Teraz sme v magickejKapadokii. Podarilo sa mi vyhľadať toho istého týpka,u ktorého sme spali minulý rok. Pamätal somsi jeho prvé meno a kde býval.
V tom dome ale terazbýva úplne cudzia rodina, no pomohli nám dvajachlapci z dediny. Mithat sa išiel rozplynúť od šťastia,že nás vidí. Presťahoval sa do nového domu asplnil sa mu sen - otvoril si obchodík so suvenírmi.
Selime, Kapadokia
dnes už neobývaná dedinka Selime
Ráno sme savybrali na výlet - do „ružovej doliny". Kapadokia jepodľa mňa jeden z prírodných divov sveta. 200km2 halucinácie. Krajina posiata rôznofarebnýmitufitovými vežičkami, útesmi, dolinami. Do vežísú vytesané holubníky, domčeky, kostolíky,pomedzi to sú vinice, políčka s tekvicou a marhuľovésady. Je to neskutočne fantastické.
"panaromik wiev point"
magická Kapadokia, v diaľke mesto Uchisar
magická Kapadokia
magická Kapadokia, "dolina lásky" (foto: Peter Halaj)
Gaudí ? Dalí ? halucinácia ? mesto Uchisar, Kapadokia
"dobrý deň, teta, je doma Fred Flinstone ?"
v mestečku Goreme
v mestečku Goreme
v mestečku Uchisar
Uchisar z druhej strany
magická Kapadokia (foto: Peter Halaj)
magická Kapadokia
Domáci sa sťažujú,vraj je slabá sezóna. Skoro vôbec tu nie súturisti, ale zato je najteplejšie leto za poslednýchpäťdesiat rokov. Aj teraz teplomer v tieni pred kaviarňouukazuje 44,5 stupňa. Je 14,00 poobede, všade je ticho, ani lístoksa nepohne (ani nemá moc na čom), a ľudia lenposedávajú v tieni a pijú sladený rizečaj.
na svadbe v dedine Ortahisar
červenooký bubeník na svadbe v Ortahisare
Po večeroch s Brkommastíme „Tavla" - tureckú hru, ktorú tuhrajú všetci.
hráme Tavla, tak ako sa patrí, tak ako to robia všetci
Pred pár dňamisme boli v podzemnom meste, kde kedysi žilo desať tisícobyvateľov. To je ďalší zázrak. Osem poschodípod zemou, dole bola už dosť zima. Tufit poprevŕtanýchodbičkami a miestnosťami a ulicami. Cítil som saako v ementále, všade diery, ľudia pod nami aj nad nami,riadny nefalšovaný „underground".
podzemné mesto Derinkuyu
Vonku násuz čakala strašne príjemna rodinka, u ktorej sme sinechali batohy. Keď sme sa vrátili z podzemia bol hotovýobed a po ňom sa rozprúdila nespútanázábava. Ocitol som sám medzi šiestimi ženami -moslimkami, na mp3 prehrávači strašne nahlas pustili „turkišmuzik" a tancovalo sa ako na najväčšej londýnskejdiskotéke.
Dedinka Belisirma ležína svahoch doliny Ihlara. Žijú tu priateľskí ľudia.Pol dňa sme pešo prechádzali cez dedinu, lebo v každomdruhom dome nás sťahovali na návštevu. Vidieť rôzneturecké domácnosti fakt stojí za to. A všetcisa chcú fotiť, a napchávať nás jedlom,napájať čajom či „ayranom" (kyslým mliekom).Neviem, ale mám pocit, že tí Turci sú o 100percent milší ako minulý rok.
dolina Ihlara (foto: Peter Halaj)
obyvatelia v Belisirme
v Belisirme
v Belisirme
Ešte predtým smesa kúpali v Eigdirskom jazere, a prechádzali sme sa pojednom z najväčších soľných jazier na svete -Tuz Golu. Kam len oko dovidelo, bola beloba, ako kdesi na Antarktíde,a samá soľ. Časť jazera teraz v lete vyschla a ostali tamtisíce ton soli.
prechádzky po soľnom jazere
Kamionista, čo nástade viezol išiel až do Sýrie...a ten nasledujúci doAzerbajdžanu...
"Welcome to Kurdistan"
