OdTurecko-Iránskej hranice sme sa presunuli na Turecko-Arménsku,dokonca sme do Arménska aj videli, ale dostať sa z tamz Turecka nedá, to by sme museli ísť cezGruzínsko, a to sa nám už nechce. Ani si poriadnenedokážeme uvedomiť, ako ďaleko od domova už/ešte sme.
kurdská dedinka na úpätí Araratu
Terazsme však naštartovaní, 150 km pred Istanbulom a chystáme savziať to útokom a nejak sa prešmyknúť. My, dve malésmietky sa chceme hladko prestopovať týmto 15-miliónovýmkolosom.
Eštemi nedá nespomenúť príhody poslednýchdní. Z časových a kapacitných dôvodovnemôžem písať všetky.
Ali nás viezol poArménskej hranici za svoje mestečko Tuzluca ešte asi 10 km.Videli sme už arménskych pastierov. Podľa mapy smevydedukovali, že nás asi vezme na dosť veľkú avýznamnú križovatku ciest v tomto opustenom kraji.
tank, typický krajinný prvok v tejto časti sveta
Abolo to tak. Netušili sme ale, že o strategické miesta majúokrem stopárov záujem aj armádne zložky a taksme sa ocitli „in the middle of nowhere" s piatimi, po zubyozbrojenými vojakmi, ktorí sa na nás dívalispoza svojho amerického obrneného transportéra apovažovali nás za zákerných západnýchšpiónov. Veci ale postupne naberali priatelský spád.Začalo to mojou pochvalou najvyššieho, že má peknúbaretku, pokračovalo pozvaním na čajík, slnečnicu,vodný melón, hrušky s podrobným popisom technických parametrov transportéra, a skončilo to skupinovýmfotením. Chlapíci sa predbiehali, kto s nami budeväčší kamarát, kto bude bližšie pri nássedieť. Samozrejme to bol ten s modrou čapičkou.
"modré barety"
Kamarátinám ešte aj stopli auto do mesta Kars. Tam násnečakalo nič milé. Spoza nekonečných pustínsa vyvalili mraky (aj po dvoch mesiacoch modrej oblohy som ichspoznal) a hromy a blesky. Nebolo úniku. Kam len okodovidí - pustatina. Hore strážená gruzínskahranica a vpravo arménska. Len sme sa pozerali a čakali na„osviežujúci dážď". Zabudli sme ale, že sme navýchode Turecka, kde sa to len tak hemží ľuďmi -dobrákmi a hneď prvé okoloidúce auto násodviezlo o 150 km ďalej. Ocitli sme sa v krajinke tak podobnejnašej, že už som len čakal, kedy sa ukážu Tatry. Hustéjedľové a borovicové lesy, zelené kopčekyvšade dookola a tá sviežosť a to všetko, to bola zrazuneskutočná oáza. A potom sa ukázal Kačkar,krásne hory.
"v dolinááách" Kačkaru
Ďalšie dva dni sme strávili kadetade po horách, ale veľká turistika to nebola, lebonás postihla nejaká väčšia únava, tak smesi to len tak užívali. Jedna z ciest medzi Artvinom aYusufeli je úplne úchvatná. Vedie asi 60 km v 500m hlbokom kaňone s valiacou sa riekou a po svahoch sú malédreveničky a v nich horskí ľudkovia.
Po týchdvoch dňoch nás, ani nevieme ako, kamión v nocipreviezol do Rize a keď sme vystúpili, ocitli sme sa na plážiČierneho mora. Putujeme popri mori severnou cestou smerom na západ. Kopce sa kúpu v hmle, je tu teplo a vlhko. Typické subtrópy. Na úbočiach rozľahlé čajové plantáže, prerušované plantážami lieskovými.Keď dostaneme chuť, okúpeme sa, keď máme hlad, hneďje tu kvantum Turkov čo čakajú na príležitosťpozvať nás na obed.
za to, že som fotil túto čajovú záhradu, mi tá pani na balkóne venovala kilové balenie kvalitného čaju Rize
Aleuž sa nám to končí...budeme musiet rýchloprepnúť. Odchádzame z tohto sveta a blížimesa do nášho slovansko - kresťanského...
...skončiaúsmevy na uliciach, nefalšovaná dobrosrdečnosť,nevypočítavosť
...skončia desiatky pozvaní načaj,obed, večeru, nocľah...
...už nebude platiť: policajt =kamrát
...už nebude platiť, že všetko je PROBLEM YOK(no problem)
Ale snáď sa mýlim, a budemprekvapený, aká humánna je naša spoločnosť.
už aj Ataturk nám ukazuje kadiaľ domov
