Začaloto príchodom tlakovej níže, ktorá nás zastihla v malom mestečku na brehuveľkého jazera, v Izniku. Sme stále relatívne blízko od Istanbulu, cítiťtu vyžarovanie tohto mestského kolosu. Všetko upravené, ulice čisté, modernéobchody, drahé hotely. Jeden hotel za cenu 6-8 USD sme predsa len našli, ale mysme extrémisti, takže keď sme cenu nezjednali pod 3 USD, vzali sme nohy (a batohy)na plecia a pobrali sme sa ďalej. Ďalej však bol už iba cintorín a...koniec. Zanormálnych okolností by sme sa vyspali kdekoľvek v broskyňovom sade, alekeď človek nemá ani len stan, strecha nad hlavou nezaškodí. Hlavne keď to počiatočnémrholenie sa pomaličky a nenápadne mení na súvislý prúd vody neprestajne sa lejúcizo sivej oblohy. Kua ! Toto má byť turecké leto ? Je júl a podľa všetkýchoficiálnych aj neoficiálnych, krátkodobých aj dlhodobých priemerov by malo byťteplo a sucho.
Alenie je.
Prvéčo nás v nočnom behu krížom cez cintorín upútalo, bola akási hrobka, čimauzóleum a okamžite sme zamierili tam. Vošli sme dnu, hurá, konečne sucho, sútu asi 4 veľké sarkofágy a 3 menšie, rovné mramorové platne...a vtedy sa námv hlavách zrodil šialený nápad. „Prespíme tu" povedali sme takmersúčasne... Rozkladám trstenú rohož ktorú nosím na cesty namiesto karimatky,vyberám si „svoj" sarkofág akéhosi „Ali Pašu" a unavený si líham.Pravdupovediac, nebola to moc pokojná noc, spal som už aj na príjemnejších miestach.Nepríjemná bola najmä vzdušná vlhkosť, chlad odspodu a akésineidentifikovateľné chrobáky, ktoré po nás neprestajne liezli.
Ránosme pre istotu vstali radšej skôr, aby nás tu nenašli.
Stálepršalo, uchýlili sme sa do autobusovej búdky, kde sa venujeme „domácim prácam",zašívam si nohavice, spacák, prebaľujem batoh, píšem denník. A striedavostopujeme, ale v tejto činnosti nie sme moc svedomití. Nechce sa nám.Niečo príde samo, niečo sa udeje.
A naozaj,zastalo auto, samé od seba, v ňom sympatický chlapík, pozerá na nása naše batohy, a konštatuje, že má síce voľné iba 1 sedadlo, alenejako tu urobíme. No, urobili sme to asi tak, že sme sa s Marekom obajatlačili na tom jednom sedadle, ale hlavné bolo, že sme sa opäť pohli. Bulent,tak sa volá náš nový kamarát, hneď vyzvedal, čo všetko sme si v mestečkupozreli. Vravíme, že mešitu, kúpele, hradby, jazero... a on na to, ženajvýznamnejšou pamiatkou v meste je mauzóleum istého „Veľkého otca"uprostred cintorína...Len sme sa na seba pozreli a vravíme: „Áno, boli smeaj tam".
Bulentbol na služobnej ceste po ázijskej časti severozápadného Turecka. Zastavovalv každom mestečku, niečo vybavoval, dohodli sme sa na čase kedy sastretneme a pokračovali sme ďalej. Bolo to úžasné, nemali sme starostio batohy.
Došlisme až 300 km pred Ankaru a už sa zvečerievalo, prestalo pršať, chceli smevystúpiť, ale Bulent o tom nechcel ani počuť, vraj, pozýva nás k sebedomov do Bursy a nemáme povedať nie. Pozeráme do mapy - Bursa je eštevýchodnejšie ako Istanbul, ale je tam národný park Uludag. Nechali sme saukecať. Keď sme sa o pol druhej v noci rútili spať, mal som pocit, žesme blázni.
Ránosme sa vybrali do národného parku. Uludag sú prekrásne hory, asi také vysokéako naše Tatry. Vyšli sme na hrebeň a aj na najvyšší kopec (2543 mnm),vybláznili sme sa na snehu, tešili sa z práve rozkvitajúcich šafranova obdivovali úchvatné výhľady do širokého okolia. Boli sme tu sami, Turcinie sú veľmi vášniví turisti. Spoločnosť nám robili len stovky vtákovplachtiacich nad našimi hlavami. Inak Bursa má nadmorskú výšku 190a Uludag 2543, takže sme prekonali celkom dobré prevýšenie.
hrebeň NP Uludag Foto © Marek Ďuriš
O zábavusa nám postarali miestni vojaci, ktorí tu v horách majú základňu a sú po zubyozbrojení. Nezistili sme prečo, tak sme si povedali, že by sme im mohli urobiťradosť, a dať ich misii zmysluplnosť. Mali sme totiž so sebou batohya tie sa nám po hrebeni nechcelo nosiť so sebou. Vojaci by nám ich mohlipostrážiť. Zabúchali sme na dvere kasárne a službukonajúcemu sme horkoťažko vysvetlili čo chceme. Ten ale nebol kompetentný rozhodnúť v takejveci, ale boli sme vpustení dnu. Prišiel ďalší, vyššie postavený, ale ani jehohodnosť ešte nestačila. No nakoniec (už sme boli šiesti) sme sa prepracovali ažk samotnému „generálovi". Sedel v kresle a pozeral TV. Obdarovalsom ho čestným odznakom jednej vytunelovanej popradskej firmya o vaky sme už nemuseli mať starosti. Uložili sme ich do špeciálnejmiestnosti, dobre ju zamkli a šéf tam postavil aj dvoch strážcov sosamopalmi. Celý deň v horách sme boli pokojní. Dnes nám veci strážiturecká armáda.
oddychujeme, v hrobke sme sa moc nevyspali
