Nový perex: Trojský kôň si zlomil nohu. Demokratická väčšina ožila a vyhrá. Nepomohli mu ani časté prieskumy či nečestné výhody z funkcie predsedu NR SR, z ktorej mal odísť.
Peter Pellegrini sa falošne snažil a bude zrejme ďalej snažiť (v záujme svojho zvolenia za prezidenta) oklamať voličov tým , že práve on je predurčeným politikom, ktorý môže vniesť do našej lživej a dusivej politiky celkom inú kultúru v celospoločenských javoch. Čo vraj môže zabezpečiť práve vzájomne ústretová spolupráca prezidenta s vládou. Lenže táto nedôstojne pasívna predvolebná taktika už stratila u voličov očakávaný výtlak. Svedčí o tom presvedčivé a nečakané víťazstvo Ivana Korčoka.
Takéto tvrdenia a pseudoargumenty, aké šíri Podržtaška, síce znejú v ušiach voliča ako najobľúbenejšia melodická symfónia, ale v skutočnosti ide o presne adresnú a pre občana najnebezpečnejšiu lož a cielené zavádzanie voliča. Pre štát však ide o veľké nebezpečie už v skorej dobe, v ktorej by sa expresne posilnila moc a postavenie Fica na úroveň Orbána.
Prekvapil ma “mediálny zázrak” bulváru, že sa vôbec nehrabe v majetkových pomeroch a súkromí hlavného favorita prezidentskych volieb. Keď potom za všetečný a obľúbený bulvár to urobil dosť bezohľadne a neeticky koaličný partner Danko. Keď sa napríklad okrem iného spýtal Pellegriniho, kto bude jeho prvá dáma?
Z večerných opakujúcich sa správ televízií o útočiacich medveďoch na ľudí som mal pred prvým kolom volieb už príšerný sen, že jeden z nich mi odtrhol ruku. Ešteže boli aj pozitívne správy. Keď na obrazovkách som stále videl (pre radosť a zárobok agentúr) predvolebné prieskumy, v ktorých usmievavý umelec a verný spojenec demokrata Fica neohrozene vždy viedol ako prvý.
To by si mali i jeho váhajúci voliči uvedomiť a dať mu v druhom kole volieb bez rozmýšľania a zaváhania svoj hlas. Aby ako prezident mohol so Slovensko milujúcim premiérom (ruka v ruke) konečne nastoliť svoj jedinečne blahodarný pokoj i prosperitu, o akých sa nám ešte ani nesnívalo a dlho snívať ani nebude. V televíznych diskusiách je častá otázka: Aký by mal byť nový prezident? Na to je však jednoduchá odpoveď, taký aký bol za premiéra Mečiara Michal Kováč a nie aký by bol určite Peter Pellegrini. Veď medzi Mečiarom a Ficom už nevidím nijaký rozdiel. Dokonca si myslím, že ten druhý štvrtého vládnutia je pre občanov a Slovensko omnoho nebezpečnejším a škodlivejším.
V mnohých pracovných stretnutiach s prezidentom Kováčom som sa presvedčil, že bol dobrým psychológom. Veď sa denne stretával s rôzne orientovanými a motivovanými ľuďmi, ako aj s neočakávanými dramatickými situáciami. V týchto dialógoch a vzťahoch sa vždy ocitol v nevýhodnej, nepripravenej pozícii, čo prekonával vďaka umeniu diplomacie, schopnosti nadhľadu a improvizácie. Michal Kováč si svojich partnerov, ich výroky a názory, zakaždým vytriedil, a zároveň zhodnotil, kým si o niečom či niekom vytvoril obraz a vlastný názor.
Aj cez prizmu a drobnohľad ako človeka zmení veľká funkcia a moc, som hodnotil Michala Kováča ako prezidenta a svojho šéfa. Musím však uňho zdôrazniť vzácnu vlastnosť, ktorú som si najviac cenil. Najvyššia funkcia v štáte ho v ničom nezmenila. Jemu nezachutila moc, ktorá izoluje slabého človeka od svojho okolia. Spoznal som osobne desiatky významných ľudí, ale drvivú väčšinu z nich zmenila práve „veľká funkcia“. Čakal som, že aj hlavu štátu aspoň v niečom zmení najvyšší post, ale našťastie som sa nedočkal žiadnej zmeny.
Prvých sto dní prezidenta Kováča hodnotili tlačové médiá pozitívne. Nijaké výhrady (skôr uznanie) voči prvej hlave štátu nevyjadrili ani jednotliví predsedovia vládnych a opozičných parlamentných strán, s ktorými som v tej dobe zrealizoval tlačou publikovanú anketu (Mečiara som neoslovil).
