(Dokončenie prvej časti blogu.)
Myslím, že je vážnou chybou, keď z politického hrobu vstali zombíci, ako Ivan Šimko a Mikuláš Dzurinda. Je nepodstatné sa v blogu príliš zaoberať ich politickou minulosťou, čo v nej bolo dobré a čo naozaj zlé. Pre mňa celkom postačí, že hovoria o všetkom možnom, ale obaja mlčia o svojom politickom postavení a pôsobení v čase vzniku umlčiavanej Gorily.
Aj to nič, čo teraz o nej vyzradili, mi veľa povedalo. Vyznieva to skôr komicky, ale vôbec nie presvedčivo a logicky. Vraj o genéze jej zrodenia bližšie nevedia vôbec nič. Ani to, že pokladník ich vtedy vládnucej strany SDKÚ si zakaždým na Vazovke len nezáväzne „podebatil“ s najvplyvnejším oligarchom Penty Haščákom.
Vraj si tam spolu vypili iba šálku kávy. Na rozdiel od Fica, ktorý tam pil výlučne kokakolu. Preto ich opätovný iniciatívny vstup do bahna aktuálnej politiky mi vyznel nanajvýš problematicky, nežiaduco, nedôveryhodne aj so zreteľom na výsledok blížiacich sa volieb škodlivo.
Jedným z najpamätnejších výrokov z tejto kauzy je konštatovanie šéfa Penty Jaroslava Haščáka (ktorý svoje poznatky vysvetľuje vtedajšiemu ministrovi hospodárstva Jirkovi Malchárkovi, že demokracia je „nahovno systém“, pretože: „Volič o ničom nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch.“
K tejto dlhodobo aktuálnej téme vyberiem z mienkotvornej tlače zopár citátov a to anonymne bez uvedenia ich zdroja, titulkov a presného času publikovania. Pričom texty z týchto citátov (práve tie, čo sú v blogu polotučným písmom) nie sú autentické od autorov(iek) článkov, ale ich takto označil bloger:
„Od Mečiara cez Dzurindu až po Fica je slovenský volič konfrontovaný s korupciou.“
Exminister Šimko: „Prezidentka a premiér sa ukázali ako slabí hráči“ (Týka sa práve jeho odvolania z funkcie – poznámka J.S.)
„Podcenená udalosť. Rozsudok nad bývalým policajtom Jánom Kalavským. Exminister vnútra Ivan Šimko pri príležitosti svojho odchodu tvrdil, že policajná vojna sa počas jeho ministrovania upokojila. No. Človek, ktorý nerozumie, že nepokoje v tomto rezorte boli aj výsledkom bublania stále trvajúcej vojny, nešokuje ani na čele rezortu, pretože určité kontexty sú už koncom týždňa známe.
Kalavského prvostupňová vina je však oveľa významnejším medzníkom v policajnej vojne, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať, a nielen preto, že je to prvý rozsudok. Je to rozsudok, ktorý intenzívne neteší tú stranu policajnej vojny, na ktorej stojí Generálna prokuratúra, Robert Fico a kolektív.
„Budeme voliť takých politikov, ktorým na demokracii nezáleží a ktorí o konšpiráciách nielen hovoria ako o podstate fungovania súčasného sveta, ale ich aj páchajú vo forme korupcie na najvyššej úrovni. Ich spôsob vládnutia nás iba utvrdí, že „svetu vládnu skryté elity“ a je len dobre, ak sú to tie naše a nie cudzie.“
Myslím si, že až súčasnosť ukázala, že predčasné parlamentné voľby sú pre ozajstných demokratov, a tiež pre lepší stav, vývoj a budúcnosť demokracie u nás krokom späť. Pomôžu výlučne Smeru, Hlasu, radikálom, fašistom a návratu netrestanej i bezočivej korupcie.
Ich priamym dôsledkom bolo tiež parlamentné rozhadzovanie stoviek miliónov eur bez primeraného osohu. Všetko na dlh z deravej štátnej pokladne, zdecimovanej nedávnymi a súčasnými svetovými krízami.
Dôsledkom toho aj vznikla nafúknutá aféra, ktorá súvisela s odvolaním Ivana Šimka a poslúžila preferenciám Smeru, Hlasu, fašistom a radikálom. Lebo ten sa ministrom ani nikdy nemal stať. Stačilo by, ak by si pani prezidentka prečítala jeho politický životopis. A potom ignorovala jeho „odporúčania“ či už z paláca alebo zvonka, ktoré zrejme mali svoj praktický dôvod.
Domnievam sa tiež, že tzv. úradnícka vláda by mala správne znieť vládou pani prezidentky. Lebo ona si vyberá aj stanoví a v krajnom prípade i odvoláva jej členov či premiéra. Takže potom za ich činnosť pred verejnosťou zodpovedá.
Ústava ju neviaže, že by nemohla opäť ponechať vo funkcii tých ministrov predchádzajúcej vlády, ktorí v práci pre občanov zjavne nezlyhali. Požiadavka dodržať pri výbere zásadu straníckej nezávislosti bola menej podstatná až iluzórna než risk, že v rezorte už neskúsený a v politike problematický starec na ministra totálne zlyhá.
Poveriť politického vyslúžilca, ktorý má za sebou problematickú minulosť, vedením najzložitejšieho, najťažšieho a najzložitejšieho rezortu vnútra bolo chybou. Mne napríklad vôbec neprekážalo, že si média od seba držal Mikulec na dištanc, že nebol hviezdou kamier ako Matovič, Fico, Kollár, Sulík či mnohí iní populisti a egocentrici. Tých je už v politike viac než chránených medveďov na odstrel.
Mne na rozdiel od novinárov najviac vypovedali o exministrovi Mikulcovi jeho minulosť a iné skutočnosti. Už ako šéf vojenskej rozviedky odhalil v rámci systému veľkú korupciu a preto ľudia Smeru cez trestné zložky sa ho najpodlejším spôsobom snažili odstrániť.
Priamo na ceste autom ho prepadla polícia a „našla“ v automobile vraj ukryté vojenské dokumenty vysokého utajenia. Ale tie tam sama podstrčila, keď ho zadržala. Potom ho trestne obvinila za účelovej medializácie „tohto zločinu“, za čo mu hrozila viacročná basa. Pri prepade však babrácky pochybní policajti zlyhali, takže nakoniec táto úkladná pasca pre Mikulca šťastne splasľa bez obžaloby.
Za môj dlhý život som už od detstva ešte nezažil, aby parlament sedemkrát zasadal a potom sedemkrát neodvolal ktoréhokoľvek ministra aj menej významného rezortu. Tobôž takého ako je vnútro, u ktorého v práci sa dá zakaždým ľahko nájsť viacej chýb, než je v lete na mucholapke múch.
Fico také fiasko ešte neutrpel pri svojej dôslednosti a neohraničenej nenávisti. Keď až sedemkrát nezvládol odvolavanie nenávideného ministra. Je to zrejme i rekord v rámci demokratických štátov sveta. A mala to byť aj kvalifikačná vizitka Mikulca na ministra vnútra v terajšej vláde.
Práve tieto skutočnosti sú pre mňa presvedčivým garantom, že bol aj v nečase hurikánov a tornád ministrom na správnom mieste. A preto mal aj vo vláde pani prezidentky naďalej zostať. To je moje konkrétne osobné poznanie, ktoré nemôže zmeniť ani nepriazeň voči nemu viacerých médií, či kritika jeho práce korupčníkmi v politike alebo skorumpovanými a intrigánskymi oligarchami.
