Annu Kolesárovú sovietsky vojak napadol v dome jej otca, jej fyzický odpor však nepremohol. V podnapitom stave asi ani nemohol. Postavil ju teda pred krutú voľbu – poddať sa mu, alebo zomrieť. Mala možnosť povedať áno a ako cenu zachovania života pretrpieť veľké poníženie. Jej príbeh by sa od tohto momentu odvíjal ako príbeh obete, ktorej by sotvakto niečo vyčítal. Možno, ak by na druhý deň nabrala silu ukázať prstom, sovietsky poľný súd by zločin vyriešil guľkou a pochybnou satisfakciou uchlácholené by sa s ním postupne vyrovnalo Ankino okolie a vlastne aj dejiny.
Anka však mala po celý svoj život pre akékoľvek zlo jedinú odpoveď. Bolo ňou NIE a toto slovo pre ňu v tú noc znamenalo smrť. Preto si Anka ako osoba zasluhuje viac našej pozornosti, ale hlavne citlivosti pre pochopenie dôvodov jej konania.
V novej knihe, ktorá o Anke vznikla, autor píše: „Anka bola čisté dievča“. Nie pasívne alebo utiahnuté, naopak, Anka rada tancovala na zábavách a máj postavený po jej oknom svedčil o tom, že chlapci sa o ňu zaujímali.
Ak je teda Anka vzorom čistoty, posun spoločenskej debaty o nej k téme intímnej, sexuálnej čistoty je prvým logickým a správnym krokom. Anna Kolesárová ako vzor predmanželskej čistoty pomohla tisícom mladých ľudí pri návšteve jej hrobu pochopiť, že táto čistota je síce neľahká, ale krásna cesta potlačenia vlastného sebectva, založenia vzťahu na vzájomnej zodpovednosti, úcte a skutočnej dôvere. A vlastne začiatok cesty vlastného životného šťastia.
Tento krok však takisto nestačí a treba ísť ďalej, hlbšie.
Ankina čistota je čistotou srdca a mysle. Jej podstatou je neustále hľadanie pravdy, ktorú si nenecháva pre seba, ale cez neustálu konfrontáciu svedomia ju necháva ovplyvňovať svoju myseľ, myšlienky a vzťahy. Jej čistota je dôsledným rozlišovaním správneho od nesprávneho.
Je neustálym ÁNO dobru. A neustálym NIE zlu. Je čistotou, ktorej sme sa kedysi približovali, ale kdesi sme ju stratili.
A tak nám vie zodpovedať mnohé aktuálne otázky. Napríklad, prečo z verejných financií nevieme vyťažiť viac verejného dobra, prečo nacisti u nás sedia v parlamentných laviciach, aj prečo nám za 6 mesiacov nikto nevysvetlil dôvody popravy mladého novinára a jeho priateľky.
Z času na čas mám možnosť rozprávať mladým o etike a zodpovednosti v biznise. Študentom, ktorí tu za pár rokov prevezmú opraty. Minimálne teda v tom biznise. Neskutočne šikovným, múdrym a energickým. Rozhľadeným a odhodlaným. Bavíme sa o ľuďoch vo firmách, fungovaní firmy, záujmoch ktoré sa v každom biznise stretajú a pod.
Hovoríme o aktuálnych problémoch – korupcii, klientelizme, nevymožiteľnosti práva. V otázke riešenia majú jasno. Vidia ho v radikálnej politickej obmene, defenestrácii pokrivených tvárí vo vládnych a justičných štruktúrach a definitívnom odstavení chodiacich pomníkov temných 90tych rokov, ktoré stále viditeľným spôsobom križujú naše spoločenské dianie. V tomto vnímaní nie sú sami, ale rovnako ako ostatní sa mýlia. Ak chceme liečiť chorobu, nemôžeme sa obmedziť na jej dôsledky. Musíme sa zamerať na príčiny.
A tou príčinou sme my. Marazmus nášho súdnictva nenastal sám od seba, ale pretože pri uplatňovaní práva sme sa odklonili od jeho základného princípu – hľadania pravdy a spravodlivosti, a spravili sme z neho nástroj nátlaku a násilia. Mrhanie verejných zdrojov by nekvitlo bez stoviek komerčných firiem zúrivo zahryznutých do štátneho vemena a ďalších zúčastnených – spolurozhodovateľov, subdodávateľov, ktorí vedia mnohé ovplyvniť, ale nikdy to nespravia, pretože vlastne im celý ten systém vyhovuje. Sú to ľudia spomedzi nás, poznáme ich ako priateľov, susedov alebo ich len tak anonymne míňame na ulici. Rovnako ako korporátom produkovaných oportunistov, bezohľadných a manipulatívnych ľudí, otrokov túžby po moci a peniazoch a hlavne strachu, že o to všetko prídu. Všetci každodenne vstupujeme do situácií, kedy si pravdu prispôsobujeme tomu, čo nám práve vyhovuje. A so svojím svedomím sa vysporiadame tak, že si profilovku na sociálnej sieti prelepíme nápisom "Som za slušné Slovensko".
Rozmýšľam, prečo sme to dotiahli tak ďaleko, prečo sme tak fatálne kolektívne zlyhali. A potom si predstavujem to mladé dievča, čo zomrelo v ten novembrový večer. Anna Kolesárová nám tu nastavuje zrkadlo, láskavo, bez výčitiek nám vraví, akými kompromisnými a uhýbavými sme sa stali. Ale našťastie, my, rovnako ako vtedy ona, máme právo voľby.
Môžeme uhnúť pohľadom. A raz, keď na to príde, miesto označenia hrdinu, cynicky dať napríklad Palachovi nálepku naivného básnika a blázna, aby sme prekryli vlastnú nepripravenosť zabojovať o slobodu ako základnú hodnotu a výsadu, až to bude naozaj potrebné.
Môžeme vyplakávať, kto nám za to všetko môže a zvaľovať vinu na toho či hentoho. Ako mladý Balboa v Rocky 6.
Alebo môžeme naštartovať zmenu, tak sami od seba. Poctivo a každodenne, v maličkostiach a postupne aj zásadných veciach. Máme na to návod máme a buďme zaň vďační. Aj teraz leží tu predo mnou. Ankinu podobizeň vraj zrekonštruovali podľa jej neterky, ktorá sa na ňu veľmi podobala. Z Ankinho pohľadu na ňom vyčítate všetko. Tak sa na ten obrázok pozrite.
