Veď tým len posilňuje ohrozených drzých korupčníkov z agresívneho deštrukčného Smeru, jeho odnože falošného Hlasu a mocnej korupčnej mafie oligarchov (majiteľov médií). Jej kritika má aj iný nebezpečný rozmer, o ktorom som podrobnejšie písal v blogu SME ešte 24. augusta pod názvom „Premiér kontra prezidentka. Či naopak?“
Keďže som osobne spoznal pomerne dosť politikov a ich minulosť od vzniku nášho štátu, tak si dovolím stručne pripomenúť tú pre dnešok aktuálnu a varovnú. Aké vtedy ohavnosti, lži, osočovania a kriminálne činy dlhé roky osnoval premiér Mečiar proti prezidentovi Kováčovi. Aké potom boli toho dôsledky. Aký rozklad tým spôsobil v myslení a konaní celej spoločnosti. Aj veľmi žalostný obraz o Slovensku v zahraničí ako o diere Európy.
Vtedy aj v Čechách ostro iskrilo aj vo vzťahoch medzi arogantným a neústupným premiérom Václavom Klausom a ústupčivým i kultivovaným prezidentom Václavom Havlom. Ale nikdy z toho nevzplanul oheň, teda to, čo na Slovensku. Ani na verejnosť nič tam nepreniklo. Pretože obaja Václavovia si uvedomili, akú škodu by ich verejný spor spôsobil pre Českú republiku a tiež pre ich štátnickú reputáciu.
Už 6. októbra som zverejnil na (sitko.blog.sme.sk) komentár s názvom: „Hrá sa na nedôveryhodnosť premiéra, aby padla vláda a vznikla nová“. Blog mal pozitívny ohlas, ale bol tiež neprajníkmi premiéra aj spochybňovaný. Vraj ide .o fabuláciu senilného starca alebo len označenie, že som „vševedko“. Ale až teraz sa v médiách objavilo po vyše 9-mesačnom mediálnom lynči predsedu vlády vtedy „skryté tajomstvo“. Rôzne politologické, politické a občianske „náreky“ „tiež“ kritikov Igora Matoviča o potrebe ho čo najskôr vymeniť v kresle premiéra za iného prijateľného a neškodného politika.
Riešenie tejto zmeny vlády by bolo v podstate jednoduché, ale v praxi dosť ťažko realizovateľné. Predovšetkým by sám premiér pod tlakom lží médií, vyvolanej nespokojnosti „verejnej mienky“ a tým došlo k vážnej destabilizácii vládnej koalície by to už nevydržal a podal demisiu.
Ak by sa tak predsa stalo, potom by sa museli koaličné strany dohodnúť ktorého iného politika zo svojich nekompaktných radov navrhnú prezidentke za nového premiéra. Či zradcu z Oľano alebo zo SaS Sulíka? Iní by ťažko mali túto šancu. Lenže takú možnú dohodu by však znemožnili rôzne osobné záujmy vo vnútri koalície a ešte viac koristnícke záujmy aj vplyvy z vonkajšieho prostredia.
V takom prípade, aby sa predišlo pre odpor koaličných i opozičných poslancov (zo straty mandátu) nežiadúcim predčasným voľbám, hľadalo by sa iné riešenie vládnej krízy. Predpokladám, že by sa „našla“ zhoda s prezidentkou na spoločne vyhovujúcom mene nového premiéra. Samozrejme, bez iných zmien v terajšej vláde. S veľkou pravdepodobnosťou by to bol bývalý rival prezidentky aj spolustraník, ktorý jej uvoľnil cestu do prezidentského paláca - vedec, podnikateľ s nepošramotenou povesťou Róbert Mistrík.
Ten by až tak príliš nestrašil ani kriminálom ohrozených oligarchov ako Igor Matovič. Bol by prijateľnejším šéfom vlády pre mnohých oponentov I.M. Ale si nemyslím, že by bol lepším premiérom do tohto bláznivého a chaotického nečasu.
Samotná hra na predčasné voľby je v dnešnom politickom a spoločenskom vývoji až príliš deštruktívna a našťastie aj nereálna. Slúži výlučne iba na to, aby v terajšej jeho fáze mali opozičníci Fico, Pellegrini, Blaha, Raši či iní „pyrotechnici“ v médiách dôvod a možnosť harašiť proti Igorovi Matovičovi a čo najviac politicky ničiť jeho renomé u nespokojných občanov pre dôsledky Covidu 19. Aj preto Markíza a iné médiá si kupujú drahé a nadmieru časté predvolebné účelové prieskumy o preferenciách strán a politikov. Tie by inak nikdy neuzreli svetlo obrazoviek..
Ale aj v parlamente počtom bezvýznamní opozičníci môžu byť pre oligarchov užitoční ako akási „povolebná“ záloha, alternatíva a zbojnícka chasa. Pretože vládna koalícia má stále v parlamente ústavnú väčšinu, ktorú akcieschopne preukázala teraz v čase pandemickej krízy schválením ústavných zmien v otázke výnimočného stavu. Takže možnosť predčasných volieb (ani nie po ich roku) je len vrúcnym želaním záchrany Róberta Fica a jeho kumpánov.
Veď takto silná výkonná moc sa v celom demokratickom svete politicky rešpektuje bez výhrad. Skutočným nebezpečím pre súčasnú vládu je však nebezpečný nárast pandémie a tým aj možný kolaps ekonomiky, v čom vidia svoju jedinú šancu deštruktori štátu.
