Maku nám toho o Iráne ešte veľa nepovedalo. V prvých chvíľach sa nám zdalo, že v porovnaní s Tureckom je všetko akési sivšie, atmosféra je chladnejšia a najmä opatrnejšia. Zato prírodná scenéria mesta bola úchvatná. V Maku sme nakoniec strávili aj našu prvú Iránsku noc. Ráno sme sa v banke stali milionármi a pobrali sme sa ďalej na východ.
priateľský predavač, policajt v pozadí tiež pózuje ?
Maku leží na dne hlbokej rokliny
Maku
šofér autobusu 5 min pred odjazdom
Okrem peknej, aj keď dosť suchej krajiny za oknmai autobusu bol azda najzaujímavejší pohľad na dvojicu chlapov spiacich uprostred diaľnice. Dodnes sa zamýšľam, ako tam mohli spať, keď im popri hlavách lietali kamióny.
pohoda na diaľnici (foto z idúceho autobusu)
Neďaleko Tabrizu sa nachádza unikátna dedinka Kandovan. Domčeky vytesané do skalných vežičiek veľmi pripomínajú tureckú Kapadokiu. Ľudia tu už po stáročia žijú v „jaskynných" obydliach. Žasneme nad schopnosťami starých Iráncov.
Kandovan
skalné obydlia
skalné obydlie
Prihovoril sa k nám Amir a z náhodného stretnutia sa vyvinulo priateľstvo. Dostávame ponuku stráviť niekoľko nasledujúcich dní s jeho rodinou a takúto príležitosť rozhodne nechceme zahodiť. Ideme do mesta Tabriz.
Tabriz je jedným z najväčších miest západného Iránu a hlavným mestom provincie Východný Azerbajdžan. Leží v nadmorskej výške zhruba 1 350 m. Väčšina z takmer 1,5 milióna obyvateľov sa hlási k národnosti Azeri. V rodinách hovoria azerbajdžanským jazykom, počúvajú azerbajdžanskú hudbu (v Iráne je pop music zakázaná a tak všade vyhráva klasická hudba, čo dodáva na vznešenosti) a ich snom je samotný Azerbajdžan.
Tabriz - staršia časť...
...a novšia
mesto je plné podobných stavieb
Modrá mešita (vnútri)
park v okolí Modrej mešity
Na každom kroku sa k nám prihovárajú ľudia. Väčšina z nich vysokoškolsky vzdelaní, perfektnou angličtinou - vítajú nás v Iráne a ponúkajú svoju pomoc.
Xavier, Kadri a Amir II. - grafický dizajnér a fanúšik komédie "Blbý a blbší"
na naše prekvapenie, toto neboli kurčatá, ale repa pečená vo vlastnej šťave
Hlavným lákadlom Tabrizu bol pre nás najväčší krytý orientálny bazár na svete. Nasledujúce dva dni sme sa nechali vtiahnuť do rozprávky, o akých sme doteraz iba čítali. Túlali sme sa nekonečnými uzučkými uličkami a všetkými zmyslami vnímali orientálnu atmosféru. Koreniny, bylinky, čaj, mäso, zelenina, oblečenie, šatky, ovocie, vodné fajky, pekárne, ale aj pravé (a možno aj lietajúce) perzské koberce.
v uliciach Tabrizského bazáru
bazár
výroba vodných fajok
v pekárni práve prebiehala súťaž o najdlhšiu palicu
ponožkový kráľ
Mr. Ali Reza to má všetko pod palcom
perfektne nasvietené ovocie a zelenina
čaj
Keďže autami sa tu dostať nedá, majitelia obchodíkov si najímajú nosičov, ktorí na kárach, alebo na vlastných pleciach nosia neskutočné náklady tovaru a hlbokým hlasom pri tom vykrikujú: „Jallá jallá !" Obchodníci sa usmievajú, volajú nás k sebe, hostia čajom a cítime sa dobre. Chcú sa rozprávať o miestach odkiaľ prichádzame a predstavujeme si, že niekde vzadu máme svoje ťavy a už pozajtra sa vydávame na cestu po hodvábnej ceste niekde ďalej do Perzie.
utopený vo svojom živle
dobráci
vraj jahňacina
Mlčanie jahniat
pojazdná predajňa paprčiek
ťažký vzduch a ťažká pohoda
Vývoj ide ďalej a dôkazom toho je pravé nefalšované iránske obchodné centrum. Možno o niekoľko storočí ho budú obdivovať tak, ako my teraz obdivujeme stredoveký bazár.
v obchodnom centre
Iránci milujú parky. V každom meste je množstvo verejných priestranstiev, kde ľudia prichádzajú stráviť svoj voľný čas. Celé rodiny na tráve rozkladajú koberce, vyvárajú prinajmenšom čaj, chlapi poťahujú z vodnej fajky a stretávajú sa s priateľmi. Ani po zotmení sa Iráncom nechce ísť z parku domov a tak si na trávnikoch medzi stromami postavia stany a prespia priamo na mieste.
nočný park Shah Goli
