V samotnej diskusii k publikovanému článku však diskutérov vrcholne aktuálna téma „Zradí Pellegrini Fica i drahýkrát?“ nezaujímala. Zaujala v podstate len jedného z nich.. Ale ten tvrdil , že nie rozpory vo vládnej koalícii budú tou rozhodujúcou rozbuškou pádu gangu dnešných klamárov a koristníkov, ale postupný ekonomický krach krajiny.
K tomuto všeobecne správnemu, ale nie vo finále diania objektívnemu argumentu, že demokratické vlády zakaždým skončia na základe krachu ich zlej ekonomickej politiky, platí len obmedzene. Predčasný pád každej vlády sa môže realizovať výlučne v politickom procese. O tom, že tento argument je objektívny stačí, ak uvediem historicky príklad ešte za starých čias totality komunizmu.
Už po roku 1964 sa u nás začala ťarbavo meniť politika štátostrany. Prispel k tomu krach štvrtej päťročnice – ospevovaného to budovateľského hospodárskeho plánu. Stalo sa to hneď po tom, čo zoštátnenému hospodárstvu už načisto došiel dych. Komunisti pre svoju záchranu síce vymenili celú vládnu garnitúru premiéra Širokého a do „dôchodku“ poslali aj iné skompromitované tváre dogmatikov a hlupákov. Lenže to bolo všetko, čo dokázali učiniť pre záchranu stagnujúceho systému.
V tom čase sa už nedalo komu čo zoštátniť, kadečo ukradnúť, a preto sa nemohol tento celospoločenský svrab utajiť a propagandisticky zamaskovať. Pre hospodársku hrozbu vypukol aj v najvyšších kruhoch KSČ nepokoj a názorové rozbroje.
Režim nezachránilo ani to, že museli odstúpiť najtvrdší aj najhlúpejší dogmatici a na ich miesta si zasadli rozhľadenejšie hlavy. Pre zdochýnajúce hospodárstvo už nemohlo stačiť, že stolár, zámočník, holič či iný remeselník sa smel ako ošklbaná hus znova osamostatniť a požiadať o kedysi zrušenú živnosť.
Preto menej dogmatickí súdruhovia hľadali východisko v tom, že pre ekonomickú záchranu štátu pootvorili dekadentnému imperializmu dovtedy zabarikádované dvere. Ale ani to už nezlepšilo podstatu problémov. Skôr spôsobilo ešte väčšiu nespokojnosť medzi občanmi, ku ktorým prenikali informácie zo Západu o inom blahobyte, aký bol ten náš velebený. A tak v samom jadre KSČ sa vyostril dlhý, neprehľadný a zvonka neviditeľný konflikt medzi reálne mysliacimi reformátormi a početnými politickými zadubencami.
Tento ostrý spor vyvrcholil vo vnútri KSČ na jej decembrovom pléne v roku 1967. Ukončilo ho v januári 1968 ďalšie zasadnutie tohto najvyššieho fóra komunistov. To potom prijalo odvážny reformný program pod názvom socializmus s ľudskou tvárou, čo potom rezonovalo v celom západnom svete. A zasa vznikla nová vláda reformátora Černíka. A s ňou to najhoršie, čo mohlo prísť okupanti Rusi. Ale dočasne porazení „klasici diktatúry proletariátu“ sa tej neľudskej nemienili vzdať.
Samozrejme, že chorá ekonomika má rozhodujúci vplyv pre nespokojnosť občanov a následne nezhody či nepriateľstvá, čo platí aj pre súčasnú zvrhlú moc a rozhádanú koalíciu To som zdokumentoval a konkretizoval v predmetnom blogu, S Jeho obsahom však diskutéri článku prevažne nesúhlasili. A radšej než najaktuálnejšej otázke dneška a nadčasovej téme sa venovali veľmi nepodstatnej a nedôvodnej kritike autora blogu.