Ale prečo potom Michal Kováč zanedlho vyhasol v médiách ako vyhorená sviečka a v časti spoločnosti bol až nenávideným politikom? Pretože Slovenská televízia, Slovenský rozhlas v područí Mečiara a ním už aj značná časť tlače mu neposkytovali priestor na vyjadrenie osobných stanovísk, názorov či obhajobu na neoprávnenú kritiku, ale o to viac o ňom šírili dezinformácie, klebety a podsúvané lži.
Súkromné televízie ešte neexistovali, z rádií vysielalo len Rádio Twist, ktoré spolu s denníkmi Národnou obrodou a SME zachovávali ako jediné média pri takzvaných „škandáloch“ o prezidentovi profesionálny prístup a objektívnosť. O hlave štátu sa čoraz intenzívnejšie fabrikovali negatívne fámy či vymyslené obvinenia. Veď v pokrivenej spoločnosti pravda vždy bolí a nudí, ale lož zabáva. Lenže ani o pravdu, ani o zábavu tu nešlo, lebo hlavnou správou každého dňa boli účelové klamstvá.
Premiér Mečiar hneď od vzniku štátu začal spochybňovať ústavné kompetencie prezidenta a vytváral proti nemu skryté úklady či vymyslené kauzy. Tie mali narušiť Kováčovu suverenitu v najvyššej funkcii a zmeniť ho na servilnú figúrku. Ostrie týchto zjavných a kamuflovaných útokov sa pokúšal naštrbiť Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady, v úlohe neformálneho mediátora. Raz mesačne sa tak konali spoločné stretnutia troch najvyšších predstaviteľov krajiny, ale bez konkrétnych výsledkov. Veď v skutočnosti nešlo o úprimnú snahu riešiť nedorozumenia, ale o to ako učičíkať prezidenta, postupne ho zoslabovať, znemožniť a podvoliť ho tak zámerom premiéra.
Názorové napätia i rozpory medzi prezidentom a premiérom vypukli hneď po vzniku štátu. Ich nepríjemný pach zasahoval aj do mojej práce riaditeľa tlačového odboru. Z pracovnej pozície som ťažko niesol prílišnú umiernenosť a tolerantnosť Michala Kováča, ktorý útoky voči sebe dlho trpel a zámerne prehliadal.
Michal Kováč splnil svoj sľub, že bude prezidentom všetkých občanov. Umožnil aj opozičným stranám, aby mali v jeho tíme zastúpenie. Preto Na Hrade sa zišlo rôznorodé politické zafarbenie.
Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu premiér zopakoval začiatkom novembra 1993 zámer zlomiť autonómnosť Michala Kováča, keď si vynucoval povýšiť jeho najvernejšieho služobníka Lexu na ministra, obhospodarujúceho celý štátny erár. Dobre vedel o postoji prezidenta k navrhovanému členovi vlády.Ten už predtým vyhlásil, že sa radšej vzdá svojho miesta, ako by mal Lexu vymenovať do akejkoľvek významnej funkcie.
Táto nátlaková provokácia sa stala po odstúpení ministra hospodárstva Černáka, ktorý zároveň šéfoval vládnej Slovenskej národnej strane. Podľa Ústavy malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorú mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne zatlačiť na prezidenta, keď bežnú zmenu zneužil na akt návrhu na „novú vládu“ aj s ultimátom, že buď Kováč schváli všetkých členov kabinetu (vrátane Lexu), alebo žiadna vláda nebude.
Ale potom by prepukla vládna kríza nového štátu na mape Európy s vnútro i zahraničnopolitickými dôsledkami. Za čo by bol zodpovedný prezident. Konšpiratívny Mečiar vykonštruoval drámu s účelovým epilógom, keď chcel dosadiť svojho obľúbenca za capa záhradníka.
Jeho ultimatívny hókus - pókus vyvolal na porade u hlavy štátu veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nezhodli. Prezident sa ocitol pod veľkým psychickým tlakom a zlomovým rozhodnutím. Premiér ho zovrel do klieští, lebo práve on mal zodpovedať za nepredvídateľnú krízu, ktorú mu zosnoval mocný konšpirátor.
Kauza s Lexom nastala v piatok poobede práve pred odletom Michala Kováča do Bruselu na rokovania s predstaviteľmi Severoatlantickej aliancie (NATO) o vstupe Slovenska do tohto vojenského zoskupenia. My sme rokovali do noci, až kým prezident správne rozhodol, že negatívny vládny návrh bude riešiť až po prílete domov. Získal tým čas, ktorý znervóznil premiéra, ktorý očakával jeho rýchlu kapituláciu.
