Dzurinda Kováčovi: „Čo chceš, aby nás postrieľali?“
Už Vladimír Mečiar po dvoch pádoch jeho vlády zistil, že samotná moc bez veľkých peňazí je len pevnosťou na hlinených základoch. Preto začal odtzv. „parlamentnej noci dlhých nožov“ v roku 1994 narýchlo privatizovať po komunistoch zostatkový majetok štátu. Aj dovtedy ním vraj chránené „vlajkové lode“– Slovnaft (Hatina) a Východoslovenské železiarne (Rezeš) zmenili vlajku. Slavomír Hatina však, „darovaný“ obrovský majetok, nerozkradol. A dlhší čas ho aspoň hospodárne manažoval, kým ho predal Molu.
Kde sú však zaň zinkasované vrecia peňazí? Aké „transakcie“ sa okolo Slovnaftu vtedy diali? To je dodnes záhadou na zamyslenie. Predovšetkým, či sa potom aspoň doma ohriali tieto horibilné sumy pri rozvoji slovenskej ekonomiky. Alebo boli uliate do zahraničia? To je podstatný rébus dodnes v neprehľadnej hmle. Ale ešte značnejšie majetky „zdedil“ od Mečiara košický „privatizér“ Rezeš. Kde sú? Azda ich stačil sám aj s rodinou „prehajdákať“?
So zbojstvom rabovania eráru v tzv. druhej vlne privatizácie spomeniem môj osobný poznatok. Prezident Kováč hneď po odchode do dôchodku v roku 1998, keď sa ešte dalo niečo z rozkradnutého eráru zachrániť, vypracoval analytický materiál na tému: Či sú ešte legitímne možností na záchranu aspoň časti nášho rozkradnutého spoločného majetku?
Či sa to ešte dalo koncom roka 1908 urobiť (legitímne), to si však netrúfam posúdiť. Ale keď som tento rozsiahly Kováčov návrh čítal v byte svojho bývalého šéfa - exprezident poznamenal: „Predložil som ho aj novému predsedovi vlády Dzurindovi. Ale ten ma hneď zahriakol: Chceš, aby nás všetkých postrieľali!“
„Fond národného“ (rozkrádania) „majetku“
Vladimír Mečiar si dôsledne premyslel, ako legálne zneužiť už uzákonený Fond národného majetku na odštátnenie - bezprecedentnúrabovačku eráru A to celkom beztrestne podľa jeho utajených pokynov na výsledky procesu - najväčšie legitímne krádeže už v samostatnom Slovensku. Občanov však ubezpečoval, že ide výlučne o verejný záujem. Predsa on (otec zrodu jeho samostatnosti) nedovolí, aby vydretý majetok pracujúcim ľudom v socializme za mizerné platy, uchmatli len za „drobné groše“ dajakí vydridusi zo Západu..
Preto on ochranca národa a národovcov bude odštátňovať ekonomiku od gruntu inak -vraj vytvorením našej elity podnikateľov. Tej údajne najlepšej, výlučne však slovenskej. Zabudol však dodať, že predovšetkým ako legálny beztrestný zdroj úplatkov do straníckej kasy HZDS jeho vládnej kamarily prívržencov, služobníkov a v budúcnosti zaviazaných podporovateľov..
Bývalý FNM, ktorý rozdal miliardy korún prevažne nekvalifikovaným, len údajným podnikateľom, ale v skutočnosti korupčným zlodejom, fungoval až dovtedy, kým bolo čo kradnúť. Všetko potom šlo hladko ako švajčiarske hodinky. Na jedno SLOVO - slovo Vladimíra Mečiara. Ten si k sebe vždy zavolal svojho služobníka, ministra hospodárstva Duckého, a tomu prikázal, komu a čo treba lacno „predať“, niekedy za symbolickú cenu. Zároveň vybaviť pre budúceho privatizéra výhodný úver v niektorej zo štátnych bánk, S ručením práve sprivatizovaným spoločným majetkom, za ktorý vláda zodpovedala v zmysle Ústavy,
Šéf Fondu (kradnutia) mal potom zadanú úlohu, ak chcel naďalej šéfovať a tiež si „niečo“ k platu prilepšiť. Premiérovo „želanie“ dal „odsúhlasiť“ v kolektívnom orgáne FNM na príslušnú privatizáciu. A následne schváliť komisii hlasovaním kolektívne.
