor s Miroslavom Válkom som sa pripravil veľmi dôsledne. O problémoch vtedy preferovanej novej „kultúrnej politiky“ som sa veľa dozvedel práve z českej tlače. Fundovanými otázkami som potom oslovil ambiciózneho ministra pre istotu však písomne.
Keď som mu ich osobne doniesol, tak si ich predo mnou aj pozorne pozrel. Vybadal som, že ho zaujali. Potešilo ma, že som nimi trafil na najcitlivejšie miesta rezortu kultúry po okupácii, ktorá sa v tom čase veľmi úzko prelínala s politikou. Preto mala neporovnateľne iné postavenie ako dnes. Neslúžila zábave, ale sa zneužívala predovšetkým politicky a ideologicky.
Následne som intuitívne vytušil, že minister nechcel odpovedať vyhýbavo, nepresvedčivo či alibisticky. Ale ani si nechcel publikovaným textom skomplikovať svoje odvážne zámery a plány, o ktorých som sa medzitým kadečo dozvedel.
Keďže mi nešlo poškodiť cieľavedomého a odvážneho ministra, tak potom obaja sme na tento rozhovor „mlčky zabudli“, ani si ho už viacej nepripomenuli. Ale v našich nasledujúcich vzťahoch práve toto zamlčané interview zohralo nečakane veľkú rolu. Ukázalo sa, že na ministra zapôsobilo možno viac než môj návrh na prvom stretnutí v Luxorke.
Lákavá ponuka od ministra kultúry
Asi o týždeň po odovzdaní otázok som našiel v redakcii odkaz, aby som Válka navštívil. Zo Smeny to bolo len vyše sto krokov, takže som hneď zareagoval. Prijal ma v prítomnosti riaditeľa odboru pamiatok Lichnera. Obaja kritizovali nešťastnú dislokáciu Mosta SNP cez Dunaj, ktorá mala zničiť celé Podhradie a iné historické zákutia Bratislavy.
Minister mi tiež poskytol na preštudovanie dôkladne spracovaný elaborát o nevhodnej dislokácii tejto stavby v historickej časti mesta. A poprosil ma: „Ak sa s naším názorom stotožníte, prosím, napíšte o tom v Smene, budem vám povďačný.“
Sympatické bolo, že Válek, hoci ministroval ešte len dva mesiace, už nesúhlasne reagoval na problematické kroky vplyvných súdruhov a ich poskokov. Bolo to síce iba na počiatku normalizácie, ale od neho odvážne konanie. Mňa tým len utvrdil, že na stretnutí v Luxorke netrepal prázdne slová, a bol v rezorte kultúry tým správnym mužom číslo jeden.
Po preštudovaní námietok pamiatkarov som sa jednoznačne priklonil k ich odbornému stanovisku. Veď dislokovať most, a tým silnú dopravu, do najvýznamnejšej historickej zóny Slovenska som považoval za barbarstvo voči minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Navyše som nepočul o žiadnej metropole, v ktorej by v jej vzácnej najstaršej časti smerovala do stredu mesta neprejazdná a hlučná doprava.
Článok uverejnený na prvej strane Smeny vyvolal veľkú nevôľu zainteresovaných projektantov, investorov a ďalších realizátorov tohto už naplánovaného a najvyšším komunistickým vedením schváleného diela. Keďže sa v Podhradí mala zbúrať aj starobylá synagóga, oponenti sa neštítili použiť proti mne u nás pomerne častý a lacný argument, že som žid, ktorý napísal článok neobjektívne a účelovo.
Proti židom som ani vtedy, ani potom nikdy nič nemal, ale nebyť ním a byť len tak označeným, zvykne byť osobná smola. Pre Semitov nie som ich človek, ale pre antisemitov nepriateľom určite. Ešte šťastie, že projektanti a ich patróni nezdemolovali aj korunovačný Dóm svätého Martina. Práve jeho susedstvo vedľa synagógy bolo európskou raritou.
Neuplynul ani týždeň a angažujúci sa minister mi poskytol ďalší dokument jeho rezortu: „Podpora kultúry cez jej ekonomické riadenie ...“ Asi tak obsahovo znel jeho dlhý názov. Zároveň ma Válek pozval do Košíc a Prešova, kam mal ísť v mene vlády tri dni rokovať ako prvý z ministrov so zástupcami politickej a štátnej správy, kultúrnych ustanovizní a cirkví.
Súčasťou jeho sprievodu bol aj redaktor a básnik Igor Gallo. V mojom prípade však šlo o politického komentátora a preto to bolo veľmi nezvyklé pozvanie sprevádzať člena vlády na prvej služobnej ceste na východ Slovenska. Teda tam, kde predtým ešte nezavítal žiaden z nových slovenských ministrov.
Náš vzťah s inak dosť neprístupným ministrom Válkom, ktorý mi už v čase tzv. normalizácie pomohol a chcel mi pomôcť aj po vyhodení z redakcie Expresu, však nedospel do priateľského bodu. Preto o to viac ma od neho prekvapila lákavá pracovná ponuka.
Hoci šéfredaktorovi Gavrilovi Gryzlovovi zaslal písomnú žiadosť, aby ma redakcia čo najskôr pracovne uvoľnila, tak nakoniec som odolal vábivým zvodom na lukratívnu, prestížnu i vtedy ešte výnimočnú funkciu a nestal som sa jeho tlačovým tajomníkom. Aj keď celkom nová práca pod jeho vedením ma dosť lákala a zrejme by aj bavila.
V danom čase, v ktorom opisujem tieto osobné príbehy, bola novinárčina celkom odlišná a zaujímavejšia než tá súčasná. Informácie sme hľadali, ale zároveň si vytvárali aj rôzne názory či osobné protinázory v diskusiách práve v profesijných kluboch: spisovateľov, architektov, novinárov a hercov. V tomto hľadaní zaujímavého a presvedčivého „materiálu“ pre „svoje“ médium sme však nediskriminovali ani kaviarne, viechy či krčmy tretej cenovej skupiny.
Aj v týchto všeobecne lacných pohostinstvách boli novinári častými hosťami. Pamätám si ešte na veľmi neformálny rozhovor (v roku 1990 v krčme FAJKA) s vtedy predsedom Národnej rady Rudolfom Schusterom, budúcim prezidentom.
(Ospravedlňujem sa čitateľom, že blog som neukončil ani tretím pokračovaním pre jeho dlhý text a najmä môj zlý odhad na rozsah potenciálu témy. Takže ešte bude i štvrtá časť.)
