Vraj únos detí ministra

Minister zahraničných vecí Chňoupek, hlásna trúba Rusov v OSN, šíril po okupácii ČSSR o redaktoroch Smeny Čomajovi, Várošovi a Sitkovi bludy, že mu títo pravičiari chceli uniesť deti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Po okupácii v roku 1968 mal aj u nás nastať podobný vývoj, aký Rusi uplatnili v roku 1956 v Maďarsku, keď tankami smasakrovali zle vyzbrojených povstalcov. Vtedy im zradne helfol ešte neznámy politik, neskorší umiernený reformátor a otec takzvanej kádarovčiny - János Kádár. Podľa objednávky Moskvy vytvoril kolaborantskú vládu, ktorú Moskva hneď uznala za jedine legálnu. A za ilegálny zradcovský kabinet označila ten, čo vznikol krátko predtým s dovtedy žalárovaným umierneným komunistom a niekoľko dní aj premiérom Imré Nagyom. Toho potom kolaborantský režim popravil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O tejto zradnej paralele hovoril a pred ňou varoval náš ilegálny rozhlas, že ju Rusi plánuje uplatniť aj u nás. Pre jej prekazenie opakovane vysielal oznam, že námestník ministra kultúry Bohuš Chňoupek (bývalý redaktor Smeny) chce s ministrom dopravy Aloisom Indrom vytvoriť takzvanú „revolučnú vládu ľudu“. Ale po týchto dvoch zradcoch, akoby razom zľahla zem.

Môj šéf Ján Čomaj považoval túto alarmujúcu správu za reálnu. Spomenul si na dávny zážitok, keď služobne vycestoval do ruskej časti strednej Ázie a v Moskve ho pozval práve Chňoupek, vtedy zahraničný spravodajca denníka Pravda, k sebe na večeru. Bola tam už v dobrej nálade malá spoločnosť. Jeden z hostí, keď sa dozvedel o Čomajovej ceste, mu povedal: „Nebudeš, milý môj, chodiť ako turista z Európy. Vymyslím ti inú trasu – starobylé mestá na hraniciach Afganistanu, Ferganskú dolinu, našu Kaliforniu. Príď ráno na OVIR, Čisté prúdy I, všetko ti vybavím.“

SkryťVypnúť reklamu

Janko vedel, kde je aleja Čisté prúdy, netušil však, čo je OVIR. Dovtípil sa, že to bude nejaký vážny úrad, čo mu môže pomôcť. Až ráno zistil, že ide o oddelenie víz, sekciu štátnej bezpečnosti, ktorá povoľovala pohyb ruským občanom po vlastnej krajine. Keď ho doviedli k náčelníkovi v plukovníckej uniforme KGB (obávaná polícia), spoznal v ňom včerajšieho spoločníka. A svitlo mu, s akými veľkými „zvieratami“ sa priatelil kolega Bohuš Chňoupek.

Preto mi šéf Čomaj prikázal, aby som preveril, či sa tento verejne označený kolaborant neskrýva pred hnevom rozhorčených občanov vo svojom bratislavskom byte. Redaktor Milan Vároš mal zasa telefonicky overiť, či sa nenachádza v Prahe na pracovisku - ministerstve kultúry. Bola tu však aj tretia možnosť, že sa skrýva v bezpečí ruskej ambasády. „ “Spáchané násilie“ novinármi Smeny

SkryťVypnúť reklamu

V jeho bratislavskom byte som zvonil dlho, ale nikto mi neotváral. Predpokladal som, že domáci môžu mať z neohlásenej návštevy strach, preto mlčia. Vyšiel som o poschodie vyššie a informoval sa u susedov, či nevedia niečo povedať o (ne)prítomnosti rodiny Chňoupkovcov. Keďže nič konkrétne o nich nevedeli, tak som sa spýtal: „A majú deti? Ak áno, do ktorej školy chodia?“