Keďže sa tieto zlodejstvá vždy dohodli len na ústne prianie a pokyn najvyššieho šerifa v štáte, takže za trestnú nezodpovednosť nikto z hlasujúcich kolektívne nebol osobne zodpovedný. Presne tak, ako kolektívna (ne)zodpovednosť v socializme. Keď prenikla z FNM do médií nejaká kauza, tak premiér sa vždy ohradil, že je to samostatná inštitúcia. On do nej vraj nesmel zasahovať a preto za jej rozhodnutia ani nenesie zodpovednosť.
Potom už chasa novodobých nemajetných zbojníkov (prevažne bývalých komunistov) začala podnikať tak, že „svoje“ bezplatne získané miliónové majetky, začali vykrádať ešte predtým, než bankám začali svoj veľký dlh splácať. Prípadne nekvalifikovanými rozhodnutiami (často oboma spôsobmi) znehodnotiť natoľko, že zbankrotovali.
Chudobný nový štát musel potom zachraňovať (z vlastných zdrojov) „slovenské“ banky, ktoré následne tiež skrachovali. Táto drahá sanácia ho vyšla na vyše 100 miliárd korún. V tom čase obrovská diera do štátneho rozpočtu. Na úkor lepšieho života občanov a ich budúcnosti. Mečiarom vymyslený systém (de)privatizácie následne vytvárali nekontrolované korupčné prostredie v štáte a mocenské zväzky politickej a hospodárskej mafie, ktorá vytlačila dovtedy silových mafiánov.
Z čašníka sa zrodil trnavský oligarcha
Ale ako každá vec aj „Mečiarova privatizácia“ zrodila výnimky aj úspešného a seriózneho podnikania, ktoré by sa dali zrátať možno len na jednej ruke. Prevažne to bolo iba zopár manažérov z niekdajšej „Baťovej školy“. Boli to kedysi skúsení manažéri, potom už spolumajitelia tzv. zamestnaneckých akcioviek, v ktorých aj vrátnik fabriky dostal sa symbolický peniaz dve či tri akcie. A tie sa mu v čase už globalizácie, v ktorej konkurenčnom zápase pohltil silnejší zahraničný kapitál aj našu dovtedy konkurencie schopnú skupinu podnikateľov, sa tieto jeho akcie zhodnotili na veľmi solídnu cenu.
Ak sa nemýlim, tak v súčasnosti je už len jeden slovenský manažment z Mečiarovej éry „privatizácie“, ktorý má ešte v rukách sprivatizovanú fabriku z tých čias. Ten riadi technologicky modernú Cementáreň Ladce s vyše storočnou tradíciou výlučne slovenský manažment. Ten fabriku umne zmodernizoval za pomoci investícií Nemcov. A takto to funguje k spokojnosti oboch strán už celé štvrťstoročie.
Samozrejme, že ani pre bankrotárov, ale ani pre malú skupinu úspešných a serióznych podnikateľov, nekonal Vladimír Mečiar len za ich vďačné oči.. Museli odviesť do kasy autokrata povinnú „dvadsiatku“, hoci z nízkej hodnoty sprivatizovaného majetku. Bola to pevná sadzba pre každého záujemcu. Takže minister hospodárstva, neskôr záhadne zavraždený Ducký ako sprostredkovateľ biznisu sa musel obracať. Za to si v zainteresovaných kruhoch vyslúžil prezývku „majster twenty“.
