Boli sme kamarátky na život a na smrť. Napriek tomu to nebolo takétypické kamarátstvo. Bolo zvláštne, a to sa mi na ňom páčilo.Nestretávali sme sa každý deň, ako to býva vo zvyku pri takých skvelýchkamarátstvach. To naše bolo špecifické.
Denne sme si písalidvesto mailov. O všetkom. Bola to jediná forma komunikácie medzi nami.Moja "kamarátka" žije v Prahe, tak preto tie maily. Dokonale sme sapoznali. Jedna o druhej sme vedeli všetko, aj to, čo má ktorá na sebeoblečené. A keď sa dalo, sadla som na autobus smer Praha a strávili smespolu pár skvelých dní, na ktoré nikdy nezabudnem...
Mali smetoho toľko spoločného a tak skvelo sme si rozumeli. Našla som v nejsvoju spriaznenú dušu. Človeka, ktorému som mohla povedať naozaj všetkoa vedela som, že presne vie, ako sa cítim a ako veci myslím. Keď sme saspolu túlali pražskými ulicami, nikdy sa nestalo, že by nastalo trápneticho. Nie. Vždy sme si mali čo povedať a vždy sme mali čo robiť. Nikdysme sa nenudili. Chodili sme neskoro v noci spať a skoro ráno sme sazobúdzali. Častokrát sa stalo, že sme nepotrebovali slová, pretože smevedeli, aké myšlienky má tá druhá. Bolo to príliš dokonalé na to, abyto trvalo večne...
A ja som to nečakala. Nečakala som, že tokrásne pevné puto medzi nami, sa jedného dňa pretrhne. Ochladli sme.Lepšie povedané, ONA ochladla. Vyškrtla ma zo svojho života a ja dodnesnetuším, prečo. Všetko bolo v poriadku. A náhle...
Snažila som sato puto opäť spojiť, zlepiť ho. Nepodarilo sa. Moja snaha bolazbytočná. Druhá strana sa naďalej správa tak, akoby som jej bolaukradnutá. A ja už nemám síl ďalej sa pokúšať zachrániť niečo, čo jepravdepodobne už dávno stratené.......
