Zmenil svet rok 1968? (2.)

Áno. Svedčia o tom udalosti, ktoré potom nasledovali vo svete. A majú naň priamu či nepriamu nadväznosť. Napríklad ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Áno. Svedčia o tom historické udalosti, ktoré potom nasledovali vo svete. A majú naň priamu či nepriamu nadväznosť. Napríklad spojenie Nemecka do jedného štátu. (Prosím čitateľov o prepáčenie, že som zopakoval ešte raz perex. Keďže som ho nemohol zverejniť celý, pretože mám naň k dispozícii, zrejme ako jediný z blogerov, len 120 znakov.)

            (Dokončenie blogu.)

Ukázalo sa, že aj polmiliónová armáda bola bezmocná proti pasívnemu odporu rozhorčených stoviek tisícok ľudí. Lebo použiť brutálnu silu s neodhadnuteľnými jatkami sa   Moskva zdráhala. Len preto mohol celoštátne fungovať náhradný Československý rozhlas, ktorý aj po obsadení štúdií vysielal z kasární cez poprepájané vojenské vysielačky.  Okupanti síce intenzívne vysielače hľadali, obkľúčili aj objekty našej armády, ale si netrúfli  do nich vpadnúť násilím.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na každej strane plota stáli proti sebe okupanti a naši vojaci v plnej ostražitosti a veľkom psychickom napätí. Ruské velenie zaskočil  neočakávaný občiansky vzdor, odhodlanie a odvaha. Skôr čakalo vojenský odpor a tak sa s ostrým nasadením vojsk vyčkávalo na jasný povel z Kremľa. Ten namiesto rozkazu na masaker si radšej pozval do Moskvy na „koberec“ celkom nefunkčnú vládnu garnitúru okupovanej krajiny na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom a začal s ňou z pozície sily rokovať.

Na naliehanie Svobodu súhlasil Brežnev s oslobodením väznených reformátorov, takže aj Dubček, Smrkovský, Černík a Kriegl sa potom zúčastnili zdĺhavých rokovaní v Kremli. Bez nich by totiž s Moskvou neplatila nijaká iná „dohoda“. Domáci rozhorčení občania by ju nerešpektovali. Stalo sa tak v histórii po prvý raz, aby Rusko s uväznenými „zradcami socializmu“  rokovalo, a nedalo ich pre výstrahu  popraviť. A tým si vynútiť v neposlušnej gubernii „svoj“ rešpekt a poriadok.

Skryť Vypnúť reklamu

Naša bezmocná a navzájom rozporná  garnitúra na čele s prezidentom Svobodom, s dubčekovcami a biľakovcami začala hľadať dlhé dni a noci s kremeľskými mocipánmi   vraj „kompromis“. Ako nájsť východisko z patovej situácie v okupovanom a len  formálne   ešte v samostatnom štáte.

Čo si dovolil Brežnev, to si nedovolil ani Stalin

V záujme kapitulácie protivníka sa Kremeľ neštítil akýchkoľvek nátlakov, vyhrážok, úskokov či hrozieb. Leonid Brežnev sa vyhrážal, že ak  Dubček a ďalší oponenti Moskvy  nepodpíšu „dohodu“ – takzvané moskovské protokoly, potom len oni budú niesť zodpovednosť za  veľké krviprelievanie  a  za smrť možno desiatky tisícok našich občanov.

Skryť Vypnúť reklamu

Reformátori sa tak ocitli v dvojstrannom tlaku – pod vyhrážkami Kremľa a pod „argumentmi“ sa dohodnúť kolaborantov, aby sa zmierili s okupáciou a podpísali s agresorom „dohodu“. Na kapitulácii trval aj inak čestný človek – prezident Ludvik Svoboda. On za vojny veliaci generál zažil jej tisíce obetí a preto nechcel u nás dopustiť masaker. Pre podpísanie   moskovských protokolov lámal Dubčeka aj vypočítavý a mocichtivý politik Gustáv Husák, neskorší plánovač politiky Kremľa u nás.

Leonid Brežnev cynicky vyhlásil, že sa našej krajiny  nevzdá za žiadnu cenu, pretože za oslobodenie Československa od nacistov zaplatili životmi desiatky tisícok červenoarmejcov. Do  moskovských protokolov navyše nariadil vpísať, že aj po okupácii musia Česi a Slováci  zachovať s nenávidenými okupantmi už nemysliteľné „večné priateľstvo a bratstvo“.

Skryť Vypnúť reklamu

Tento vtedy vynútený nezmysel sa však čoskoro stal chmúrnou realitou našich „srdečných“ vzťahov s nenávideným agresorom.  Státisíce Slovákov a Čechov  tak celkom stratili pamäť. Už nezatracovali, ale  znova velebili svojich východných  (ne)priateľov na „večné časy“.

V totálnej defenzíve a zahraničnopolitickej karanténe sa nachádzajúci Leonid Brežnev vyhlásil svoju novú mocenskú doktrínu „obmedzenej štátnej suverenity“.  Platila pre každý podriadený štát Moskve. On ako vodca nad vodcami sa tak postavil nad OSN a desaťročia platnými normami medzinárodného práva. Okato nadiktoval svetu absurdné  právo  –  rozhodovať za iných, čo môžu a čo nesmú robiť!

V podstate vo východnom bloku táto mocenská doktrína Kremľa už v praxi dávno a potichu platila. Len v zárodku ju porušil ešte za vlády Stalina suverénny vodca bývalej Juhoslávie Josip Broz Tito. Ale to, čo si  dovolil útokom na Československo  Leonid Brežnev, to si  nedovolil proti spurnej Juhoslávii ani  najobávanejší diktátor  minulosti - Josip Visarionovič Stalin.

Zmeny vo svete po roku 1968?

Útok na formálne samostatnú stredoeurópsku krajinu agresívnym „spojencom“ však zmenil svet. Ten sa dal  zovšadiaľ dôrazne a hlučne počuť. Jednoducho zovšeobecnené sa tak pričinil o to, že za vyše dve desaťročia prišiel koniec veľkého impéria. Bez roku 1968 by sa nezrodila Gorbačovova PERESTROJKA ako jeho záchranná brzda pre upadajúci socializmus. Ale tá už ho nemohla zachrániť.  Len urýchlila o dve desaťročia jeho smrť.

Koncom roka 1969 sa konal v Moskve  neočakávaný utajený  summit najvyšších  potentátov socialistického lágru. Dôvod jeho zvolania a predmet rokovania sa  však prísne tajil, takže všetky svetové média boli v strehu, o čom sa bude v Kremli rokovať. Vtedy už ako zahraničný komentátor som správne odhadol moskovský program, že v hre bude svetová konferencia o dodržiavaní ľudských práv, a napísal krátky komentár. Z toho potom odcitoval pár viet svetový denník New York Times.  

Z jeho uverejnením bol sprvu problém. Musel som presvedčil zástupcu šéfredaktora Vlada Ferka, že  môj odhad udalosti je správny, o čo v Moskve temer naisto pôjde. Objasniť mu, že v danej kritickej situácii nemôže ísť o iné ako o „návrhu“ Rusov na zvolanie svetovej konferencie o ľudských právach, ktorú Západ pretláčal ešte pred okupáciou u nás Rusmi.. Túto významnú iniciatívu  Západu však Moskva zakaždým zahatala rôznymi obštrukciami.

V novej situácii po roku 1968, keď sa ocitol Kremeľ v najhlbšej defenzíve a medzinárodnej izolácii, práve touto  vábničkou si chcel napraviť už totálne zničenú povesť vo svete našou okupáciou. A zároveň  sa vymaniť z vážnej zahraničnej  blokády. Preto chcel hodiť Západu  návnadu, od ktorej  očakával, že ju zhltne i s navijákom.

