Takú kritiku aká sa vedie proti súčasnej vláde ešte u nás nezažila dosiaľ žiadna iná. Zrejme ani prezident Kováč nezažil za päť rokov toľké útoky a takú mediálnu nenávisť ako Igor Matovič. Hoci práve táto vláda nepatrí k tým zlodejským a horším než tie Ficove. Keďže ide o prvú protikorupčnú vládu po vzniku štátu.
A práve tento neprehľadný a príliš zložitý boj s korupciou mafií je už od prvého dňa jej problematickej moci (28. marci 2020) podnetom mediálnej kritiky a podstatný dôvod mnohých jej problémov. Samozrejme, okrem neočakávaných veľkých kríz. A to je (podľa môjho presvedčenia) ten kameň úrazu a hlavným problémom prekvapivého úpadku jej preferencií v prieskumoch a šancí vo voľbách znova uspieť.
Pričom sa už od vzniku borí čelí najskôr chorým očakávaniam, potom len veľkému odriekaniu a nespokojnosti občanov. Pričom sa vôbec neprihliada, že tie isté hospodárske a iné rovnaké problémy majú tiež iné vlády EÚ s oveľa vyspelejším hospodárskym a spoločensko-demokratickým potenciálom než chudobné a rozkradnuté Slovensko..
Keď sa všetky tieto štáty spoločenstva musia brodiť v hlbokej bažine súbežných najväčších kríz od 2. svetovej vojny. Na túto už vyše dva roky zásadnú vec sa u nás celkom zabúda a berú ju médiá ako samozrejmú a nepodstatnú realitu. Porovnávajú tak často to, čo je neporovnateľné. Najmä rýchle a drahé riešenia v západných krajinách a tie pomalé, finančne nedôsledné u nás.
V občanoch doma tak vyvolávajú zdeformovaný obraz, ich nespokojnosť a hnev na súčasnú vládu. Treba si však uvedomiť jedno, že západné krajiny nezdedili z Moskvy ekonomicky neefektívny a desaťročia zaostávajúci systém komunizmu.
A preto na prekonanie akýchkoľvek kríz sú západné štáty EÚ podstatne bohatšie, lepšie pripravené a tým i odolnejšie ako my. A dnes sú aj menej korupčné a tým viacej prosperujúce než naša stagnujúce, desaťročia vo všetkom zanedbávané a chorobne rozvadené spoločenstvo.
Nepochybne, že sa u nich trvalo menej kradlo a viacej sa za to aj trestalo než u nás. Preto s plnšou peňaženkou sa teraz oveľa ľahšie riešia akákoľvek krízy, inflácie či následné chudoby.
Ak sa v správach každej z televízii systematicky opakuje zdražovanie tovarov, energií, služieb a ožobračovania najchudobnejších a porovnáva tento u nás kritický stav vraj s lepšou situáciou v okolitých krajinách V4 nie je to často realita aj pravda. Skôr ide o účelové strašenie na zvyšovanie polarizácie a hnevu domácej komunity voči vláde.
Často sa objavil na slovenskej obrazovke pobehujúci reportér po hypermarkete v poľskom pohraničí s lacneným nákupom potravín. Lenže to ešte nič nehovorí aj o ich neraz rozdielnej kvalite a najmä o tom, že poľské potraviny boli aj za socializmu lacnejšie ako naše.
Oveľa podstatnejšia je však celkom iná otázka - menová politika a iné spoločenské podmienky v troch susedných krajinách oproti nám. Sú pre ich vlády v časoch kríz a veľkej inflácie oveľa flexibilnejšie a ľahšie.
Pretože majú v rukách vlastnú menu, pričom množstvo peňazí v obehu si môžu operatívnejšie regulovať podľa potrieb danej inflácie a samé aj „vytlačiť“. Nemusia sa tak spoliehať na drahé pôžičky a úžeru zahraničných bánk. Tie neraz odmietnu požičať príliš zadlžovanému štátu. Ich ochota „pomôcť“ je potom malá, ale úroky vysoké.
Médiá síce oprávnene strašia verejnosť možným vznikom nekontrolovanej super inflácie a jej ničivých dôsledkov na život občanov, nepokoje a rozvrat v spoločnosti či osud demokracie a jej priame ohrozenie demokratického vývoja v krajine. Ale často tvrdia, že je u nás najvýraznejšia v štátoch EÚ. Ale je to iba polopravda,
Napríklad v Maďarsku dosiahla teraz v októbri rekordných 20,l percenta, ale u nás je v rovnakom čase o štvrtinu menej 14,9 percenta. Pričom v celom EÚ v dôsledku inflácie vzrástli v priemere ceny spotrebiteľských tovarov a služieb o 10,7 percenta. Myslím si, že Informácie v médiách by nemali byť všeobecné a sugestívne, ale konkrétne a objektívne.
Podobných poznatkov o ich negatívach mám dostatok. Napríklad na jednej strane kritizujú vládu za nezodpovednosť vo výraznom zadlžovaní a rastu inflácie. Ale v rozpore s tým ju nedôvodne nabádajú veľkou kritikou, že je ťarbavá a nedôsledná v riešení mnohých chronických problémov a oprávnených požiadaviek občanov.
Tie však pretrvávajú neriešené najmä už od zániku socializmu. Budem konkrétny a pripomeniem napríklad ultimáta lekárskych odborov vláde na rýchle a konkrétne vyriešene chronických chorôb v zdravotníctve a enormného zvýšenia platov lekárov.
V súčasných najväčších krízach štátu by som očakával, že médiá budú tlmiť podobné dôvodné nároky akýchkoľvek profesijných skupín (teda aj lekárov). Nie ich podporovať a poskytovať každodenný mediálny priestor v prospech nátlaku na vládu.
Dávajú tak nezodpovedný príklad aj pre opodstatnené požiadavky a štrajky iných profesií. Dnes sú to len lekári, zajtra budú aj železničiari, potom učitelia, vodiči hromadnej dopravy a kamiónov, štátnej a verejnej, smetiari a nakoniec síce buď padne „tvrdohlavá a nezodpovedná“ vláda, ale sa roztočí kolotoč ničivej inflácie.
Až potom nastane chaos, rozklad demokratického a nástup nespokojného ľudu žiadúcej tvrdej proruskej ruky autokratickej moci kamarily Fica, Pellegriniho plus hlásiaceho národne fašistického myslenia.
Ešte dobre, že nie som sám tohto názoru. Kriticky nazerá na hrozivé ultimáta významnej časti lekárskeho stavu aj známy komentátor Peter Schutz, ktorý z mála novinárov dovidí nielen za svoj plot ale aj ten susedov, ktorý v pravidelnom článku týždňa napísal v SME (18 – 20.11.) toto:
„Chybný krok. Výpovede. Keďže na nemalý údiv autora jeho známi lekári podporujú vyhlásenie parlamentu (väčšina – opozícia bez SaS plus Rodina), aby sa vláda dohodla s doktormi, pre zachovanie korektných vzťahov povie iba toľko, že keby mal rozhodovaciu právomoc – našťastie nemá -, s ôsmimi odborárskymi bodmi by urobil, viete čo, memorandum nepodpísal a Visolajskému a spol. by odkázal len jedno: S teroristami sa nevyjednáva“.
(DOKONČENIE BLOGU BUDE čOSKORO.)
