Strašne sa mi za tebou cnie. Je to pre mňa dosť nový pocit, pretože som pokrytec a myslela som, že bude platiť: zíde z očí, zíde z mysle... Ale nie je to tak. Takmer každý deň si na teba spomeniem.
Často sa mi stáva, že ťa zbadám na ulici ale potom si uvedomím, že to nie si ty. Vtedy vždy ostanem na chvíľu zarazená. Naposledy som ťa „stretla" včera v Bratislave. Stála som na zastávke, svietilo slnko, bolo krásne teplo a ja som mala výnimočne dobrú náladu. Zrazu ma niekto z boku oslovil, vraj: „Dobrý deň, mohol by som vás o niečo poprosiť..." Otočila som sa a asi na dve sekundy som ťa videla. Potom som žmurkla a stál tam len nejaký mladý punkáč s odrasteným kohútom, asi bezdomovec. Vypýtal si odo mňa drobné, tak som mu nejaké dala a ešte marsky, čo mi ostali v taške od stredajšej kávy s kamarátom (fajčím len pri káve, alebo pri špeciálnych stretnutiach). A potom odkríval preč. Vyzeral dosť spustnuto a ja som sa pýtala samej seba, čím mi ťa tak pripomínal. A uvedomila som si, že všetci ľudia ktorí niekedy brali heroín ho majú navždy vpísaný do tváre. Stavila by som sa, že aj ten chalan ho niekedy bral. Aj ostatní, ktorých nemusím menovať, lebo ich obaja poznáme, majú tú tvár. Je zvláštne zašpicatená, ostrá a trochu akoby skrivená od bolesti.
Spomínam si, ako ma tvoja tvár fascinovala už pred ôsmimi rokmi, keď som ťa spoznala. Nie kvôli kráse, (povedzme si otvorene, krásavec si nebol nikdy J), ale kvôli tejto zvláštnej črte, ktorú som ale ešte vtedy ako malá žaba nemohla poznať. Behali sme v noci po meste a sprejovali na steny cez šablóny. Preskočili sme plechovú bránu a vkradli sa do opusteného Slovana ale ja som si roztrhla rifle a chýbala mi odvaha, tak sme odišli do parku a boli hodiny potichu. Držal si ma okolo ramien ako tato, aby mi nebolo zima. A mne ani nebolo. A ešte sa pamätám, ako mi všetci závideli, že sa so mnou kamarátiš, lebo si bol oveľa starší a bol si pre moju generáciu takým „pirátom nahořklých nocí" ako by Navarová zaspievala. Myslím, že ešte dodnes mám niekde odložený papierik od žuvačiek, ktoré si mi vtedy dal. Vždy som sa ti páčila a rozprával si mi zo žartu všelijaké smiešne lichôtky. Chcela som ťa prísť pozrieť na Vianoce a ty si sa spýtal, či si ma môžeš rozbaliť pod vianočným stromčekom...
Pár rokov som potom netušila, čo je s tebou. Len som dúfala, že ťa ešte drogy nedostali na úplné dno. A potom som sa dozvedela, že si sa obesil vo väzení. Preto som len ticho sedela a čumela na teba, keď som ťa o pol roka stretla na terase na námestí. Len si sa smial a bil do pŕs, že vo väzení to síce bolo peklo, ale také peklo, ktoré by ťa donútilo vziať si život, ešte nevymysleli.
Znova si mi lichotil, tento krát si perlil výrokmi ako: „Takú sviňu ako ty by som chcel za ženu..." V ten večer sme strašne zmokli, na mojom priváte na Brezovej sme potom vypili fľašu vína a ty si oblečený zaspal na gauči. Dala som ti sveter po frajerovi, lebo jediné čo si mal, bola mikina, v ktorej si vyliezol z basy. Bola som naozaj rada, že si v poriadku, že si čistý a dokonca si si našiel prácu.
A preto mi je za tebou teraz smutno. Nemôžem uveriť, že je to už 3 mesiace a sedemnásť dní, čo sme ti hádzali hrudky hliny na truhlu. A je to úžasný paradox, že po tom, čo si prežil, ťa zabije blbé slepé črevo, či zápal žalúdka, či čo to bolo. Niekde hlboko vnútri sa na to veľmi hnevám, na tú strašidelnú zbytočnosť tvojej smrti.
Myslím si, že tvoja duša je už dávno preč, ale vraj pomáha ísť na hrob a vyrozprávať sa pomníku. Tak si vravím, že ti zajtra prinesiem nejaký orgován, keď už ho ja pravdepodobne nestihnem k tým narodeninám. Pozdravuj Michaela, Elvisa, Amy a Jima.
Objímam ťa.
Diana
