"Bratislavský hrad zbúrajú? No a čo..."

Chronická zahľadenosť do vlastného dvora a ignorovanie udalostí a káuz "odtiaľ z vonku" - "odtiaľ z Bratislavy" spôsobujú, že vo verejnom živote (a často nie iba vo verejnom) to vyzerá, ako na žúre adolescentov (veď čo už, zodpovednosť za škody spôsobené nadmernou konzumáciou alkoholu si ponesie "niekto iný"). Už dávnejšie sa v istej nie príliš demokratickej krajine jej politická elita rozhodla (permanentne) politicky zasahovať do televízneho vysielania. Reakcia? Na hlavnom námestí hlavného mesta niekoľko tisíc rozhorčených občanov nahádzalo na "jednu kopu" 25 tisíc televízorov, ako vyjadrenie protestu. Mnoho ľudí tak obetovalo vlastné TVbedne "len preto", lebo neboli ochotní tolerovať televíznomasturbačné cvičenia politických egomaniakov. Na Slovensku by mohla vládna "elita" v hlavnom televíznom čase robiť hoc aj kotrmelce, nič také by sa nestalo. To len internetové diskusné fóra by boli preplnené reakciami a následne ďalšími reakciami na reakcie. Povestná slovenská necitlivosť na podnety, ktoré by inde vyvolávali masové demonštrácie udržuje gaunerov a potencionálnych gaunerov v presvedčení, že si môžu robiť, čo len chcú. Príčina problému teda nie je ani tak v gauneroch, ale skôr v necitlivosti väčšinového obyvateľstva na negatívne podnety prichádzajúce z nevirtuálneho prostredia. A prečo priemerný Slovák vníma realitu iba ako virtuálne prefackávanie? "Domorodý - vidiecky" Slovák bol celé stáročia súčasťou menších kmeňových spoločenstiev. V nich rukou tvrdou vládol Dedičný richtár a jeho ramenatá "ochranka". On bol akceptovanou autoritou, človekom, ktorý vie, čo je "dobré a čo zlé". Plnil úlohu policajta, vyšetrovateľa, sudcu. "Vedel najlepšie", kedy bude pršať a kedy bude slnečno. Pod palcom mal život obce. Vedel, že jeho ovečky nesmú mať príliš veľa demokracie, aby tak ochraňoval svoju moc. Robil teda všetko preto, aby sa mu "nerozliezali" po "vzdialenom" okolí. Nechcel, aby vedeli, čo sa deje za horou, ktorá obklopuje malé, dedinské Spoločenstvo súhlasu. Táto neustále obmedzovaná suverenita rozhodovania a pohybu mala za následok, že jedinec nemal dostatok príležitostí zaujať postoj (vzdor) voči negatívnej udalosti, ktorá sa odohrávala "tam vonku". Dôsledkom bolo vnímanie udalostí na už spomenutej virtuálnej úrovni. Veď čo je virtuálne, nie je hmatateľné... "tak prečo do toho zasahovať..?" Tento spôsob uvažovania "kmeňa" je premietaný do našej súčasnosti. Pre Karola z Hornej - Dolnej sú tak malokmeňové (lokálne) dejstvá dôležitejšie, ako ním "videné" a "odpočuté" udalosti "vzdialené - virtuálne". Zaujíma ho život Topinkovcov vo vedľajšej chalupe, či nepokosená tráva na lúke. Prípadné zbúranie hradu v Bratislave by chápal len ako tému pre niekoľkodňovú debatu s manželkou pri televízore, počas pozerania ľahkého seriálu. A dejiny? Tie náš väčšinový Slovák vníma rovnako tak virtuálne. Sú až príliš vzdialené od rohožky pred vchodom do jeho domu.Takéto obyvateľstvo môže Slovensku závidieť ktorákoľvek vláda sveta, či parlament. Vláda, ktorá sa nemusí obávať o svoje mocenské postavenie má otvorené brány k čomukoľvek. A nie iba vláda, či parlament...