Vrátim sa ešte k tým diskutérom, ktorý tvrdili, keď si myslím a očakávam, že rozpory a vzájomná kritika šéfov a „podšéfov“ v médiách je reálny signál k pádu Ficovej vlády. Najmä bagatelizovali podstatný verejný spor prezident kontra premiér. Nakoniec aj Matovičova i Hegerova vláda výlučne padli pre hádky v médiách, hoci mali výnimočnú ústavnú väčšinu a nie iba 79 poslancov ako dnešná navzájom hašterivá a rozbitá vládna kamarila.
Pri Pellegriniho zrade Fica aj druhýkrát diskutéri v blogu neuverili jej možnému vzniku a následkom. Už v najbližších dňoch sa však dozvieme, koho premiér z koalície zastrašil možnosťou predčasných volieb. Zrejme sa tiež stane., že predseda vlády pragmaticky riskne a spojí v parlamente otázku schválenia štátneho rozpočtu na rok 2025 s otázkou i hlasovania o dôvere vlády. Čo však nevylučuje koniec jeho obludnej moci.
V spore s hlavou štátu má však všetky tromfy v rukách prezident. Veď on by ako verejný oponent Smeru i Fica a ich protidemokratickej politiky, búracej právny štát, len získal viaceré osobné benefity. Hlavne kredit aj pre opätovné zvolenie za hlavu štátu. Preňho už vôbec nemusí byť problém ani zrada Hlasu, prípadné jeho nové spolužitie s nestarnúcim Smerom. Všetko sa dá už dnes zdôvodniť u zväčša naivných voličov.
Ale hlavným bodom diskusie v blogu bol môj trvalý spor s pánom administrátorom. Zaznamenal som aj opakovaný devastujúci názor, že v tomto prípade mi vraj straší v hlave psychóza paranoje. Žeby naozaj sa mi pridružila ďalšia vážna choroba?
Pôvodne som mal v pláne uviesť v článku i nové konkrétne i „paranoické“ zistenia a poznatky diskriminácie, manipulácie, nevraživosti a pomsty voči mne ako blogerovi. Ale skúsim počkať či predsa nenastane nejaká zmena zlepšenia kritického stavu. Rozhodol som sa načas už neprilievať do ohňa olej, ak nebudem k tomu vyprovokovaný.
Kritikom mojej údajnej a utajenej paranoje, ktorú ešte nikto z rodiny, v ktorej žijem desaťročia a v ktorej sú zatiaľ už tri doktorky, traja inžinieri a so mnou dvaja magistri, ani v dosť širokom okruhu vysokoškolský vzdelaných priateľov, mi ešte žiaden z nich u mňa nezistil skrytú paranoju.
Všetci zistili a vedia iba to, že som už od detstva až príliš otvorený a uvravený plebejec, ktorý nič o sebe netají a nemá čo skrývať. V podstate i to, že som kreatívny, sebavedomý, dosť naivný aj racionálny i kriticky idealista, veľmi náročný na seba a iných. A predovšetkým Don Kichot, čo celý život venuje boju proti zlu a nepravostiam, ako aj za hodnoty ideálov života, ktoré sú v praktickom živote sústavné falšované a špinené.
Na záver tejto spovede pre kritikov diskutérov uvediem (ako nimi označený „paranoik“) príbeh odhodlania o kedysi trojročnom mojom súdnom konaní. Pôjde o jeden z príkladov z mnohých mojich bojov za spravodlivosť, ktorej som sa nevzdal ani na socialistických súdoch a u sudcoch.
Už druhú výpoveď aj v redakcii Expres so zákazom strany čokoľvek publikovať som neakceptoval a vydavateľa Slovenský spisovateľ zažaloval. Pevne som veril, že napriek skepse z pomerov v štáte spor nemôžem prehrať. Pre každý súd, ktorý by sa aspoň trocha riadil pracovným právom, by bola táto výpoveď irelevantná a neplatná už po prvom pojednávaní.
