(Poznámka blogera: Článok je už od zverejnenia technicky cenzurovaný a preto má po 3. hodinách po publikovaní iba 144 čitateľov. Po 11. hod. nastalo pozoruhodné "zlepšenie" v čítaní blogu, keď činil jeho prírastok až 56 - krát (spolu 200 - krát). Ani to neprekvapuje, keď v avíze blogu (v stĺpčeku Politika) má v poradí prednosť reklama o švédskych čerpadlách pred aktuálnym politickým článkom. Potvrdilo sa, že po roku 1989 sa dnes dejú nielen v politike čudá a kotrmelce.
Keďže administrácia blogu nedôvodne a svojvoľne zdiskriminovala autora tohto blogu (dôvod si našla pre jej legálnu kritiku), tak TENTO článok už na druhý deň, už o chvíľu poobede, zrejme zmizne z čitateľského dosahu. Takže predpokladám, že táto druhá časť sérií týchto aktuálnych a osobitne výnimočných príbehov a informácií bude mať technickou cenzúrou zmanipulované konečne číslo 299 - krát čítania.)
V tých časoch ešte každý politik sa snažil vyzerať veľmi skromne, neokázalo, ani neotŕčal hodinky za tridsať tisíc korún – tobôž eur. Pamätám si, že za prvej Čičovej ponovembrovej vlády minister kultúry Snopko sa vozil na starej škodovke a šoféra mu robil jeho švagor. Aj za prvého vládnutia Mečiara jazdil podpredseda kabinetu Ján Čarnogurský v nenápadnom „autíčku“ s jedným ochrankárom zároveň šoférom. Vtedy ešte žiaden z politikov nechcel byť ako kedysi „oni“ – socialistickí papaláši, hoci sa vozili v neporovnateľne menšom komforte než dnešní – vo „veľkých“ limuzínach Tatra 613. Aj prezident Kováč mal oveľa menší „autopark“, aký má dnes ktorýkoľvek minister.
Prekvapilo ma, že Michal Kováč po prvom páde Mečiara neprijal lákavú ponuku budúceho premiéra Jána Čarnogurského, ktorý si želal, aby aj v jeho vláde zostal ministrom financií. Túto funkciu ponúkol opozičníkovi Kováčovi napriek tomu, že bol spoluzakladateľom a podpredsedom novej strany HZDS, teda politickým rivalom. Bola to príliš vábivá ponuka, ktorá by celkom presmerovala jeho život. Nebol by potom prezidentom a by sa tak vyhol ťažko skúšanej pozícii štvanca, mnohým lživým útokom, nekonečnému osočovaniu , únosu syna a mnohým ďalším príkoriam.
Čarnogurského ponuku však neodmietol z vypočítavosti. Veď politická budúcnosť novej strany HZDS sa javila hneď po vzniku nanajvýš problematická. Hnutie ešte nemalo nijakú členskú základňu, vytvorené žiadne štruktúry, bolo bez akejkoľvek mediálnej podpory, bez peňazí na účte a žiadnych mecenášov. Jej vedenie sa schádzalo na Okresnom úrade Bratislava II a v novom hnutí vládol značný amaterizmus. Ale v počiatku mu nechýbala eufória robiť politiku pre občana, ktorá oslovila verejnosť aj zopár odborníkov svojho fachu. Napríklad vysokoškolských profesorov ekonóma Rudolfa Filkusa, historika Ivana Laluhu a ďalších optimistov. Z médií, ako zrejme prvého, mňa. Lenže v politike už skúsený Michal Kováč v silnom profesijnom postavení, zrelom veku a s veľkým nadhľadom, získaným aj pobytom v Anglicku, si musel plne uvedomiť, do akých ide vážnych rizík.
Prečo sa teda vydal s Mečiarom do „neznáma“ plného nástrah? Veď to mohlo zničiť, čo predtým dosiahol. Prečo on, v bankovníctve renomovaný odborník, až toľko riskoval, ak by pre Slovensko nevidel spoločenský prínos a zmysel nového politického hnutia? Veď vtedy sa ešte spolutvorcovi HZDS nemohlo ani snívať, že nová politická garnitúra bude onedlho žať nevídané úspechy, že sa o rok stane predsedom federálneho parlamentu a o dva už bude prezidentom. Ale potom by sa nepresvedčil, že sa častejšie trestajú skutky dobré než zlé. Ani by nezistil, že nezákonnosť od zákona oddeľuje len úzka čiara, že cesta k spravodlivosti vedie aj nad priepasťou.
Keď som nastúpil u Michala Kováča ako jeho tretí z pracovníkov a prvý zákonne vymenovaný spolupracovník, mohol som v prvé dni úradovať iba na dvore Hradu, kde sme vtedy sídlili. Aj tam by mi chýbal stôl a stolička. Cez ochranku sa už kopili požiadavky najmä od zahraničných novinárov na priamy kontakt na mňa, aby som ich informoval o novom prezidentovi Slovenskej republiky a dianí na Hrade. Hnevali sa, že si nemôžu so mnou dohodnúť osobné stretnutie telefonicky. Zrejme s podobným Kocúrkovom sa v inej krajine nestretli.
