Takto odpovedali po roku 1989 základnej politickej zmeny najmä voliči týchto strán na navonok až absurdnú otázku prieskumu: Či Slovensko potrebuje silného a rázneho lídra aj za cenu, že sa bude pohybovať na hrane zákona? Až 60 percent opýtaných sa s touto pre demokraciou a právny štát alarmujúcou pohromou stotožnilo.
Preto, ak je prieskum objektívny, tak potom naša krajina už kráča po ceste do „Absurdistanu“... Von z NATO a Európskej únie do imperiálnej a neslobodnej veľríše chorobného diktátora aj masového vraha Putina.
Ešte viac tento katastrofický vývoj u nás (v myslení a pomätení dezinformovaných hláv) potvrdil aj iný alarmujúci prieskum. Ten prezradil, že sa v dnešnej svetovej kríze, ktorá ničivo pôsobí na život každého Európana, sa už naši občania doslovne zbláznili.
V ňom mali odpovedať v podstate na bezproblémovú otázku: Či vo vraždiacej zločineckej vojne napadnutej Ukrajiny by mali zvíťaziť vrahovia civilistov, starcov, matiek a detí, alebo brániaci svoju krajinu, slobodu aj nás, vlastnú identitu Ukrajinci? Až vyše polovica z opýtaných odpovedali, že vraždiaci okupanti!
ide o prekvapivo paradoxný, ohavný a nemorálny prejav bezcitnosti až cynizmu v našom spoločenstve. Aj po všetkých našich skúsenostiach s Rusmi v roku 1968. Ale najmä po autentických obrazoch z tejto barbarskej novodobej vojny, po premyslenom ničení infraštruktúry napadnutej krajiny a predovšetkým teroru voči Ukrajincom.
Keď barbari niekdajšej veľríše sa neštítia ani stredovekého mučenia a vraždenia Ukrajincov ide o ohavný obraz nemorálnosti, bezcitnosti a cynizmu všetkých týchto politicky zaslepených občanov. Ale tiež už chorého a skorumpovaného nášho spoločenstve bez rozdielu politickej príslušnosti.
Tento nový poznatok je o to viacej alarmujúci pre demokraticky mysliacich a slušných občanov. Pre tých, ktorí ešte nezabudli na barbarstvo „východných bratov“ po zákernom nočnom napadnutí Československa v auguste 1968 s ich následnou 20-ročnou okupáciou a na jej dôsledky a následky.
Keď vyše švrťmilióna ľudí si vtedy zvolili radšej osud v emigrácii a začínať tam od piky než zostať v rodnej vlasti. Keď ďalších možno až polmilióna, prevažne profesijne zdatných odborníkov prišlo o chlieb a skončilo v nekvalifikovaných zamestnaniach, aby uživili rodiny. Nehovoriac o mnoho zavraždených spoluobčanov okupantmi priamo v uliciach napadnutej krajiny..
Ako aktívny pamätník tejto dvadsaťročnej pohromy viem a som to i osobne zakúsil, že ten, kto nestratil hrdosť a česť, vyjadril nesúhlas s okupáciou, nesklonil pred okupantmi a ich sluhami, bol následne rôznymi spôsobmi šikanovaný a diskriminovaný aj so svojou rodinou. Ani keď mal mimoriadne nadané deti, tak im kolaborantský režim neumožnil vyššie vzdelanie a kvalifikáciu. Až na šťastné výnimky.
Takže po roku mocného a jednoznačného odporu temer celej spoločnosti u nás (bez rozdielu na politické, etnické, náboženské či iné rozdiely v populácii) postupne zmenili svoj nekompromisný postoj. A tak nastala nemorálna éra kolaborácie s prosovietskym režimom u drvivej väčšiny jeho pôvodných odporcov.
Po roku 1969 hlboko ohli chrbát pred okupantmi a ich domácimi prisluhovačmi. V rámci upevňovania vzťahov s bratmi okupantami v rámci starej, renovovanej a Kremľom vynútenej „spevohry“: „So Sovietskym zväzom na večné časy!“. Žiaľ, boli to predovšetkým prominenti z radov kultúry a ľudia z iných spoločenských elít, túžiacich po načas vyhasnutej sláve a strate viacej peňazí.
Táto vynútená kolaborácia aj nemorálnosť mala a má ešte dodnes veľký vplyv a dopad na hlboký úpadok morálky u nás. Práve V tom je zásadný rozdiel medzi nami a Ukrajincami. Lenže oni sa snažia okupácii ubrániť a tak ochrániť i našu slobodu.
Ale my sme ich nemohli. Boli sme iba na Západe ďaleká gubernia, satelit a rebelujúci spojenec Ruska, ktorého vzdor nesmel vzbĺknuť v oheň. Ten napokon sa predsa ničivo rozhorel na rozpad „Sajúza“ ako dôsledok ničivej „perestrojky“ Michaela Gorbačova jeho hrobára. Preto sme márne najprv s agresorom asi mesiac v Moskve bezvýsledne „rokovali“ a potom s ním o to viac museli, ale sčasti aj ochotne kolaborovali.
Pre mňa pamätníka mnohých na Slovensku zvrhlostí, nemorálnosti a ničomností už od jeho vojnového štátu sú oba prieskumy, ale aj tie na čele ktorých sú v budúcich voľbách dlhodobo favorizuje korupčný Smer a jeho prijateľnejší, o nič lepší odvar číslo DVA.
