Muži sa nehanbia predniesť na verejnosti, že sú homosexuáli, byť bisexuálom je dokonca trendy. Používajú kondicionéry na vlasy a ostávajú na materskej a minule bol v televízii chlapec, čo tancoval brušné tance.
Ženám vo všeobecnosti je to sympatické, viem o jednej, ktorá svojmu šesťročnému synovi pestuje zapletaný vrkoč po pás a každý sa nad chlapcom rozplýva, aký je roztomilý.
Osobne proti tomu nič nemám, pretože som prakticky za všetko, čo donúti ľudí naučiť sa rešpektovať inakosť druhých, ale asi som ešte z veľkej časti stará škola. V mužskom svete sú veci, ktoré ma vedia totálne rozhodiť, strácam pri nich pevnú pôdu pod nohami.
Skutočne, mužov vnímam ako útesy , ktoré tisíce rokov obmýva more, ošľahávajú búrky a oni stále stoja rovnako hrdo a pevne. Neznamená to, že nemajú právo byť niekedy unavení, slabí alebo jednoducho nežní, len u nich silno dominuje „marsovitosť". Nie že by som im to nasilu pripisovala ja, naopak, je to pre nich prirodzené a nás ženy to fascinuje.
Tým viac potom prekvapí vidieť muža napríklad plakať. Nedávno som to zažila. Je jedno, kto to bol. Otec, frajer alebo brat, bol to jeden z tých nezlomných, čo budú mať v mojich očiach široké ramená, aj keď schudnú dvadsať kíl.
Doteraz mám pred očami ten obraz. Pery zovreté, zadržiavajúce všetko to, čo vnútri tiká ako časovaná bomba. Oči lesklé a pohľad tak ostrý, že by krájal mramor a stále to „tik- tak", alebo ticho pred búrkou ako sa hovorí a potom slzy na lícach, zrýchlený dych a ja, zúfalo objímajúca, aby som zakryla svoj vlastný údes a rozrušenie.
Možno na tom v skutočnosti nie je nič zvláštne. Idú mi proti srsti tvrdenia, že chlapci nesmú plakať, že správny chlap sa teší na vojnu a musí zniesť veľa chľastu. Ale aj napriek tomu som veľmi zmätená, ak vidím chlapa plakať. Je to len jednoducho nezvyčajné. Viem, že sa to deje a je to prirodzené a predsa ma to vždy prekvapí.
Raz som našla v tráve ležať mŕtvu labuť. Bola celá krásne biela a vyzerala akoby len spala. Fúkal slabý vánok a víril jej pierka na krásnom dlhom krku a mne sa nijakovsky nechcelo veriť, že je mŕtva, akoby som si podvedome myslela, že niečo tak krásne a spanilé ako labuť predsa nemôže zomrieť. Je to ako smrť jednorožca.
Alebo ako mužské slzy.
