Dramatické udalosti z februára 1942, keď môjho otca zatkli tajní ÚŠB, sa u nás spomínali veľakrát. Ich detaily som veľmi citlivo vnímal ako sedemročné dieťa. Preto sa mi vryli až na samé dno do ešte nezaťaženej prázdnej hlavy. Veď meno Sitko bolo vtedy známe za jediný deň v celých Piešťanoch. Matku po otcovom uväznení prestali priatelia, susedia a známi zdraviť, alebo sa tvárili, že ju nevidia.
Odhalenie ruských agentov z tzv. Červenej kapely na Slovensku znamenalo pre už predtým spomenutého šéfa tajnej bezpečnosti Imricha Súckeho veľký úspech. Nespomínal by som ho, ak by práve on nezachránil môjmu otcovi zrejme aj život. Preto sa práve naňho viažu mnohé prekvapivé, vážne a dramatické udalosti našej rodiny. Súcky nebol iba „Spravodajské eso Slovenského štátu“, ako to o ňom písal vo svojej knihe historik Ústavu pamäti národa Matej Medvecký.
Pretože bol to on, ktorý v predchádzajúcej Československej republike dostal do basy za vlastizradu špióna Maďarska a budúceho premiéra vojnového Slovenska Vojtecha Tuku. To predstavovalo jeho rovnaký úspech ako zatknutie špiónov Červenej kapely Schwarza a Fompferu, ktorých „vysielačku“ odhalili agenti Ústredia štátne bezpečnosti (ÚŠB) u nás v dome.
Môžem hodnoverne opísať, čo sa prihodilo hneď po prevrate a vzniku Slovenského vojnového štátu, keď si Súckeho k sebe zavolal nový predseda vlády Béla Tuka, ktorý po vojne ako vojnový zločinec skončil na šibenici. Ten očakával, že ho tentoraz dá zavrieť nový premiér. Príbeh o tomto stretnutí hneď potom, čo vojnový štát vznikol, vyrozprával Súcky mojej matke. Tá nám následne farbisto a detailne opísala túto zaujímavú príhodu.
Vojtech Tuka chcel spoznať človeka, ktorý mu pripravil prekvapivý šach – mat v jeho špiónskych ťahoch za prvej našej republiky. Preto Súcky s veľkou obavou vkročil do kancelárie nového premiéra. Vraj zamračený, kamenne pôsobiaci predseda vlády si ho sprvu iba mlčky premeriaval cez okuliare s hrubými sklami. Len posunkom ruky mu naznačil, aby si sadol.
Nečitateľný „hostiteľ“ ho naďalej pozorne sledoval a po dlhšom mlčaní sa Súckeho spýtal: „Kto dal príkaz na moje zatknutie? To vy ste rozšifrovali moje správy s Budapešťou?“ Samoľúby suverén moci kládol „hosťovi“ vyše hodinu príliš nepríjemné otázky. Ale ako bývalý špión ocenil, že hovorí so skutočným majstrom v najutajovanejšej profesii.
Potom mu dôrazným hlasom prekvapivo oznámil: „Zajtra vás dám vymenovať za šéfa spravodajského odboru ÚŠB. Od vás však očakávam rovnakú iniciatívu, akú ste prejavili pri mojom zatknutí. Rozumeli ste mi?“ Na to mu bez podania ruky ukázal rukou na dvere a začal čítať nejaký spis.
Vraj preňho pripravil iný ortieľ než povýšenie. Ale štátne záujmy nového autoritatívneho režimu premohli u Tuku túžbu pomsty. Druhý najmocnejší muž v štáte, najradikálnejší politik krajiny, ktorý pomery u nás vyostril najviac, lebo presadzoval všetky antidemokratické, rasové či protiprávne rozhodnutia pre vládnutie a kolaboráciu s nacistami, vtedy ešte netušil, že po vojne skončí na šibenici.
Mama mala vynikajúcu pamäť a túto nevšednú historku doma farbisto vyrozprávala. Jej dramatický monológ , ako aj opis iných vtedajších hrozivých udalostí, som hltal s otvorenými ústami. Takže sa mi natrvalo vryli do povedomia. Preto sa k samotnej osobe šéfa agentov Súckeho ešte viackrát vrátim, pretože urobil pre záchranu otca prekvapujúce až neuveriteľné veci.
Veď jeho dvojnásobné zatknutie a žalárovanie (najskôr na ÚŠB a potom v Ilave) neveštilo šťastný koniec. Tieto zlovestné udalosti a javy, následné neočakávané príhody a rozhodnutia si zrejme zaslúžia širšie zobrazenie ako autentický obraz aj pre dnešok..
Len čo sa mama spamätala z hrôzy noci - zásahu agentov ÚŠB u nás, šla ráno na žandársku stanicu, ale žandári mlčali. Jeden z nich ju dokonca sotil zo schodov, keď chcela ísť do kancelárie spomínaného veliteľa menom Sabol. Jej však nechýbala rozhodnosť a odvaha sa nevzdať. Nepatrila k tým, ktorí v nešťastí bedákajú a pasívne čakajú na zázrak. Hneď na to zatelefonovala do Trenčína na hlavné veliteľstvo brannej moci staršiemu bratovi Slávovi, lebo verila, že iba on, kapitán slovenskej armády, môže otcovi pomôcť.
