V zlomových časoch sa hystéria a história dejín zvykne opakovať a najmä prepisovať v rôznych paradoxných podobách. Niekedy v podobe vážnej drámy a inokedy smiešnej frašky. Dokonca výnimočne aj pravdivo.
Zažil som od vojnového slovenského ( vraj samostatného) štátu veľa zmien v údajných „demokratických režimov“. Preto sa mi každá („vždy nevyhnutná“) požadovaná zmena moci javí teraz nanajvýš podozrivo. Pričom jej skutočný dôvod a neraz skrytý materiálny či iný zámer sa mi preto ľahšie, objektívnejšie a včasnejšie odhalí a odhadne než mnohým, médiami manipulovaným občanom.
Pomáha mi v tom moja bohatá a špecifická osobná skúsenosť účelovo nezainteresovaného pamätníka. Práve tá mi umožňuje bystrejší postreh a úsudok aj v krízových udalostiach dneška, než môže mať z internetu múdry či televíziou dezinformovaný dnešný súčasník.
Najmä však ten občan, čo tvrdí, že ho politika nezaujíma. Práve ten, čo získal informácie a svoj neomylný „politický nadhľad“ z rôzne interpretovaných a účelovo posudzovaných informácií a poznatkov. Ale často len účelovo podaných poloprávd a lží.
Preto ma nikto ešte nepresvedčil, že akýkoľvek vážny dôsledok a problém v spoločnosti môže mať iba jednu príčinu či dôvod. Ako sa to tvrdí teraz, že jediným vinníkom našej biedy a úpadku je terajšia neschopná a zlo páchajúca vláda.
Lebo z dlhoročnej praxe svojho osobného života viem, že o čo je politický či iný problém komunity objektívne vážnejší, o to býva zakaždým tiež zložitejší. Aj o to je zároveň komplikovanejšie jeho samotné vhodné riešenie. Pretože to si vždy vyžaduje primerane dlhý čas.
Preto je absurdná požiadavka médií, aby vláda chronicky zanedbané vážne nedostatky (pretrvávajúce desaťročia) v akejkoľvek sfére vyriešila za vyše dva roky. A vždy rýchlo, správne a dobre. Najmä ak na riešenia chýbajú aj veľké financie.
V politike dnes opozičných korupčníkov sa teda pýtam: Prečo ste tieto desaťročia hnisajúce bolestivé rany občanov už dávno nevyliečili? Veď vtedy ste vládli bez kríz a namiesto toho však beztrestne kradli?
Takže ma nikto nemôže presvedčiť, že za súčasný morálny, hospodársky a politický marazmus, rozvrat a korupciu už skoro všade, kde sa dalo a ešte dá kradnúť, môže práve dva roky a osem mesiacov protikorupčná Matovičova či Hegerova vláda. Vari u nás už od roku 1989 (za všetkých vlád) sa nehorázne nekradlo? Azda ani po celý čas neexistovali korupčné spojenia mafií politikov a budúcich ctených a vážených oligarchov?
Preto neprekvapuje, že teraz vytiahnutý na verejné svetlo z Pandorinej skrinky dlho zapáchajúci „kostlivec“ začal v rozkradnutom a skorumpovanom štáte silno smrdieť, Tiež mnohých korupčníkov ohrozovať v ich kriminálnych ziskoch a strašiť pre stratu slobody.
Toto tvrdenie, že korupcia u nás mala a ešte má hlboko zapustené korene prakticky v celom štáte, potvrdili jej mnohé odhalenia, obžaloby a súdy. Tieto zločiny potrestať však bude so zreteľom na vznikajúci politický vývoj pre represívne zložky každým dňom čoraz ťažšia, existenčne ich ohrozujúca úloha.
Mrazí ma, keď sa potom pozerám na výsledky už skoro hrôzostrašných prieskumov, ktoré akoby zadarmo objednávajú až pričasto od vzniku novej vlády najmä Markíza a JOJ na strašenie skutočných demokratov. Aj tie negatívne vplývajú na myslenie a úsudku Slovákov v najvážnejších otázkach demokracie u nás.
Týka sa to najmä volebných preferencií Smerov jeden či dva a zmŕtvychvstanie z hrobu politických mŕtvol Fica, Pellegriniho a ich spoluvinníkov korupcie. Tiež nárekov u polovici občanov po vláde silnej autokratickej ruky. Aj v ich nemorálnom úsudku pri hodnotení genocídy Rusov na Ukrajine. A navyše z nich až 45 - percent plače nad stratou istôt z éry komunistického režimu.
To všetko sú mnohovravné a varovné signály, akási vzorová ukážka o nebezpečí ohrozenia demokratických práv a samotnej demokracie u nás. Príčinou tohto už nášho všeobecného úpadku štátu za 30 rokov jeho existencie však nemôže byť súčasná vláda. To je naozaj mediálna hlúposť. Ja by som ju hľadal v komplexe príčin po roku 1989 a videl všeobecne takto:
V oných novembrových dňoch po páde komunizmu, keď nám nečakane spadla do lona sloboda, dostal som vtedy najkrajší dar života. Následná občianska aktivita, solidarita, angažovanosť a optimizmus razom vytryskli z temnôt na povrch, takže sme sa konečne cítili bez okov.
