Redakcia Smeny ani po okupácii nepoľavila v kritike praktík a násilností boľševizmu. Odhaľovala zločiny a brutalitu represívneho režimu päťdesiatych rokov, pričom poukazovala na zničené životy obetí, vrátane nevinných popráv. Informovala o tom, čo bolo v čase cenzúry prísne utajené a tým pripomínala občanom, aby ani po okupácii nepoľavili v angažovaní sa za politické zmeny Januára ´68 – za socializmus s ľudskou tvárou.
Janko Čomaj napísal otrasnú reportáž ako eštébáci z Malaciek utýrali na smrť sedliaka, u ktorého našli štyri kolesá z obyčajného dreveného voza tamojšieho jednotného roľníckeho družstva (JRD). Tie však z recesie odmontovali v noci opití mládenci a schovali do senníka budúcej obete. Podozrivého roľníka z krádeže nepatrného družstevného majetku, potom vypočúvali sadistickí vyšetrovatelia tri dni a noci nonstop, až kým ho neutýrali na smrť.
Milan Vároš zasa písal o prípade bratislavského zlatníka Frösstiga. Ešte v roku 1956 som si tiež prezrel v hoteli Tatra húfne navštevovanú výstavu o jeho zlatom poklade, ktorý vážil vyše sto kíl. Tým údajne „okradol“ pracujúci ľud o veľký majetok. Preto si vraj zaslúžil nielen veľké opovrhnutie, ale aj najprísnejší, vraj spravodlivý trest – teda nič menej ako šibenicu.
Komunisti často organizovali podobné verejné kampane údajne proti zradcom, vykorisťovateľom, špiónom či iným nepriateľom „pracujúceho ľudu“. Mnohí novinári a spisovatelia tých čias tieto propagandistické divadlá zoširoka opisovali a násilie proti spoluobčanom iniciatívne propagovali v rámci oficiálne proklamovanej diktatúry proletariátu a boja proti triednemu nepriateľovi.
Neskôr niektorí z propagátorov ideí zla sami uviazli v terore päťdesiatych rokov. Ak prežili, potom sa niektorí snažili odčiniť dávne hriechy aj ako disidenti. Patril k nim aj preferovaný literát Pavel Kohout, ktorý v päťdesiatych rokoch podnecoval svojou angažovanou tvorbou politické procesy, ale už v šesťdesiatom ôsmom bol veľkým propagátorom reforiem a zástancom politických zmien. Ohnivo rečnil aj na nezabudnuteľnom mítingu v pražskom Slovanskom dome, ktorého som sa ako novinár zúčastnil. Práve mnohí novinári v rokoch teroru „spracúvali“ verejnú mienku pre krvavé násilie a vrahov v talároch.
Príhodu o smrtiacom terore v Malackách som však dávno poznal ešte pred rokom 1968. Teda skôr, kým ju Ján Čomaj zverejnil. Môj priateľ chirurg Vlado Mokráň totiž liečil bývalého eštébáka Štefana, u ktorého mi vybavil podnájom – len malú kuticu s úzkou posteľou. Práve v jeho byte sa občas schádzal bývalý výkvet teroru, ktorý si pri poháriku rád zaspomínal na časy „svojej zašlej slávy“. Alkoholom rozjarení kumpáni si potom neudržali jazyk ani pred nežiaducim svedkom - dvadsaťročným podnájomníkom. A tak som počul, aké zverstvá si „oni“ mohli beztrestne dovoliť v službe červených ničomníkov.
Od týchto cynických chválenkárov z ŠtB som sa tiež dozvedel dávno pred redaktorom Milanom Várošom aj o tragickej kauze bohatého bratislavského zlatníka. Toho upodozrievala štátna bezpečnosť, že zatajil svoj veľký zlatý poklad. Preto na jeho mladú ženu nasadila mužného mladého agenta, s ktorým si mladica Frösstigová rýchlo porozumela. V dôsledku toho dôvtipnú skrýšu zlata vytárala milencovi. Po odsúdení manžela na smrť a jeho krutej poprave obesením sa so zvodcom zosobášila.
Nejedna náhoda si zvykne kedykoľvek pošpásovať. Asi uprostred októbra 1968 som šiel do kaviarne Krym na kávu a za jedným stolom sedel môj známy mne s neznámym asi štyridsiatnikom. Zakýval mi, aby som si prisadol. Keď ma predstavil ako redaktora Smeny, vykľul sa z jeho spoločníka ten mamľas, ktorý pre štát zachránil Frösstigovo zlato a pričinil sa o jeho popravu. Hneď si začal sťažovať na kolegu Milana Vároša, že prečo ho škandalizuje, veď on je skôr „obeťou“ celého prípadu. Vraj nič pre seba nezískal, ani ho nepovýšili a po celý život sa musí trápiť s hašterivou, večne nespokojnou ženou. Veď tá mu len píli nervy a vyčíta, že sa má pri ňom biedne, že celkom inak by si užívala s bohatým starcom alebo ako vdova s jeho ukrytým zlatom.
Hneď na druhý deň po uverejnení Čomajovho tragického príbehu v Malackách pribehol do redakcie jeden z mučiteľov zavraždeného sedliaka menom Nečas (výstižné priezvisko), ktorého som kedysi spoznal v podnájme u jeho kumpána - môjho domáceho. Už na chodbe vykrikoval a nadával na redaktorov Smeny, že sú obyčajné svine. Vraj on nás ešte naučí móresom a slušnosti. Hoci po okupácii mal veľkú guráž a chcel sa s redakciou súdiť, napokon sa radšej odmlčal.
Už krátko po Auguste ´68 sa znova začali ozývať staré, zdanlivo vyhynuté štruktúry. Predtým však táto mrchavá spoločnosť zmĺkla a navonok súhlasila s reformnými zmenami. Netrúfala si otvorene útočiť proti demokratickým novotám, ale za pomoci tankov pomaly vyliezala z dier a znova čerila najčernejšie bahno.