Slúžil vtedy ako administrátor pre evidenciu koní. Rozhodoval, ktoré staré zo záznamov treba vyradiť a nové do evidencie pripísať. A v prípade potreby ich majiteľom „zrekvírovať“ pre armádu. Pre slovenské vojsko boli práve kone nevyhnutným pomocníkom na presuny kanónov či inej bojovej techniky. Zdravé a silné koníky sa často „povolávali“ do armády slúžiť pre „vlasť“. „Povolaný“ kôň mal vtedy neporovnateľne vyššiu hodnotu než odvedený regrút.
Slávo ako skúsený vojak sa vedel obracať v každej nepohode a dobe. Ale nič nebral príliš vážne. Nemal ani dvadsať rokov, keď sa zúčastnil ako legionár na povestnom presune z Ruska domov po sibírskej magistrále. A v Čeljabinsku aj jediného boja našich légií, ktorý vyprovokovali boľševici. Tí od našich dostali na frak, takže rýchlo podpísali dohodu o voľnom presune legionárov po nekonečne dlhej sibírskej železnici až do Vladivostoku, odkiaľ ich prepravovali do Európy lode.
Strýko po návrate domov za čias prezidenta tatíčka Masaryka slúžil dvadsať rokov v československej armáde. Potom vyše päť rokov bol oficierom vojnového štátu, ale až za komunistov predčasne doslúžil v československej ľudovej armáde a šiel do civilu. Pestrá minulosť s troma výmenami uniforiem však neznamenala, že bol darebákom, slúžiacim za gážu aj diablovi.
Svojou navonok „lojalitu“ k režimom nahradzoval žoviálnosťou, vtipnosťou a prirodzenosťou vedieť zapôsobiť, takže nemal neprajníkov. V tom bol umelcom v hocijakom politickom virvare. Tým, že ani svoju kariéru nepretláčal, nepretvaroval sa a nikomu neškodil, bol obľúbený aj medzi šaržami.
Jeho životný optimizmus a bezstarostnosť nemohlo nič premôcť. Skolil ho až infarkt pred nedožitou šesťdesiatkou. Ako bývalý legionár aj bez školy pomerne rýchlo získal po vstupe do armády dôstojnícku hodnosť. Pretože ľuďom z légií sa darilo za čias prezidenta Masaryka. Rozdávali sa im rôzne „trafiky“. Podaktorí získali aj zhabaný veľkostatok po rakúskych či maďarských grófoch, ale iní len kúsok poľa alebo skutočnú trafiku na predaj cigariet, novín, známok a kolkov.
Strýko síce slúžil v troch režimoch, ale nebol ich sluhom. Bol správnym apolitickým vojakom, ktorý sa o politiku zaujímal asi ako o dávno zabudnuté frajerky. Preto za prvej Československej republiky sa jemu - bývalému legionárovi slúžilo ľahko. Veď od vojakov sa vtedy vyžadovala apolitickosť. Za Slovák štátu bol zasa administratívnym šimľom, evidujúcim len bojaschopné kone. A po komunistickom prevrate v armáde rýchlo skončil.
Ale podstatné bolo, že hneď po vypuknutí Povstania tajne utiekol z Trenčína do jeho centra Banskej Bystrice. Neostal však v bezpečnej skrýši povstaleckého štábu, ale zamenil písací stroj za samopal a bojoval proti hrdlorezom z obávanej SS. Dokonca jedného esesáka v priamej prestrelke musel zastreliť.
(Pokračovanie príbehu: „Keď hrôzu represií režimu porazilo dávne priateľstvo ".)
P.S.: Článok mal za 3 hod. od zverejnenia len 253 - krát čítaní, ale páčil sa vraj len minimu čitateľov (iba dvom). Pričom predchádzajúci blog sa čitateľom páčil z 1 2O8 - krát čitaní nesporne rekordne (k počtu čítania) až 88 - krát. Zrejme si pán administrátor myslí, že som za 4 dní celkom ohlúpol a v novom blogu zrazu zabudol písať. A následne neupozornil na jeho prístup ako na prejav ďalšej diskriminácie a cenzúry blogera.
Článok je naďalej technicky cenzurovaný, Za desať a polhodiny má len 547 - krát čítaní, pričom sa páčil iba 14 - tim čitateľom. Dôvodom neúspechu blogu je pravidelné a dlhé vypínanie blogu zo systému hodnotenia. Čoho dôsledok je i rôzny a (vždy menší) počet čitateľov v jednotlivých stĺpčekov avíz blogov, aké je reálne číslo vo vnútornej evidencii.
Už s pokusmi o cenzúru som zistil naozaj všetko možné. Ide aj o spôsob, keď v ponuke titulov všetkých blogov (teda v príslušných stĺpčekoch) sa neraz na dlhšiu dobu "vytratí" práve môj blog. A preto nemožno si ho vôbec prečítať. Ide o kritické prípady , keď čitateľ otvorí stĺpček ponuky a hľadá niečo na čítanie. Môj blog však v príslušnom bežnom smere hľadania (sprvu) "zhora - nadol" v ponuke jednoducho nie je. Objaví sa tam až potom, keď sa čitateľ znova vráti v hľadaní (v stĺpčeku) "zdola - nahor". Čo však on urobí len výnimočne.