Lenže premiér Mečiar vytvoril len malú skupinu dnes „úspešných“ oligarchov. Napríklad z pôvodného čašníka z Trnavy. Ten potom včas prebehol k Smeru ako jeden z hlavných jeho sponzorov. Lenže veľké politicko – finančné spojenectvá a zoskupenia (ako je napríklad Penta) vznikli v tzv. kupónovej privatizácii.. V rámci „kupónky“ si za účelom rozkradnutia štátu, vraj odštátňovaním eráru, vytvárali tzv. investičné fondy. V tom najsilnejšom „harvardskom“ bol zakladateľom kriminálnik Kožený, ktorý pred trestom utiekol aj s peniazmi do „daňového raja“. Na Slovensku zastupoval obchodné záujmy tohto podvodníka (akým „obsahom“ sa však nevie) budúci oligarcha Široký.
Rôzne investičné fondy zakladali výborne informovaní budúci oligarchovia. Boli to predovšetkým bývalí súdruhovia, mnohí z nich aj priamo napojení na ŠtB, ktorí pôsobili prevažne v zahraničí. Viď Babiš, Široký, majitelia Penty (absolventi moskovskej diplomatickej školy špiónov) či iní „podnikavci“ s legitimáciou KSČ.
Týmto dosť obsiahlym textom o pôvode vzniku oligarchie v Čechách a na Slovensku sa snažím nazrieť do tmavého zákutia aj súčasnej politiky a skrytej oligarchie vplyvu a moci za jej chrbtom. Ukázať, kto a ako nám i v samostatnom štáte vládol a dodnes vládne. Dokonca nepotrebuje na to ani mandát voličov.
Čo na Slovensku nikto nečakal
Všetkých udivilo nevídané prekvapenie, ktoré občania zažili hneď po voľbách, keď premiérom sa stal Igor Matovič. Bola to však najstudenšia sprcha pre Smer a jeho chránencov a dlhoročných podporovateľov - oligarchov. Veď tým štvrťstoročie nechýbala predvídavosť - včas naskočiť na vlak moci! Zavčasu odskočili od bezmocného vládcu Mečiara k novému premiérovi Dzurindovi. A potom od neho zasa k autokratovi Ficovi, čo všetko potvrdzuje Gorila.
Táto moc, ukrytá v zátiší pozornosti, však neuspela zblížiť sa s predsedníčkou vlády liberálkou Radičovou. Pre jej principiálnosť, zásadovosť a morálku. Ale v jej blízkosti predsa mala svojich priaznivcov. Veď i premiérka závisela od podpory vlastnej strany SDKÚ. Pani Radičová po páde kabinetu verejne povedala, že najviac ju sklamal jej minister financií Ivan Mikloš, druhý muž v strane.
Prišla kríza (bankrot Grécka) a s ňou i záchranný „finančný val“ EÚ. A to, čo sa nemalo stať, svojou hlúpou a nedomyslenou „hrou“ spôsobil finančný expert vlády. Keď do vážneho diania v EÚ a nemenej vážnej divadelnej politickej scény doma zasiahol. Tento euroskeptik, sebecký lokálny liberál a príliš nedisciplinovaný politik sa volá Sulík. A skaza bola dokonaná. Takže moc a zisky domácej oligarchie a korupcia v štáte sa zachovali a neupadli podľa nádeje a očakávania. A Slovensko ešte viacej schudobnelo.
Samotná moc oligarchie zmocnela o celkom novú sféru – mediálnu. Keď do nej vstúpili noví majitelia v mnohých médiách rýchlejšie než cestujúci do autobusu. Napríklad penťáci ale aj iní koristníci, profitujúci kšeftovaním so štátom. Tí všetci sa prerátali v počtoch, že podceňovaný vraj šašo z Trnavy nevyberaného správania môže zvíťaziť. Ten, ktorý je pre ich komerčné záujmy veľké neprijateľné nebezpečie..