Po prílete prezidenta z Bruselu netrpezlivý premiér hneď v pondelok večer prifrčal na Hrad, aby rokoval s prezidentom zoči-voči o svojom návrhu. Keď si Mečiar nevedel vynútiť Kováčov súhlas na vládu s Lexom, tak naňho apeloval ako na bývalého podpredsedu HZDS, že budú voľby, strana má prázdnu kasu a jeho potrebuje za ministra privatizácie, aby stranu finančne „zabezpečil“. Túto nehoráznosť premiéra mi zopakoval prezident hneď v utorok ráno: „Pán Sitko, vari by som mohol po výroku predsedu vlády, aby Lexa nakradol do straníckej kasy, schváliť za ministra?“
Ešte v nedeľu poobede, kým Kováč večer priletel z Bruselu, som mu pod prah vchodu do jeho domu podstrčil analýzu s argumentmi, prečo by nemal vymenovať kabinet s Ivanom Lexom. Do rúk ochrankárov som ju nechcel dať, lebo by si ju zrejme skôr prečítal premiér než adresát. Ako jeden z argumentov som uviedol, že Mečiar chce Kováča okrem iného aj pokoriť, aby v politickom a občianskom spektre stratil tvár, ukázal sa pred verejnosťou, že nekoná samostatne, nadstranícky, ale len ako bábka premiéra a predsedu HZDS. Prezident táto vážna kauza varovala, do akej pozície lokaja sa ho snaží vmanévrovať mocichtivý šéf kabinetu.
Prestrelka najvyšších ústavných činiteľov však pokračovala aj v médiách. Predseda vlády v televíznom Press klube tvrdil, že mu prezident pôvodne prisľúbil, že prijme jeho návrh aj s navrhnutým ministrom privatizácie Lexom. Kováč vzápätí dôrazne vyhlásil novinárom, že ide o zjavnú lož. Následne prišla na Hrad vláde poplatná Slovenská televízia, aby hlavu štátu pritlačila a vyostrila kritickú situáciu. Prezident si však zachoval pokoj a rozvahu, nedal sa otázkami redaktora vyprovokovať a zmiasť. Odpovedal štátnicky a zodpovedne:
„Verím, že koalícia pochopí môj postup a bude schopná predložiť mi nový návrh. Veď osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu. Jeho dôveryhodnosť sa vo svete zvyšuje vtedy, keď všetky ústavné orgány a ich predstavitelia rešpektujú v súlade s ústavou a zákonmi deľbu moci, pričom vzájomne úzko spolupracujú.“
Ešte ani spor s ultimatívnym návrhom premiéra v médiách neutíchol a už impulzívny Mečiar vyvolal ďalší incident. Keď nová vláda, v ktorej však už nebol Ivan Lexa, skladala ústavný sľub, znova lživo osočil hlavu štátu: „Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, ak môžeme rátať aj s podporou vašou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude mať rovnakú hodnotu aj v deň druhý ...“
Ešte ani nedokončil svoje klamstvo, keď diváci na obrazovkách videli ako Ivan Gašparovič, predseda parlamentu, neprotokolárne potiahol Michala Kováča za rukáv. Zabránil tak okamžitej reakcii, ktorá by naisto vyvolala ďalší škandál. Mal však potiahnuť za jazyk svojho straníckeho šéfa, aby neklamal a nevystrájal
P.S. : Pri aktualizácií perexu som nenapísal ani 120 znakov a údaj administrácie ukázal 178 znakov. Takže tento nehorázny nezmysel a technický zásah mi bránil aktualizovať samotný blog. Potom mi síce zverejnil moju reakciou na tento kritický stav, ale už nie i nový aktualizovaný text perexu blogu. Škoda, preto už rezignujem na jeho zmenu a zverejnil som ho priamo v úvode článku. Ospravedlňujem sa čitateľom za tento neštandardný postup. Článok ma za päť hodín od zverejnenia 246 čitateľov, či je to málo alebo akurát to nech posúdia samotní čitatelia.
Šikana, diskriminácia a cenzúra blogu vrcholí. Za spolu dvanásť hodín od zverejnenia sa uvádza počet čitateľov prírastkom 65 - krát (spolu 311 -krát). Pričom ide o príspevok, ktorý usvedčuje o klamstve hlavnej tézy v kampani Pellegriniho, že Slovensko nevyhnutne potrebuje vraj "pokoj" medzi novým prezidentom a terajším premiérom. Toto falošné, nereálne klamstvo potenciálne veľkých škôd dôsledne konkretizujem bez pozitívneho výsledku (311 - krát čítaní), na vzťahoch Mečiara s Kováčom. Aj náš pokojamilovný prvý prezident si veľmi želal slušnú, aspoň základnú ústavnú spoluprácu so škodcom štátu V.M., Dlho mu ustupoval, kde sa len dalo, vyhýbal sa konfliktom a všetci vieme ako to nakoniec dopadlo.
(POKRAČOVANIE.)
