Trpím takou úchylkou pozorovať ľudí v autobuse a do rany mi prišli práve títo dvaja. Jemu som odhadovala takých pätnásť, jej asi trinásť. Neviem prečo, hneď mi napadlo, že sú súrodenci. Ona si sadla oproti mne, on postupoval v autobuse ďalej. Po chvíli sa otočil a keď zbadal, že ona už sedí a nenasleduje ho na ním vybrané miesto, na celý autobus zrúkol:
„Ty si jaká sprostá!"
Autobus nebol ani zďaleka plný, no všetky oči, vrátane mojich sa upreli naňho. No, súrodenecká láska, pomyslela som si (aj my si občas s bratom vynadáme do všelijakých). Ona sa po tom, čo ju počastoval týmto vyberaným výrazom, naňho usmiala. Chlapec, tváriac sa úplne sebavedomo, si napokon sadol k nej, ona sa naňho odovzdane pozrela. Ovinul jej ruku okolo pliec a rovno predo mnou jej strčil jazyk až kamsi...Skrátka, začali sa vášnivo bozkávať.
Pristihla som sa ako na nich užasnuto civiem a nechápem. Chcelo sa mi povedať tomu dievčaťu, že prečo si, dopekla, toto nechá. Nepovedala som. Ja nie som ten typ, čo si otvorí ústa na hocikoho, aj keď dnes som veľmi chcela byť.