Keďže už nastal školský rok, tak som na Vazovke zistil od spolužiakov z triedy, že ich nevideli od prázdnin. Túto skutočnosť som oznámil Čomajovi. Na druhý deň ráno som si prečítal v Smene správu s veľkým titulkom cez štyri stĺpce: „Hľadá sa Bohuš Chňoupek“. Asi o hodinu som šiel prekonzultovať nejaký príspevok so zástupcom šéfredaktora Remeňom, zhodou okolností Chňoupkovým kamarátom. V kancelárii som však uvidel neznámeho muža, preto som bez slova diskrétne vycúval. Až keď návšteva odišla, som sa vrátil. Remeň ma hneď uvítal: „Viete, kto to bol?“ Odpovedal som, že neviem. „No predsa, Bohuš Chňoupek!“ Len som flegmaticky poznamenal: „Aspoň sa konečne našiel ...“

SkryťVypnúť reklamu

Pre mňa tým táto udalosť skončila, ale pre Chňoupka nie. Medzi politickými hlaváčmi potom šíril bludy, aké hrozné násilie na ňom páchali novinári Smeny. Dokonca klamal, že mu chceli uniesť deti. Ako výborný imidžmejker si aj lžou trpiteľa pomáhal k závratnej kariére. Po odstúpení premiéra Černíka sa stal v normalizačnej Štrougalovej vláde temer na dve desaťročia ministrom zahraničných vecí. Zároveň i najzvučnejšou trúbou hlasu Kremľa na pôde OSN v New Yorku. Ale ani v Prahe nezabudol na bývalých smenárov – pravičiarov a na „únoscov“ jeho dvoch detí.

Večný komplex voči moci?

O dvadsať rokov som sa s týmto už dôchodcom stretol znova. Tentoraz zoči – voči, keď som si zašiel na kávu a pokec do klubu spisovateľov. Tento príbeh by som nespomínal, ak by nevypovedal o bezzásadovosti a nemorálnej zábudlivosti.

Za širokým stolom tam už sedela početná skupinka kolegov. Pozvali ma, aby som si prisadol. Chňoupka som nevidel, lebo sedel ku mne chrbtom. Strpel som vzájomné predstavenie. Moje meno už mu zrejme nič nehovorilo, alebo sa iba tak tváril. Preto som iba počúval, mlčal a v tichosti si vychutnával osobné zadosťučinenie.

Chňoupek bývalý významný minister, vynikajúci novinár a spisovateľ literatúry faktu bol u ex - kolegov stredobodom pozornosti. So záujmom som pozoroval tohto intelektuála a bezohľadného karieristu. Žoviálne a suverénne pôsobil ako človek, čo stratil pamäť, akúkoľvek sebareflexnú súdnosť a vlastnú minulosť. Žiaľ, iba jediný som cítil, že oproti mne sedí bezcharakterný bývalý súdruh, ktorý sa neštítil pre osobný úspech, slávu a kariéru vykonať čokoľvek - akúkoľvek podlosť. Ale prečo ho potom počúvali s takým obdivom, rešpektom až s úctou prítomní novinári? Z čoho pramenilo ich nízke sebavedomie až servilnosť? Vari v nich socializmus naveky zakódoval komplex podriadenosti aj voči potentátovi už zvrhnutej zvrhlej moci?

Len ťažko sa dala ospravedlniť táto „pohoda“ pri káve a víne, že zbožne sedeli za stolom so sebavedomým boľševikom, ovenčeným gloriolou bývalej funkcie a uznávaného literáta. Veď to, že sa s nimi milo rozprával, umožnil iba demokratický systém, ktorého bol práve on nekompromisným nepriateľom. Za jeho hviezdnych čias by sa títo jeho stolovníci nedostali ani po chodbu v ministerskej rezidencii Černinského paláca. Ale prečo ešte teraz považovali za veľkú česť, že s ním môžu sedieť a priateľsky debatovať?

Na rozdiel od kolegov som cítil iba opovrhnutie nad milotou, drzosťou a suverenitou ex – ministra. Iný pocit však zdieľali zábudliví a ešte stále prikrčení spoločníci. Veď ex – súdruh a ex – minister sa veľmi snažil byť voči ex – kolegom prívetivým a zaujímavým diskutérom. Znova som si uvedomil, že nestačí sa iba zbaviť otrockých okov, ale treba aj myslieť a predovšetkým konať slobodne.

(Úryvok z mojej novej knihy Vedieť odísť.)

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  174
  •  | 
  • Páči sa:  1 903x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu