Nech na Slovensku vznikne akákoľvek politická strana, či hnutie, budú považované za zlodejské ešte pred tým, než sa ako politické subjekty stihnú vôbec zaregistrovať. A môžu sa volať hoc aj Mladá nádej Slovenska, Strana záchrancov národa, Skok do rovnosti pre každého občana, alebo Strana zázrakov.
Slováci majú podozrievavosť voči "vrchnosti" danú historicky. Už dávno v minulosti richtára, učiteľa, kňaza (niekdajšia elita malého kmeňového spoločenstva) podozrievali z toho, že kujú niečo nekalé, alebo že žijú na úkor ľudí v dedine. Tento mentálny postoj k elitám bol utváraný dávno pred novembrom 1989, dokonca ešte pred novembrom 1889, či pred novembrom 1789. Súčasná podozrievavosť a obviňovanie sú teda viac zdedené, ako vedome získané na základe tisícov ton dôkazov. Uvedené konštatovanie však nemá fungovať ako ospravedlňovanie hlúpostí v živote politickom. Je o tom, že len čo dieťa odhodí plienky a naučí sa hovoriť, tak začne tárať o zlodejstvách v politike. Nuž preto, lebo niečo podobné počulo od rodičov.
Ak všetci v politike kradnú, tak kto nekradne?
Alebo inak: Bol politik politikom od svojho narodenia a teda aj zlodejom? Nebol!
Vygenerovalo ho spoločenské prostredie, jeho kultúrno-civilizačné podhubie, vzťah k matérii, vzťah k takzvanému dobru a zlu (slová Dobro a Zlo často používame ako označenia pre to, čo je nám buď príjemné, alebo nepríjemné, alebo na jedincov, ktorí nám buď - takpovediac - sedia, či nesedia).
Otázne tiež je, či je politik politikom (z hľadiska profesionálneho) iba preto, lebo sa momentálne nachádza vo svete politiky. Väčšina z nich sú amatérske figúrky, čo je oveľa dôležitejšie, ako to, či všetci kradnú, alebo nie. Podstatné je nastavenie latky kvality.
Zvoľme do parlamentu hoc skromnú šičku Irenku z Oravy, alebo dobráckeho robotníka Ferka z Prešova. "Ľud" ich označí za zlodejov.
Veď sú v politike!