Penta a iné finančné skupiny stratili tak svoje záštitné figúry ochrany a vplyvu vo vláde a silových ministerstvách, ktoré im umožňovali legalizovať akýkoľvek výnosný biznis nevýhodný pre štát. Ani šéf Penty Haščák nemôže zaprieť svojho „priateľa“ Mariana Kočnera, s ktorým bol v častom telefonickom styku. Radil sa s ním o chúlostivých veciach politiky, biznisu a médií. Lebo práve on bol spoľahlivým informátorom o dianí na najvyšších miestach a bol vtedy pred zákonom nezraniteľným chráneným druhom v celom rozsahu moci štátu..
Čo sa dá ešte unfair čakať od Markízy?
Na tieto mimoriadne vážne udalosti a poznatky by sme nemali zabúdať predovšetkým teraz, v čase lovenia skalpu Matoviča. Poľovačka v kritickej dobe, keď by sa nový premiér mal výlučne zamerať na zložité a nepredvídateľné problémy riešenia otázok koronavírusu a ekonomiky. Kto je jej pôvodcom? Koho je to bezprostredný záujem? Keď minister Sulík sa stal hlavným spojencom Smeru, keď sa správa ako opozičný najnebezpečnejší kritik Matoviča a destabilizuje tým jeho vládu. Rozkladá jej silu a povesť, hoci by sa mal správať práve naopak. O tom už niet pochýb. Vôbec sa nepoučil z minulosti, aké dlhotrvajúce zlo spôsobil pre Slovensko.
Keďže to čo tvrdím, som už preukázal konkrétnosťami v mojich posledných štyroch blogoch, uvediem len jeden nový príklad z jeho rozhovoru v týždenníku Plus sedem dní ( 30.apríla 2020). Redaktor toto interwiev zhodnotil v titule a perexe článku takto (citujem):
„Celé zle“
„Vytvorili sme osem percent nezamestnaných a nedovolíme ľuďom tvoriť hodnoty. Takúto politiku považujem za krátkozrakú a devastačnú, hovorí minister hospodárstva Richard Sulík o dvoch mesiacoch zatvorených obchodov.“
Nebudem rozvádzať ani to, prečo sa takto Sulík správa, aký môže mať na to motív. Lebo nechcem v článku riešiť len môj odhad bez konkrétneho preukázania. Ale to, kam jeho „kritika“ šéfa už zašla (do akého štádia), to odhalil v plnej nahote dialóg Sulík – Pellegrini v relácii Markízy Na telo. Ten bez šiat odhalil aj „objektívnosť“ a už zjavnú zaujatosť Markízy voči Matovičovi.
Bez ohľadu na priebeh samotnej diskusie, keď sa riešili vážne otázky štátu bez možnosti, aby premiér mohol na kritické, nepresné a nesprávne tvrdenia (predovšetkým Pellegriniho) odpovedať, by sa mala zaoberať etická komisia pre médiá. Veď pozvať do štúdia len dvoch rôzne argumentujúcich kritikov premiéra (to neospravedlní, že z opozície i koalície) je od Markízy unfair úder z najspodnejšieho mediálneho suterénu.
Dnes však nejde iba o mediálny lynč na destabilizáciu novej a nevyhovujúcej vlády zo strany Markízy, ale aj iných oficiálnych médií. Rovnako dnes ako za čias Mečiara voči prezidentovi Kováčovi. Na to už nemôže byť objektívny dôvod, ale účelný zámer.
Vychádza mi z tohto len jeden možný pôvodca, kto má na to motív a v koho to bude prospech? Slovensko určite nie! Vyhovovala by v tomto zámere vláda zmeny trebárs Pellegrinim na čele už „zreformovaného“ v predčasných voľbách víťazného Smeru? Veď Kollár, Kotleba či iní prebehlíci by išli do tohto spolku, aby si zachovali svoju moc a svoje osobné záujmy. Veď dôvod a ospravedlnenie sa na každé lotrovstvo vždy nájde. Našiel ho aj Bugár v spolupráci so Smerom, o ktorom zdôrazňoval, že nikdy!