Profesijne som sa veľmi hanbil, že som sa bez vlastnej viny ocitol v role nedostupného a mlčiaceho hradného hovorcu, keď som sprvu nemal k svojej práci prakticky vôbec nič - ani kanceláriu, telefón, písací stroj či fax (mobily ešte neboli). Totálne tak zlyhal servis vlády aj parlamentu ako správcu Hradu. Vari sa nevedelo, že Slovenská republika bude mať aj prezidenta? Azda on nepotreboval primerané sídlo, technické či nevyhnutné materiálne potreby pre seba, tlačový odbor aj pre ďalší budúci personál? Temer tri mesiace po vzniku štátu mali postačiť len holé steny starobylých múrov? Už na úvod tak dostal nepočúvajúci autonómny prezident facku s výstrahou na úkor hanby Slovenska.
Tento nepochopiteľný jav a stav, keď som sa domácim a zahraničným novinárom javil ako unikajúci Fantomas, som riešil ultimatívne. Odmietol som vyčkávať, až konečne vzíde nejaká náprava, ale som prezidentovi oznámil, že ak nebudem mať do troch dní nevyhnutné technické podmienky pre prácu, tak končím! Na druhý deň som dostal až nadmerné priestory, z ktorých sa práve odsťahovala podpredsedníčka NR SR Oľga Keltošová, a ktoré neskôr slúžili Vojenskej kancelárii prezidenta.
Ako bývalý novinár som považoval za prvoradú povinnosť včas informovať kolegov o konaní hlavy štátu a dianí v jeho okolí. V tom som našiel u Michala Kováča plnú podporu a žiadne obmedzovanie. Preto sa mi zdá až komické, že si už dnes platí každý úrad hovorcu, ktorý často nič nehovorí, ale radšej mlčí, zatajuje a neraz vedome klame. Ak aj niečo povie, tak len prázdne slová a výhovorky. Je potom ešte hovorcom, informujúcim novinárov, alebo iba servilným advokátom pre prešľapy svojho pána?
Byť na opačnej strane brehu ako Mečiar a to blízko Kováča, nebola výhra. Sakramentsky som sa zmýlil o akomsi dočasnom „aktívnom oddychu“ v komfortnejšej a menej stresovej práci. A potom podľa svojho plánu a dohovoru s prezidentom sa po polroku vrátim do týždenníka Slobodný piatok. Lenže môj zámer a plán vyšli inak - vliezol som z veľkej búrky do prietrží mračien na dobu dvoch rokov. Aj pracovné vzťahy s prezidentom sprvu neboli celkom podľa mojich predstáv. Lebo keď som zavelil v redakcii, tak to platilo do písmenka. Pre splnenie úloh vždy bolo už „včera neskoro“. Ale na novom mieste sa mi mnohé iniciatívy a aktivity len ťažko pretláčali, pretože všetko šlo podľa môjho vkusu pomaly, oklieštene, alebo zišlo vinou súkolia úradných a protokolárnych zvyklostí mimo cielenej cesty.
Na novom pracovisku som sa už o tri dni presvedčil, ako si Slováci potrpia na funkcie. Keď sa zverejnilo, že budem pracovať pre hlavu štátu, potvrdili to mnohé telefonáty, gratulácie, žiadosti či želania. Ľudia akosi automaticky spájajú štátnu funkciu s výhodnou „trafikou“, ktorú treba vyrabovať alebo v nej aspoň lacno nakúpiť. Ale akáže to bola pre mňa trafika? Predovšetkým nová práca bez skúseností, s mnohými problémami, novotami a prekážkami.
Hrad, ako dočasné sídlo prezidenta, prežíval v marci 1993 a pár mesiacov potom obdobie obliehania rôznych žiadateľov a karieristov, aké ešte nezažil. V jeho hradbách som vtedy stretával nielen politikov, straníckych lídrov, ale aj autorov rôznych projektov, návrhov a žiadostí. Každý niečo chcel, alebo presadzoval. Keď ani jedno z toho, tak sa aspoň sám ponúkal prezidentovi do nejakej slušne platenej funkcie ako najvhodnejšia persóna.
Moju rozladenosť so štátnou službou však nezapríčinil prezident, ale častá snaha o nekvalifikované „zásahy“ z bezprostredného okolia alebo zvonka do mojich kompetencií, ktoré som si vždy úzkostlivo chránil. Veď do hokeja, futbalu a politiky zvykne hovoriť kdekto, tak prečo nie aj do mediálnych vecí, keď už každý vie čítať a písať. Preto sa dnes napíše a vydáva viac kníh než je čitateľov. Ani ma neprekvapilo, že niektorí bývalí kolegovia sa chceli pred šéfom blysnúť ako iniciatívni kuchtíci, ktorí vedia variť aj v cudzom hrnci. Ešteže s dvojicou z nich - riaditeľmi odborov Milanom Zemkom a Ivanom Trimajom sa mi veľmi dobre spolupracovalo.
Práve Milana Zemka som prehovoril, aby prišiel pracovať na tlačový odbor ako môj zástupca. Na moju škodu ho však Michal Kováč prevelil a vymenoval za riaditeľa politického odboru, čím ma oslabil a rozladil.
(POKRAČOVANIE.)