Politicky i občiansky ide však o celkom nepochopiteľné javy. Pre mňa sú dokonca nepredstaviteľné, aby opäť vládli tí, čo vyše desaťročie rozkrádali našu chudobnú krajinu. Pričom ide práve o tých istých politikov, ešte donedávna politických mŕtvol, z ktorých lona vyrástli už desiatky kriminálnikov.
Tí sú buď už právoplatne odsúdení a sedia, alebo čakajú ako obžalovaní na súd. Všetci sú však nominanti Smeru do významných funkcií v štáte, aby pre seba aj vtedy vládnucu stranu nehorázne a beztrestne kradli a nehorázne, bez hanby a obáv z trestu okrádali všetkých spoluobčanov.
Tento náš korupčný mafiánsky štát počas vlád Fica výstižne a kvalifikovane charakterizoval známy renomovaný komentátor a bývalý poradca prezidentky Marián Leško. V rozhovore (Denník N 10.9.) „Hegerova vláda visí na šnúrke od Kuffovych gatí“, na jednu z otázok redaktorky odpovedal takto (najskôr jej otázka):
„Úrad špeciálnej prokuratúry sa dlhodobo sťažuje na to, čo v téme spravodlivosti robí týždenník Plus 7 dní, vlastnený Pentou. Často spochybňuje prokurátorov a sudcov bez toho, aby ich oslovili. Teraz urobili rozhovor s bývalým šéfom operatívy NAKA Jánom Kalavským, ktorý je na úteku v Bosne a Hercegovine. Bol to Kalavský, kto začal vojnu v polícii tým, že vypovedal proti vyšetrovateľom NAKA. Ako ste ten rozhovor vnímali?“
(Odpoveď Mariána Leška): „Ako súčasť organizovanej, dôkladne pripravenej a realizovanej kampane, ktorej cieľom je zdiskreditovať vyšetrovateľov, ktorí sa zaoberajú najzávažnejšími prípadmi. Vo chvíli , keď prišli vyšetrovatelia na oligarchov, politické špičky, zdvihol sa primeraný odpor a kampaň proti vyšetrovateľom. Aby sme uverili, že manipulovali vyšetrovania, odohráva sa vo viacerých rovinách. Prvá rovina je politická: vieme , kto sústavne útočí na vyšetrovateľov a na špeciálnu prokuratúru, kto zvoláva týždenne tri-štyri tlačovky, len aby si kopol do policajtov a prokurátorov špeciálnej prokuratúry. Vieme aj to, ako a čím mu pomáha jeden člen vládnej koalície Sme rodina. Ďalšia rovina je inštitucionálna. Politici, ktorí prichádzajú s obvineniami o zvieratách v NAKA, alebo mafii vyšetrovateľov, na to používajú dosť falošné podklady, ktoré im dodáva vedenie SIS, vedenie krajskej prokuratúry a bohužiaľ aj vedenie generálnej prokuratúry. Tretia rovina je mediálna, kde médiá, ktoré sú nejakým spôsobom ovplyvňované oligarchami, alebo straníckymi priaznivcami ohrozených skupín, vytvárajú mediálne zázemie na to, aby sa o vyšetrovateľoch hovorilo, že sú zvieratá a páchajú neviem aké trestné činy.“
Tak ako týždenník Penty však účelovo dezinformuje verejnosť aj médiá v rukách oligarchov. Sú tak iba reproduktorom ich osobných a zištných záujmov. Následne vzniknuté toho celospoločenské škody sa ťažko dajú vyčísliť, ale ich konkretizáciu o týchto účelových škodcov deformácii politického vývoja u nás aj samotný dôvod šírenia veľkých lží médiami na to mám poruke desiatky konkrétnych príkladov.
Spomeniem aspoň jeden prípad z dnes v nedeľu, keď v diskusiách RTVS a Markízy mohli opäť (ako vždy) drzo šíriť lži a prekrútené polopravdy, zavádzať tak verejnosť klamári Róbert Fico a Erik Tomáš. Potom nemôžem mať dôvod až sa toľko čudovať, že v prieskumoch je vyše polovica opýtaných a dezorientovaných respondentov za víťazstvo v ukrajinskej vojne Rusov. Tiež, že túži mať po voľbách na čele výkonnej moci autokrata, napríklad osvedčenú dvojicu „schopnú všetko“ – Fica a Pelegriniho.
Aby práve Oni zaviedli v štáte znova poriadok z čias socializmu. Tiež odstránili u nás čarovným prútikom súčasný chaos a nepokoj davu, nespokojnosť oligarchov a najmä zabezpečili pre občanov rozprávku sociálnych istôt a nárokov bez dôsledkov svetovej krízy.
Keďže vraj už nebudú až toľko kradnúť než predtým, tak potom ani trestné orgány nebudú mať toľko práce a budú rešpektovať vzájomný zmier svoju nečinnosť v trestných veciach pre spokojnosť a dobro ohrozenej, korupčne ziskuchtivej mafie. Samozrejme, že pod zástavou niekdajších „svetlých zajtrajškov“ a rigoróznych opatrení socialistickej strany Smeru (pardón omyl – dnes vraj už sociálnej).
Keďže táto vážna téma si vyžaduje rešpektovať jej mnohé súvislosti, dôsledky a konkrétnosti, preto sa k nej v samostatnom blogu čoskoro vrátim.
