Inak povedané, to čo sa Nemecku nepodarilo dosiahnuť s nasadením Wehrmachtu a Luftwaffe, sa podarilo dosiahnuť podpisom fiškálnej zmluvy 25 členskými štátmi EÚ s nasadením kancelárky A. Merkel. Tento nemecký expanzionizmus je zároveň aj skutočnou príčinou pretrvávajúcej krízy eurozóny. Jej problémy totiž nespôsobilo len neúmerné zadlžovanie krajín periférie, ale aj fakt, že centrálne štáty EÚ (Nemecko, Francúzsko) príliš ľahkovážne umožňovali poskytovanie úverov do štátov periférie. Je to dôsledok nerovnováhy konkurencieschopnosti po zavedení eura. Práve veľká prevaha konkurencieschopnosti centrálnych mocností EÚ viedla k systémovým chybám na úrovni eurozóny. Rastúce prebytky bežného účtu Nemecka poskytovali úverové zdroje pre boom zadlžovania štátov periférie Únie. To prirodzene, umožnilo postupné „zabetónovanie" náskoku v konkurencieschopnosti Nemecka. Euro sa tak stalo pre Nemecko „podhodnotenou", kým pre perifériu „nadhodnotenou" menou. Podľa metodiky IMF, tzv. equilibrium kurzového rozdielu, dnes spomínaný ukazovateľ rozdielu konkurencieschopnosti (centrum - periféria) dosahuje 26% ! Aj pre analfabeta musí byť jasné, že tak veľký rozdiel konkurencieschopnosti nemôžu vyriešiť ani tie najúspornejšie „úsporné balíčky". Tie môžu postačovať len na ďalšie zvyšovanie nezamestnanosti ! Obrovské rozdiely konkurencieschopnosti by bolo možné riešiť len devalváciou kurzu meny, čo však znemožnil prechod k spoločnej mene euro. Ďalšou možnosťou by boli opatrenia na úrovni Európskej centrálnej banky (ECB), tá však príliš podlieha záujmom a politike Nemecka. Na dôvažok, Brusel, čiže EK, zaviedol takú reguláciu, ktorú štáty centra Únie zvládli ľahko, avšak pre štáty periférie znamenala prakticky nesplniteľnú úlohu úsporných balíčkov na báze rozpočtových škrtov. Podčiarknuté a spočítané, uvedené kroky, spôsobujú prepúšťanie trhov krajín periférie štátom centra, najmä Nemecka. Dôsledkom toho je pretrvávajúce prepúšťanie a rast nezamestnanosti v krajinách periférie. Európa sa tak v rastúcej miere integruje do Nemecka !
Ukazuje sa, že cieľom rozširovania EÚ je predovšetkým zisk nových trhov a odbytíšť pre expanziu nemeckej ekonomiky, čiže rozširovanie sfér vplyvu Nemecka, aby mohlo perspektívne dosiahnuť pozíciu superveľmoci. V záujme konsolidácie veľmocenského postavenia Nemecka kancelárka A. Merkel zmietla zo stola reformné návrhy týkajúce sa rozšírenia kompetencií ECB bývalého francúzskeho prezidenta N. Sarkozyho, britského premiéra D. Camerona, amerického prezidenta B. Obamu, či vedenia Medzinárodného menového fondu (IMF). Čiže, problémové štáty periférie buď prijmú diktát Nemecka, alebo budú môcť vystúpiť z eurozóny. V súčasnosti sa to týka najmä Grécka. Nepriamym dôkazom toho, že európska integrácia je len fingovaným projektom na dosiahnutie veľmocenskej pozície Nemecka je jeho postoj k otázke rozširovania EÚ. Napriek viacerým negatívnym skúsenostiam s prijatím nie dostatočne pripravených štátov za člena eurozóny (napr. Grécko, Taliansko, Španielsko), čo prispelo k jej súčasnej kríze, sa v procese rozširovania má pokračovať s krajinami Balkánu. Z odborného hľadiska by malo byť jasné, že ak sa má účinne predchádzať ďalším krízam v EÚ a eurozóne, určujúcim kritériom pripravenosti uchádzačov o členstvo by malo byť tzv. konvergenčné kritérium (GDP per capita, a nie len GDP). Namiesto toho sa zasa počíta s nadradením politických kritérií nad odborné ekonomické, čím sa už dnes naprogramujú nové krízy EÚ v budúcnosti. To je však práve nepriamym dôkazom našej horeuvedenej tézy o tom, že v prvom rade ide o nové trhy, odbytištia a sféry vplyvu pre Nemecko, a rozširovanie integračného procesu slúži maskovaniu jeho veľmocenských ambícií.
Integrácia ako outsourcing ! Toto je nemecký model integrácie Európy, dnes uskutočňovaný pod vedením kancelárky A. Merkel, ako soft verzia expanzie. Výsledkom môže byť stav, v ktorom Európa bude integrovaná do Nemecka úplne, až kým sa stane Nemeckom. Potom už nebude možné tvrdiť, že si Nemecko nevyvodilo dôsledne ponaučenia z porážky v druhej svetovej vojne. Otázne je, ako sa s tým lídri, ako je francúzsky prezident F. Hollande, či premiér R. Fico, dokážu vysporiadať.
14.5.2012
Robert Škopec
