Anatómia slovenskej politickej televíznej diskusie

Moderátor - moderátorka vedia dobre, že zamestnávateľ od nich veľa neočakáva. Ak niečo, tak zaplnenie diskusného priestoru navršovaním slov. Vládny aj opozičný politik si uvedené uvedomujú a podľa toho "konajú". Zliepajú slová, ktoré v konenčnom súčte predstavujú materiál na jedno pužitie a následné vhodenie do pomyselného kontajnera. Nechcú nikoho nadchnúť, ba ani provokovať. Iba "niečo duchaplné" opakovať. Opakovanie znamená nepremýšľanie. Politik nemá pred moderátorom rešpekt. Vníma ho len ako súčasť televízneho (štúdiového) inventára. Žiadna úcta. Vie, že moderátor nemá v úmysle tvoriť, ale odhovoriť si svoju "tému dňa". Po ukončení "diskusie" sa moderátor poberie do bufetu, dá si "zaslúžený" šalát a rožok. Ako v továrni. Takmer všetko mechanizované. Žiadna idea, žiadna predstava, žiadne osobnostné nasadenie. Pri príležitosti prvého výročia pôsobenia jednofarebnej vlády sa moderátorská televízna obec priedbiehala v prízemnostiach. Opozičníkov sa napríklad pýtali, akú známku by dali vláde. Očakávali snáď, že opozícia bude vládu chváliť? Samozrejme, že nie a tak dostali očakávanú odpoveď. Načo namáhať hmotu v dutine lebečnej, keď mzda "beží". Moderátor na TA3 sa "pre zmenu" opýtal vládneho ministra, akúže by dal známku opozícii. Minister ostal na krátko v rozpakoch. Pravdepodobne si však čoskoro uvedomil, že s takouto amatérskou mesmediálnou družinou by Smer - SD po voľbách v roku 2016 mohol získať ústavnú väčšinu. Stačí len zadať správne témy, hodiť vhodnú návnadu do vôd slovenského mediálneho klebetenia... V prípade dlhoročného manželstva je zrejmé, prečo manželia svoj vzťah líčia rituálnou farbou. Tvorba a realizácia politických TV - Debát by však mali byť o inom, ako len o zvykoch a povinných jazdách. Ak je politická diskusia len zopakovaním tej predchádzajúcej, tak niečo "zhnité je v štáte dánskom". Pred rokom 1989 nejestvovali živé televízne politické debaty, pretože neexistovala živá, autentická politika a politická scéna. Nebolo o čom debatovať, lebo "všetko" bolo "dodebatované, dobudované, dotvorené". Debatovať so svojim odrazom v zrkadle je absurdné. Občan sa uchádzal o priazeň strany, nie strana o priazeň občana. Komunistická strana nebola závislá od preferencii, lebo tie mala vopred zabezpečené. Žiadna to novinka. Po roku 1989 boli slovenské televízne diskusie obsahovo na krátke obdobie o niečom (zmena politického systému, pravidlá demokracie, postavenie vlády a opozície, štátoprávne usporiadanie, rozpad ČSFR a podobne). Po nástupe Mečiara a HZDS do mocenského kresla sa takzvaná verejnoprávna televízia zmenila na hlásnu trúbu hnutia jedného muža. Ten bol ospevovaný ako tvorca slnečnej sústavy, počasia a všadeprítomná rozprávková bytosť, ktorá je schopná rozdeľovať oceány. Legendárnou sa stala televízna relácia: Ako ďalej pán premiér. Išlo o monológ v ktorom Mečiar hovorieval o tom, čo sa so Slovenskom stane v roku 3043. Kam nedovidel "ľud", tam dovidel Veľký ON. Samotné sklupinové televízne "diskusie" boli moderátorom aranžované tak, aby mal nárok na svoju "dennú dávku šalátu s rožkom" plus konzultačnú návštevu v sídle hnutia (večera a alkohol za odmenu). Obdobie rokov 1994 až 1998 bolo časom najtupšej televíznej propagandy po roku 1989. Pozostatky "chorôb" z čias tzv. mečiarizmu však pretrvávajú. Tvorcovia televíznych politických debát sa zjavne obávajú zasahovať do "politického života" kladením otázok, ktoré by išli pod kožu. So zadávaním tém je to podobné. Všetko je pripravené tak, aby "nenastali problémy". Televízie sa držia onoho jakešovského: "potrebujeme kľud a pokoj na vykonávanie každodennej práce". Nepísaná "dohoda" o neútoční je daná. Diskusia má svoj úvod, stred, záver, odchod zo štúdia, zhasnutie svetiel... Dôležitý je konštrukt, Matrix, kvantita, hodinová sadzba. Situácia sa bohužial netýka iba televízii a politických diskusii. Takmer celá slovenská masmediálna obec je zaseknutá v predstave, že prvoradé je bezhraničné kopírovanie požiadaviek väčšinovej (náladovej) verejnej mienky, požiadaviek zamestnávateľov, majiteľov masmediálnych kľúčov. Bulvarizácia reality a jej zjednodušená, tupá interpretácia sa stala gýčom, ktorý láme krk dobrému vkusu.