Američania a ich spojenci však  prehliadli, že ide len o kamufláž, aby sa Rusi vylízali z už ročnej bolestivej zahraničnopolitickej karantény. Jasné im bolo prečo Rusi, ktorí dlhodobo porušovali  ľudské práva, chceli o nich z ničoho nič rokovať. Samozrejme, len formálne a zdĺhavo. Veď tie boli pre Kremeľ trvalým tŕňom v oku a veľkým rizikom, aby ich  riešili  na širokom medzinárodnom fóre.

Samotná konferencia napokon predsa bola a na nej sa potom zrodila Deklarácia o dodržiavaní ľudských práv vo svete. No uskutočnila sa až o šesť rokov neskôr. Podpísala ju  aj naša „socialistická“ vláda. Práve na základe tejto Deklarácie a jej  záverov mohla  vzniknúť politicky významná iniciatíva – Charta ´77 o ľudských právach, ktorá sa odvolávala práve na našim štátom podpísanú Deklaráciu.

Tá potom zatriasla vtedajším  režimom až tak, že rýchlo pripravil takzvanú Antichartu,  Tú podpisovali vraj „iniciatívne desaťtisíce rozhorčených“ pracujúcich. Ako ich reakciu  proti sprisahancom - chartistom v „žolde Západu“.

Reformátor Európy a hrobárom ríše zla

Práve Michail  Gorbačov, jeden z najvýznamnejších reformátorov nedávnych dejín, zmenil po roku l989 mapu Európy a konštantné výsledky Druhej svetovej vojny. Okrem iného stiahol z východného Nemecka aj Československa trvalo zahniezdené ruské okupačné vojská a umožnil po polstoročí znova  spojiť po vojne veľmocami účelovo rozdelené Nemecko.  Pod tlakom udalostí „daroval“ slobodu aj guberniám bývalého mocenského zlepenca Sovietskeho zväzu. Ale tým definitívne pochoval veľríšu zla. Muž nenávidený v Rusku a obdivovaný vo svete.

Tento výnimočný komunista, ktorý pod vývojom udalostí prekvapivo konal ako demokrat, v roku 1997 prezradil československým médiám, že medzi Pražskou jarou a kremeľskými reformami (po roku 1985) bol priamy vzťah:

„Nesporne, veď Alexander Dubček, Pražská jar 1968, to bola úprimná snaha o modernizáciu vašej krajiny, hľadanie odpovedí na výzvy doby. Mňa a mojich ľudí v Sovietskom zväze to veľmi ovplyvnilo a bolo nám poučením. Keby bol vtedy Kremeľ schopný tieto správne impulzy zachytiť, bol by dnes svet iný. S Alexandrom Dubčekom ma spájalo rovnaké názorové priateľstvo. Stratili sme síce veľa času, ale myšlienky Pražskej jari sa nevytratili, my sme na ne nadviazali.“ (Denník Národná obroda -  5. máj 1997.)

Natíska sa tak vážna a nezodpovedaná otázka, či by vôbec zanikol vojensky mocný Sovietsky zväz nebyť Pražskej jari, okupácie Československa a „reformnej“ politiky Michaila Gorbačova, obdivovateľa Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou?

Vývoj po roku 1989 v Číne, Severnej Kórei, vo Vietname a na Kube pozitívnu alternatívu však poprel. Ale nehrozila  by potom väčšmi i jej ničivá podoba - nukleárna vojna? Napokon jej kontúry naznačuje aj obraz na severe Kórei so všemocným diktátorom  s atómovým kufríkom.  Ale ten je pre svet menej hrozivým, aký by bol ktorýkoľvek trvalý diktátor v Kremli.  Z toho vyplýva aj iná hypoteticky zaujímavá otázka, či by vôbec vznikol po roku 1989 vo vazalských štátoch Moskvy prelomový vývoj v Európe a sčasti aj v Ázii, ak by Rusi vojensky nevtrhli do  Československa?

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  137
  •  | 
  • Páči sa:  837x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu