Potvrdí skutočnosť, že som neraz z principiálnych dôvodov odišiel z výhodných a lukratívnych pracovných pozícií, či odmietol ich ponuky. Nezaváhal som odísť napríklad z dobre plateného a spoločensky prestížneho postu poradcu prezidenta Kováča. Odišiel som aj z komfortnej a výborne platenej funkcie konateľa vtedy desaťročia tradičného a významného denníka odborárov PRÁCA , ale aj z iných výhodných pracovných miest.
Tú som získal v konkurze a v čase finančnej krízy novín. Keď sa topili v 11-miliónovej „sekere“ a finančne sa rútili dole kopcom. Túto podstatnú informáciu mi však vyhlasovatelia konkurzu zatajili.
Až keď som tento bankrot denníka zastavil, a vyhrabal ho z červených čísiel, tak som potom dal výpoveď kvôli šéfredaktorovi. Ten začal nehanebne mediálne podporovať politiku premiéra Mečiara. Neskôr však odišiel šéfovať do Mečiarovho denníka Republika. Ako konateľ som však nemal žiaden vplyv na obsah novín.
Túto nehanebnosť som však nevedel ignorovať a len sa na to prizerať. Tak som zvolil radšej odchod. Hoci s ťažkým srdcom, lebo funkcia konateľa bola po prvý raz v mojím živote najlepšie plateným a bezstresovým zamestnaním. Veď celkom iné bolo zodpovedať za prosperitu vytvorených vlastných projektov (Slovak Gold či týždenník Slobodný piatok) ako za denník Práca. Napriek veľkému dlhu novín či s tým spojenými problémami.
Lebo v Práci stačilo ekonomické a nadväzné procesy výlučne riadiť a nemusel som ich aj osobne riešiť a zabezpečovať aj priamo riešiť problémy prevádzky subjektu. Veď na to som mal a „zdedil“ až zbytočne nadmerný 40-členný potenciál administratívy (navyše dvoch zástupcov, právnika, sekretárky a osobného vodiča).
Napríklad celoštátne vplyvný nezávislý týždenník Slobodný piatok (nezávislý aj od inzercie) a potom iba navonok veľmi bohatá Nadácia Slovak Gold si nemohli dovoliť pre nevyhnutnosť stále šetriť ani auto a zamestnať jeho šoféra. Takže som musel šetrenie uplatňovať najmä na sebe a ísť tak príkladom. Takže potom ako konateľ a šéfredaktor novín som mal plat nižší než moji dvaja zástupcovia, čo môžu dosvedčiť viacerí žijúci spolupracovníci.
To, čo iba navonok odznelo v televíznych šotoch a na obrazovke bol však klam. Preto som mal veľa ponúk na spoluprácu najmä od reklamných agentúr. Tie som všetky odmietol Dokonca aj tú od organizátorov súčasných cyklistických pretekov okolo Slovenska. S lákavou ponukou realizácie pod novým názvom „Cyklistické preteky Slovak Gold“.
Tej následnej som však neodolal. Šlo o najvýznamnejší ľahkoatletický míting v strednej Európe. S veľkou tradíciou ešte za čias socializmu Na tomto podujatí sa predtým vytvorili dva či až tri svetové rekordy. Bol som divákom na plnom štadióne Slovana, keď jeden z nich vytvoril skokan o žrdi Rus Bubka. Preskočil po dlhé roky dovtedy nedosiahnuteľnú hranicu vyše piatich metrov.
Organizátori v mylnej domnienke, že Nadácia Slovak Gold je dostatočne bohatá, aby mohla finančne pomôcť najvýznamnejšiemu športovému podujatiu u nás s názvom PTS (Pravda - Televízia – Slovnaft). Tú vtedy odmietol ďalej financovať náš gigant nafty.
Takže jubilejný 40-ty ročník PTS zmenil názov Slovak Gold cena Slovenska. Pod týmto názvom vydržalo toto veľké podujatie ešte štyri roky a postupne padal na škodu Slovenska do zabudnutia. Dôvod? Veľké firmy prestali mať záujem o objednávky reklamy priamo na štadióne a televíznej obrazovke.
Ak by nešli veľké peniaza za reklamu priamo na účet organizátora podujatia, ale podľa mňa cez reklamné agentúry. Tak by zrejme táto ľahkoatletická perla Slovenska ešte teraz existovala. Dosvedčil by mi to jej hlavný organizátor, poctivec pán Ozorák. Ak ešte vôbec žije a funguje mu hlava.
V tom čase mala Nadácia SG v hospodárskej sfére vysoký kredit. Napríklad v roku 2001 získala ocenenie jubilejný ZLATÝ BIATEC (mincu z rýdzeho zlata), keď získala najviac hlasov až 301 od voliteľov podnikateľskej sféry z celého Slovenska.
Tou Svojou ešte zdravou hlavou a pamäťou by som práve uvedenými detailmi aktivít môjho života zdôraznil súčasnú úbohosť kritiky zopár diskutérov na mojich blogoch. Tí práve mojím pokročilým vekom vraj so senilitou, sa snažia spochybniť moje názory či bohaté životné skúsenosti a ich význam pre dnešok ich aj publikovať.
Preto v daných súvislostiach si dovolím pripomenúť, že ani nie pred troma rokmi mi renomované vydavateľstvo Veda vydalo knihu Vedieť odisť. Nejeden čitateľ sa s rešpektom čuduje, že aké vecné a presvedčivé detaily z môjho života v nej uvádzam.
Napokon práve tento titul získal tradičnú medzinárodnú Literárnu cenu E.E. Kischa od českých a slovenských spisovateľov. Pričom knihu som do súťaže vôbec neprihlásil. Náhodne obsahom oslovila mne dovtedy osobne neznámeho predsedu poroty tejto ceny. Ale v literárnych kruhoch u nás známeho spisovateľa a univerzitného profesora Jozefa Leikerta. Ten ju prihlásil bez môjho vedomia do súťaže a potom samotnú cenu aj osobne odovzdal v mojom bydlisku.
Podobné pozitíva má aj kniha Úlety. o ktorej napísal vo zverejnenej recenzii najvýznamnejší aforista u nás Tomáš Janovic toto:
„Jozef Sitko je dobrý človek a dobrý humorista. Triafa klinec po hlavičke a na to treba mať dobrú hlavu. A je mi blízkym ešte niečím. Jeho aforizmy sú na správnej strane. Nemyslím tým správnu politickú stranu. Aforizmy Jozefa Sitka sú na strane dobra. A to je dobré. (Tieto posledné riadky som napísal dávnejšie. Som veľmi rád, že už vtedy som mal dobrý nos.)“
Moju profesionalitu dosvedčuje aj ďalší príklad z dávnej minulosti. Keď veľký básnik a minister kultúry Miroslav Válek mi ponúkol funkciu tlačového tajomníka. Následne požiadal redakciu o moje uvoľnenie. Ale šéfredaktor Smeny, jeden z najznámejších novinárov tej doby Gavril Gryzlov, ma odhovoril od významného postu a zostal som potom naďalej komentátorom tohto prestížneho a veľmi čítaného denníka.
Je potom paradoxné, že moje životné poznatky a profesijnú zdatnosť najmä v politike sú nespochybniteľné pre viaceré osobnosti verejného života, ale na „blogoch“ sú niektorými kritikmi nedôvodne znevažované.
Týmito zverejnenými príkladmi chcem zdôrazniť najmä to, prečo nechcem odísť z blogu SME. Napriek nežiadúcemu sporu s administrátorom a jeho trestov pre blogera. Najmä ide moje neoprávnené vyradenie z „výberu“ a „osmičky“ dnes najčítanejšie blogy, čoho dôsledkom je ich neprimerane nízka čítanosť.
Tiež chcem príkladmi z môjho pestrého života čitateľom článku ukázať, že mi pri blogovaní ide o celkom iné hodnoty než o bežnú prestíž z čísiel čítania mojich blogov. To je naozaj smiešna kritika, ktorú mi nálepkuje zopár diskutérov. Vari to potrebujem? Azda nemám dosť prestížnych uznaní, napríklad štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy?
(Dokončenie článku v budúcej časti blogu.)
P.S. (Čas.12.10. o 12.31 h.) Zdôrazňujem , že článok má teraz 330-krát čítaní. Takže má byť v tabuľke "dnes najčítanejšie blogy" na 4.mieste, ale nie je. Keďže v nej štvrtý blog vykazuje temer o tretinu menší počet ako tento môj. Ide už o trvalú moju diskrimináciu. Preto bude zaujímavé ako už do večera či zajtra úpadkovo dopadne aj tento nový blog. Pretože obvykle čítanosť mojich článkov "priam záhadne" končí už za 12. či 24 hodín od zverejnenia. Neviem ako túto systematickú "záhadu" a jav nazvať, aby som nebol chronický sťažovateľ a neurazil tak vraj nepravdivo rozhodujúceho arbitra čítania, pána administrátora.
Môj predpoklad sa splnil. Ako som už uviedol môj blog mal v prvý deň za prvých 12 - hodín stav čítania 330-krát , páčil sa 10-krát.Takže mal byť jej počtom na 4.mieste hodnotiacej tabuľky "dnes najčítanejšie blogy". Ale o dva dní neskôr bolo jeho zvýšenie iba na 624-krát, Článok sa potom páčil oficiálne už len dvom čitateľom (teda spolu 12-krát) a diskusia mala 17 príspevkov. Čo mám ešte k tomu dodať ako slušný diskriminovaný bloger. Keď blog je i teraz v priamej ponuke čitateľom, ale vraj ho už tí po prvom dni nechcú čítať. Hoci pred vyše rokom som mal priemer čítania blogov necelých 7 tisíc-krát. Zrejme som už zabudol odvtedy písať.