Keďže iba človek oslobodený od útlaku a pretvárky má blízko k mravnosti, mysleli sme si o sebe, že sme už morálnejší a lepší než desaťročia predtým. A tak sme aj v prvé dni slobody konali. V prospech všeobecného dobra a nádejnej prosperity, čo však rýchlo zhasla vidina a pahltnosť po rýchlom zbohatnutí z majetku eráru.
Pretože každý z nás nesie v sebe minulosť, každý myslí a koná podľa svojich vedomostí, skúseností, mravnosti, záujmov a možností. Lenže verejnosť, ohúrená ľahkým víťazstvom nad porobou s osobite vágnou predstavou o slobode a morálke, sa vo svojich očakávaniach veľmi zmýlila a ešte viacej sklamala.
A následne aj zatrpkla a zasa upadla do apatie, závisti, nenávisti ku všetkému novému bez ilúzií. Keďže sa nesplnili jej v podstate nereálne náročné očakávania po páde komunizmu. Čo potom bolo v rozpore s jej predstavami a najmä materiálnymi nárokmi. Preto sa príliš rýchlo vrátila k starým zvykom, mravom a neporiadkom.
V rodiacej sa novej, nádejne očakávanej dobe sa potom znova zahniezdili aj u nových politikov staré praktiky vládnutia – osobná výnimočnosť, privilegovanosť či prax politických klamstiev a podvodov. Navyše pribudol nový fenomén o rýchlom zbohatnutí formou netrestaného zlodejstva, ktorý v socializme iba živoril a sa aspoň „navonok“ prísne trestal.
Priam tragické bolo, že historickú zmenu spoločnosti po páde komunizmu potom zavŕšili tri desaťročia nepotrestané obrovské krádeže štátneho majetku. Ten, čo sa zrodil zo žobráckych platov, osobného odriekania a osobnej neslobody drvivej väčšiny občanov.
Takže z celej plejády sociálnej či inej biedy života si Slováci zapamätali len jedno - iba sociálne istoty. Pričom na všetky neľudské zlá socializmu zabudli. Nezabudli však na dôsledky tzv. „rýchlej privatizácie“ a rabovania štátneho majetku.
Hneď na počiatku privatizácie bolo celé hospodárstvo Československa v rukách politických nomenklatúr a persón bývalého režimu. Aj celý erár a ekonomika Slovenska bola ešte v ich moci. Pričom mali aj neporovnateľne ekonomické poznatky a informovanosť o podnikaní aj vo svete, aké nemal bežný občan.
A práve túto nevídanú výhodu a prednosť využili budúci zbohatlíci a korupční zlodeji z vyšších sfér autokratického režimu. A zneužili ich na rozkradnutie celého štátneho majetku a vykradnutie dnes už našej nemajetnej banánovej republiky.
Na záver blogu uvediem aspoň jeden konkrétny príklad beztrestných super krádeží aj o vzniku celonárodnej korupcie a oligarchie za vládnutia autokrata Mečiara. Ten hneď po svojej druhej defenestrácii z funkcie premiéra zistil, že politická moc bez hospodárskej sily je iba pevnosťou z hliny. Túto nevyhnutnosť pre každé autokratické vládnutie však pochopil dôsledne a brutálne.
A tak vytvoril Fond národného majetku na vyrabovanie krajiny. Ten potom prežil bez zmien vyše dvadsať rokov, až pokým bolo čo kradnúť. Práve Fond slúžil na právne ošetrené nehorázne zlodejstvá, v rámci ktorých sa netransparentne a beztrestne rozdával podľa utajených pokynov vlády spoločný majetok.
Politici pri vesle bez akejkoľvek právnej zodpovednosti rozhodovali, komu čo dať a za akú províziu úplatku. A nimi vymenovaní služobníci vo „Fonde zlodejstva“ (FNM) kolektívne, komisionálne, bez osobnej trestnej zodpovednosti vykonali to, čo mali podľa ústneho či telefonického príkazu urobiť. Veď aj im sa ušiel zo spoločného koláča drobný kúsok.
Takže vylučujem, že by práve vlády Matoviča a Hegera zodpovedali za dnešný kritický stav a ohrozenú demokraciu v krajine. Vinníkov je rôzna plejáda politikov a spolupáchateľov rabovania z minulosti a dneška. O tom však budem už konkrétnejšie písať a ich aj viac konkretizovať v budúcom samostatnom blogu.
Z dôvodu, že hlavní vinníci hroziaceho rozvratu štátu a možnej krízy demokracie nie je vláda. ale mnohé iné príčiny a subjekty po vzniku jeho samostatnosti, dovolím si mať rozdielny názor na časť prejavu pani prezidentky, ktorú čítala vo svojej správe poslancom NR SR:
„Takto to ďalej na Slovensku nemôže ísť bez toho, aby boli ničené zvyšky dôvery verejnosti a súdržnosti našej spoločnosti. Ak to vláda nedokáže zvážiť, potom nám hrozí, že politická kríza prerastie do vážnej krízy demokracie. V takom prípade bude lepšie umožniť občanom nanovo si vybrať svojich volených zástupcov.“