Hoci pracovnoprávne spory sa riešili rýchlo, ten môj sa vliekol tri roky. Až nakoniec moju žalobu zamietol odvolací krajský súd. Už po troch pojednávaniach však pustil do gatí môj advokát. Vytrvalo ma presviedčal stiahnuť žalobu, lebo nič nevysúdim. Tvrdil – čo sa aj potvrdilo – že tieto spory pojednávajú výlučne starostlivo preverení sudcovia, osobitne vyberaní komunistickou partajou. Aj v odvolacích senátoch súdia iba režimu oddaní služobníci. A preto ani jeden pracovný spor, aký bol môj, nevyhral nikto v celom štáte.
Len vtedy zopár naivných bláznov sa márne dovolávalo elementárnej zákonnosti a spravodlivosti. Ostatní poškodení občania, ktorí sa rátali na desaťtisíce, sa zamestnali na nekvalifikovaných pracovných miestach. Iba tam, kde im to dovolili lokaji okupantov. Na poslednom pojednávaní, ešte kým vyniesla predsedníčka krajského senátu JUDr. Kapustová rozsudok, odmietla mi zaprotokolovať námietky, na čo má právo aj recidívny kriminálnik. Cynicky mi oznámila: „Už vám nič nedám zapísať do protokolu! Berte to konečne na vedomie!“
To už bolo priveľa, preto som zareagoval ironicky: „Súdružka predsedníčka, aspoň mi povedzte, prečo sa táto trojročná maškaráda vôbec konala? Prečo súd nerozhodol už na prvom pojednávaní a neušetril mne i vám čas a štátu peniaze?“ Vyletela na mňa, akoby si sadla s holým zadkom na pichliače a za pohŕdanie súdom mi naparila tristo korún pokutu. Ale vzápätí si to rozmyslela a pokutu zrušila. Uvedomila si, že sa voči trestu naisto odvolám dovolaním na najvyšší súd a táto politická aj súdna fraška sa potom bude iba nežiaduco rozmazávať.
Výsledok súdnych ťahaníc bol iba ten, že som musel zaplatiť jednak advokáta žalovanej strany a navyše súdne trovy. V rodinnom rozpočte to znamenalo škrt asi dvetisíc korún, čo som vtedy nezarobil ani za dva mesiace. Ale nakoniec som mohol byť rád, že ma nestrčili do blázinca ako duševne chorého kverulanta (vari už vtedy „paranoika?). V Čechách sa to údajne stalo.
Hneď po roku 1989 som sa dovolával práva a zákonnosti u ministra spravodlivosti Milana Čiča, budúceho predsedu vlády SR, ktorého som osobne spoznal v roku 1968. Zdokumentoval som môj prípad relevantnými nezákonnými rozsudkami a dôkazmi. Z ministerstva som dostal od súdružky JUDr. Hanzelovej, manželky budúceho generálneho prokurátora, stručnú odpoveď, že podľa platného za socializmu Občianskeho správneho a súdneho poriadku sa môže nezákonný rozsudok zrušiť iba do troch rokov od jeho účinnosti. Vari som sa mal dovolávať nápravy u súdruha Vasila Biľaka a jeho komplicov na vtedajších súdoch?
Je smutné, že táto nespravodlivosť a nezákonnosť nezaujímala ani porevolučných demokratov. Keď som v tejto veci dokonca osobne oslovil predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka, aby demokratickí poslanci odhlasovali zmenu iba jednej vety v starej komunistickej legislatíve, čím by zabezpečili priechod spravodlivosti, povedal mi, že „štát nemá na tieto desaťtisíce odškodnení peniaze...“
Hoci v skutočnosti by šlo len nanajvýš dve stovky drobných odškodnení na základe relevantných rozsudkov. Pre tieto existenčné obete, postihnuté nespravodlivo počas dvoch desaťročí normalizácie, sa však nenašlo drobné zadosťučinenie ani v demokratických pomeroch. Ale na reštitúcie, priznané len všeobecne účelovým zákonom, sa našli v erárnej kase horibilné stovky miliónov pre pochybne relevantných dedičov.
