Zašla som do neďalekého podchodu, v ktorom boli maličkéhnedé dvere. Za nimi sa skrývala uzučká chodbička s dvomi umývadlami.Opláchla som si tvár studenou vodou. Áno, bola taká studená, akoby som si napokožku prikladala drobné pichliačiky. V tom som počula kroky a za mnousa objavila neznáma slečna. Prekážala som jej. Cítila som to. Pozrela sa na mňanepríjemným pohľadom, z ktorého vyžarovalo iba jediné. Aby som opustilajej revír.
Uprostred podchodu ležal mŕtvy pes. Žrali ho chrobáky a húsenice,nad ním poletovali hladné muchy. Nepríjemné. Nikto si ho nevšímal. Chvíľu somnad ním stála a pozorovala celé to šialenstvo. Zazdalo sa mi, že ho snáďvidím len ja. Ľudia sa kamsi ponáhľali. Ich tváre boli vážne, bez úsmevu, beznáznaku čohosi.
Túlala som sa mestom. Premohol ma smäd. Zahliadla somkrčmičku na rohu ulice, ktorá bola viac vonkajšia ako vnútorná. Pri vysokombare boli postavené asi tri či štyri barové stoličky. Sadla som si na jednu a objednalakofolu. Malú. Výčapník bol starý, mal dlhé šedivé vlasy. Rocker a motorkár.Podával mi pohár a spýtal sa, či mám v hlave Pink Floyd alebo LedZeppelin. Usmiala som sa. Pochopil.
Pohár bol odrazu prázdny a pre mňa to bol signál, abysom sa zase pobrala. Predo mnou je ešte dlhá cesta. A predsa taká krátka.
